Páter Gregory Hesse o Druhom vatikánskom koncile

S prehlbujúcou sa vieroučnou krízou v Cirkvi, keď je náuka ohýbaná a dezinterpretovaná tak, že to vedie k tichej legalizácii svätokrádežného udeľovania sviatostí, liberalizácii, anulovania manželstva a keď už samotné podklady k synodám obsahujú závažné herézy je potrebné mať na zreteli, kde sa všetok ten zmätok začal. Udalosťou, ktorá umožnila počiatok toho je 2. vatikánsky koncil aj s jeho nasledujúcimi reformami. Jeho plodmi sú totižto subjektivizmus, modernizmus a vieroučný zlom. Aby sme pochopili, ako sa k tejto udalosti postaviť, treba sa na ňu pozrieť bližšie.

V tejto súvislosti nám pri pohľade na 2. vatikánsky koncil a jeho rôzne stránky poskytuje zaujímavý materiál páter Gregory Hesse. Dnes už nebohý páter Hesse bol kánonický právnik, doktor tomistickej filozofie a bývalý sekretár kardinála Sticklera. V našich končinách je pomerne neznámy. Jednou z jeho najprínosnejších prednášok je tá, kde dáva odpoveď na otázku, či považovať 2. vatikánsky koncil za koncil Cirkvi. Video sa dá pozrieť na tomto odkaze.

V úvode rozhovoru páter Hesse predstavuje koncil, ktorý je označený ako pastoračný, ale o ktorom paradoxne pápež Pavol VI. vyhlásil, že je v histórii Cirkvi jeden z najdôležitejších, ba možno dôležitejší, ako 1. nicejský koncil. Hovorí o tom, že je niekoľko spôsobov, ako dokázať, že 2. vatikánsky koncil nie je presne tým, čo sa označuje za koncil. Najprv je treba určiť, čo to znamená, keď sa povie slovo „koncil“. To je vec v ktorej sa mýli aj mnoho vynikajúcich katolíckych teológov z dôvodu, že po vyhlásení dogmy o pápežskej neomylnosti ju začali vzťahovať aj na veci, ktorých sa nemusí týkať. Pretože pápež je zaviazaný strážiť a držať sa Tradície a nie prinášať nové pravdy, tak je nedostatočné povedať, že niečo je ekumenickým koncilom len preto, lebo ho pápež zvolal, viedol a potom ho tak nazval a posvätil. Ak by bolo definíciou, že koncilom je to, čo pápež zvolá ako koncil, tak by prvých osem koncilov nebolo koncilmi. Tie boli zvolané cisármi a na niektorých sa pápeži nezúčastnili vôbec. 1. konštantínopolský koncil bol dokonca uznaný ako ekumenický až v 6. storočí, hoci skončil v r. 381.

Koncil má mnoho spoločného s konferenciou. Biskupi sa na ňom zídu a rokujú. Ale zamerať sa na túto stránku by bolo formalistické a nedostatočné. Vo všeobecnosti je oveľa dôležitejšou stránkou akéhokoľvek ekumenického koncilu jeho posvätnosť. Biskupi sa pri jeho otvorení zídu, oblečú sa do liturgického odevu a modlia sa hymnus Veni Creator Spiritus k Duchu svätému, aby viedol koncil. Do liturgického odevu sa biskupi neodievajú pri bežných príležitostiach, ako je zasadanie. Biskupi sa tak odievajú pri vykonávaní posvätných obradov. Buď pri vysluhovaní sviatostí, alebo svätenín. Po preskúmaní tuctu katolíckych slovníkov sa páter Hesse odvažuje tvrdiť, že koncil má oveľa bližšie k sväteninám. Ba dokonca je možno ešte na vyššom stupni a má bližšie k sviatostiam, ako k zasadaniu. Preto (hoci to nie je dogma), tak v prípade pochybností je oprávnené koncil posudzovať podobne, ako sviatosti a sväteniny – na základe matérie, formy a intencie.

