Jarné zhrnutie diania v Cirkvi 2019

V posledných týždňoch sa udialo niekoľko udalostí, ktoré za oponou dávajú tušiť, ako sa prehĺbilo rozdelenie vo vnútri Cirkvi. Prvou udalosťou bolo vyhlásenie (angl.) významného mexického novinára José Alberto Villasana Munguía o nútenej abdikácii pápeža Benedikta XVI. Druhou, málo známou udalosťou bolo vydanie knihy osobného priateľa pápeža Františka, Gerarda O´Connella s názvom Voľba pápeža Františka. Autor v nej popisuje niektoré nezrovnalosti pri voľbe pápeža Františka. Ďalšou udalosťou bolo obvinenie pápeža Františka z herézy od katolíckych intelektuálov z radov kléru a laikov. Je to vyhlásenie, ktoré má svoje nedostatky. Napr. rovnaké herézy, len na nižšej úrovni boli blízke aj ostatným predošlým pápežom. Minimálne niektorí zo signatárov však majú jasno v tom, že v prípade pápeža Františka ide o formálneho heretika a už sa hrá hlavne o notorickosť jeho heréz. Viď rozhovor s profesorom Claudiom Pierantonim. A ďalší, ako filozof Paolo Pasqualucci odmietajú cirkevno-politickú korektnosť, keď narovinu vyhlásil, kde treba hľadať koreň súčasných problémov:“Ak bude všetko pokračovať týmto spôsobom, je potrebné sa vyrovnať s problémami od koreňa, a týmto koreňom je Koncil, ktorého metastázou je Bergoglio ako jeho posledný prejav.“ Tieto udalosti sa dajú hodnotiť ako známka pohybu nespokojných.

S pokračujúcim vyčíňaním pápeža Františka, ktoré má ambíciu dostať sa na novú, nenávratnú úroveň na jesennej Amazonskej synode sa už aj konzervatívni modernisti začínajú čoraz viac búriť. Už si začínajú uvedomovať, že za tie roky dobre poslúžili na zakrývanie problémov. A tak nám do hry začína vstupovať tretia strana pod vlajkou akože záchrancov katolíckej viery a Cirkvi. Kardinál Burke, biskup Schneider, kardinál Müller… . Nechcú skončiť ako murín, ktorý vykonal úlohu a môže odísť. Žiaľ, ich kňazská formácia k robeniu cirkevnej politiky a diplomacie namiesto boja nedáva veľkú šancu na úspech. Ich odpovede sú váhavé, odpor neorganizovaný, zmýšľanie alibistické a odhodlanie končí tam, kde sa prejavujú nejaké nepríjemné následky. O problémoch hovoria viac v teoretickej rovine, ako v praktickej. Viac ako na katolíckej viere a Cirkvi im záleží na jednote s tými, ktorí katolíkmi nikdy nechceli byť a ani nebudú. Záleží im viac na návrate do dôb minulých, keď bude pápežom niekto ako bol Benedikt XVI. Ich neschopnosť vidíme napr. pri otázke, ako by biskup Schneider (ne)riešil otázku heretického pápeža. Ich činnosť je na úrovni osvety a apelovania na dobrú vôľu jednotlivcov. Žiaľ dobrá vôľa je v tomto prípade málo a navyše mnohí liberáli ju ani nemajú. To jednoducho nestačí na nápravu. Pápež im povie, čo chcú počuť a urobí si aj tak po svojom. Tak, ako to bolo v prípade slovného vysvetlenia pre bp. Schneidera, že to, čo podpísal pápež František vo vzťahu k rôznosti náboženstiev v Abú Dhabí je treba chápať inak. Tak za takýchto podmienok a s takýmto spôsobom chcú do boja vstúpiť ako tretia strana konzervatívni modernisti.

Je to dobré. Ani nie tak preto, že to pomôže zorientovať sa niektorým zmäteným laikom. Hlavne je to dobré, lebo to dodáva novú dynamiku do boja medzi katolicizmom a modernizmom. Ich osud je bytostne závislý od rozhodnutí zhora. Na ich príklade sa ukazuje, prečo treba tie pochybné exkomunikácie biskupov FSSPX považovať za požehnanie. Priniesli určitú izoláciu, ktorá pomáhala chrániť sa pred vplyvmi modernistického vedenia. Treba povedať, že tu v prípade konzervatívnych modernistov nejde o žiadnu záchranu katolíckej viery. Tá sa zachováva v jej podobe nesfalšovanej II. vatikánskym koncilom jedine medzi Odporom, FSSPX, tradičnými rehoľnými spoločenstvami a jednotlivcami roztrúsenými naprieč indultom a medzi niektorými grékokatolíkmi… . Všade tam je tiež ohrozovaná. To, čo chcú konzervatívni modernisti je nie záchrana viery, ale záchrana hermeneutiky kontinuity.

Hermeneutika kontinuity je teologická teória. Jej príťažlivosť spočíva vo vytváraní zdania, že nič dramatického sa nedeje, Cirkev sa nezmenila a sme rovnakými katolíkmi, ako pred koncilom. Hermeneutika kontinuity je teologický konštrukt, ktorý ma zakryť, že zlom na II. vatikánskom koncile skutočne a objektívne nastal. Podľa zástancov tejto mylnej teórie ale nesmiete skúmať, či ten zlom naozaj nastal alebo nie. A už vôbec NESMIETE dospieť k záveru, že naozaj nastal. MUSÍTE veriť, že nenastal. Už nemusíte veriť podľa Syllabu, Lamentabili atď., ale musíte veriť, že nenastal žiadny zlom. Inak ste extrémisti, ultrakonzervatívci a pod. Táto teologická konštrukcia, ktorá nemá v histórii Cirkvi obdobu má nahradiť Tradíciu. Pretože Tradícia znamená nemennosť, ale II. vatikánsky koncil priniesol zmenu, ktorú ani súčasné vedenie Cirkvi nemôže poprieť, tak bolo treba zaviesť nový pojem, ktorý by vysvetľoval túto zmenu ako prijateľnú, alebo postupnú. Zavedenie tohoto pojmu má oklamať tých katolíkov, ktorí vedia, že dogma viery sa nemôže zmeniť revolučne. Má ich priviesť k domnienke, že evolučná zmena je možná, a pokiaľ jednotlivé malé zmeny kontinuálne nadväzujú jedna na druhú, tak je to v poriadku. Preto na tej kontinuite tak trvá. Bez nej by sa muselo vyjsť s pravdou von. Vieme však, že princípom predávania viery ďalej je Tradícia a nie kontinuita.

Preto vojna na spoločnom poli bude pokračovať aj naďalej, bez ohľadu na našu osobnú vôľu. Princípy viery sú viac, ako osobná vôľa jednotlivcov. V súčasnej situácii je možno považovať zbližovanie sa s konzervatívnym modernizmom za predčasné a škodlivé k obrane katolíckej viery. Konzervatívnym modernistom nemožno pritakávať a predstierať navonok, že majú kontinuitu s minulosťou, len aby sa predišlo verejnému škandálu, že veľká časť Cirkvi verí aspoň čiastočne podľa vôle súčasnej doby a snaží sa nájsť prienik s ňou a jej dogmami. Dnes viac ako inokedy treba chrániť nielen pravú katolícku omšu všetkých čias, ale hlavne neporušenú vieru. V tomto zmysle si to musia uvedomiť a prísť na svoje omyly aj konzervatívni modernisti. Svoj boj musia viesť dovtedy samostatne. Tak, ako semiarianizmus nebol správny, ale bol výsledok kompromisu, tak nie je správne snažiť sa o semi-modernizmus. Preto budeme aj naďalej situáciu sledovať.

P. B.