Ak má niekto verejne zámer konať niečo iné ako to, čo Cirkev pri ich vysluhovaní koná, tak by platnosť sviatosti, alebo sväteniny nebola platná. To, čo Cirkev všeobecne koná na koncile je, že odsudzuje bludy a definuje náuku. To je správnou intenciou. To bolo zámerom všetkých koncilov, vrátane lyonského, ktorý nakoniec z historických dôvodov nedefinoval žiadnu dogmu. Zámerom 2. vatikánskeho koncilu nebolo nič odsudzovať, ani nebolo v úmysle vyhlásiť žiadnu dogmu, ale mal byť pastoračným už od počiatku keď bol zvolaný. Preto „pastoračný koncil“ je pojem, ktorý si vnútorne protirečí. Toto je jeden z dôvodov, prečo niečo, čo navonok koncil pripomína ním nutne nemusí byť. Ján XXIII. mal ako prvý pápež v histórii zvolať ekumenický koncil s protirečivým zámerom. Dvadsaťkrát predtým to Cirkev považovala za neprijateľné.

Čo sa týka formy, forma nie je len to, ako veci navonok vyzerajú, ale to, čím typicky, špecificky sú. V latinčine sa hovorí „forma est essentia“ – forma je podstata. Podstata vecí je to, čím veci sú. Podstatou koncilu je to, že je to mimoriadne Magistérium. Vyplýva z mimoriadneho Magistéria udeleného biskupom pri danej príležitosti, ktoré pochádza z pápežovho mimoriadneho Magistéria. Mimoriadny znamená, že sa nedeje pri každodennej príležitosti. Biskup má riadne Magistérium vo svojej diecéze, kde je najvyšším pastierom, sudcom a učiteľom podľa božského zákona. Rímsky biskup je výnimka. Rímsky biskup má univerzálnu jurisdikciu, ktoré sa nevzťahuje len na jeho diecézu. Ak sa biskupi sveta zídu v Ríme (alebo aj inde, pozn.), nemajú svoje riadne Magistérium. Pápež síce môže na koncile hovoriť v rámci svojho riadneho Magistéria, ale koncil patrí k mimoriadnemu Magistériu. Nemôžeme povedať, že na koncile biskupi aj pápež konajú v rámci svojho riadneho Magistéria. Na 2. vatikánskom koncile sa však stalo to, že sa deklaroval, ako riadne Magistérium. Na konci dogmatickej (v skutočnosti učiteľskej) konštitúcie Lumen Gentium je ako príloha podpísaná deklarácia generálneho tajomníka Feliciho. Ten potvrdil nielen p. Hessemu, ale aj msgr. Lefebvrovi, že koncil nepredstiera neomylnosť, nepredstiera mimoriadne Magistérium, pretože v tejto prílohe ku konštitúcii Lumen Gentium hovorí, že čokoľvek bolo povedané na tomto koncile sa drží riadneho Magistéria, ak to nie je uvedené inak. Neexistuje nič takého, ako „ak to nie je uvedené inak“ v celej zbierke dokumentov. Preto je otázkou, ako je možné považovať za koncil niečo, čo nekorešponduje s podstatou koncilu, s mimoriadnym Magistériom.

Poslednou vecou je matéria. Ak je zámerom koncilu odsúdiť bludy a definovať náuku, ak je to urobené v zhode s podstatou koncilu, ktorou je záväzná, neomylná autorita mimoriadneho Magistéria, tak matériou koncilu nie je prítomnosť biskupov, ale to, čo je zverejnené. Ak sa však pozrieme na to, čo bolo publikované, tak je na smiech, čo všetko je považované za katolícku doktrínu. Takých špecialít je viacero, tak len pár príkladov.

V dokumente Lumen Gentium, v časti 1. sa tvrdí, že Cirkev je akoby sviatosť. Tridentský koncil jednoznačne a jasne definuje, čo je to sviatosť. Sviatosť je viditeľný znak, ktorý privádza do duše neviditeľnú milosť posväcujúcu. Ako sa dá podľa Lumen Gentium, časť 1. povedať, že Cirkev je akoby sviatosť? Cirkev je dogmaticky definovaná ako dokonalé spoločenstvo na zemi, ktorého úlohou je učiť Evanjeliu a zachraňovať duše poskytovaním sviatostí. Podľa logiky 2. vatikánskeho koncilu je Cirkev akoby sviatosťou poskytujúcou sviatosti.

Ďalší príklad je Lumen Gentium, časť 8. Koncil uvádza, že Kristova cirkev jestvuje (subsistit) v Katolíckej cirkvi. To znamená, že Kristovou cirkvou sú aj iné „cirkvi“, protestantské a ortodoxné. Obhajcovia koncilu tvrdia, že to koncil nechcel povedať. Bez ohľadu na to, kard. Ratzinger to však ako prefekt Kongregácie pre náuku viery povedal nielen v rozhovoroch, ale aj napísal v dvoch svojich najdôležitejších knihách. Pápež mu v tom nikdy neprotirečil, ale naopak. Ján Pavol II. výraz subsistit chápal rovnako chybne tak ako kard. Ratzinger.

V 16. časti Lumen Gentium sa zas pre zmenu uvádza, že moslimovia „tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktorý bude v posledný deň súdiť ľudí.“

Je veľa toho, aké rôzne chybné výroky sa nachádzajú v jednotlivých koncilných dokumentoch. O tom by sa dala napísať nejedna kapitola. Nie je účelom ich všetky vymenovať, len ukázať na to, aká chybná je matéria 2. vatikánskeho koncilu. Dá sa skonštatovať tak, ako na záver svojej prednášky uvádza páter Hesse: „Buď 2. vatikánsky koncil nebol koncilom, alebo sa Duch svätý mýli.“

Ako sa o 2. vatikánskom koncile vyjadrili jeho protagonisti, bola to vnútorná revolúcia v Cirkvi. Je dobré si v tejto súvislosti pripomenúť niektoré výroky.
Hans Küng vyhlasuje: „V porovnaní s tridentskou epochou protireformácie Druhý vatikánsky koncil predstavuje – vo svojej základnej charakteristike – obrat o 180 stupňov. Po Druhom vatikánskom koncile sa zrodila nová Cirkev.“ Ďalší známy teológ, Yves Congar, jeden z „mozgov“ Druhého vatikánskeho koncilu hovorí, že „Cirkev zažila svoju pokojnú Októbrovú revolúciu“, čím odkazoval na boľševickú revolúciu v Rusku. Kardinál Leo Jozef Suenens, bruselský arcibiskup potvrdzuje, že koncil „znamená koniec ako tridentskej epochy, tak i éry Prvého vatikánskeho koncilu. Je to Francúzska revolúcia v Cirkvi.“ V tomto zmysle sa vyjadrili aj iní protagonisti koncilu: Karl Rahner, Marie-Dominique Chenu… . Nie je dôvod im neveriť. Išlo o revolúciu. Do slova a do písmena. Nie do rozsahu zmien, ako si to vysvetľujú mnohí.

V dnešnej situácii je dobré vracať sa k týmto otázkam. Je dôležité, aby to robili scholasticky formovaní učenci, pretože scholastika je hrádza proti modernizmu. To je jediná cesta ako ten strom bludov 2. vatikánskeho koncilu vyvrátiť aj s jeho koreňmi. Namiesto vydávania opráv a deklarácií, ktoré pripomínajú len opiľovanie jeho konárov, ktoré aj tak dorastú. Pretože problém je oveľa hlbší, ako sa navonok zdá a ako sú mnohí pripustiť.

Peter Benko