Politická sekta (II. časť)

V prvej časti sme hovorili o strane Progresívne Slovensko z hľadiska obsahu ich politického programu, ich tzv. vízie. Pokrok, ktorý sa im podľa ich slov ráta viac ako ideológie, alebo čokoľvek iné, je v skutočnosti viac ako prirodzený dejinný proces. To je vidieť na iniciatíve Progresívni veriaci spojenej s touto stranou. Pre Progresívne Slovensko sa pokrok stal tak fundamentálnou vecou, že zasahuje nielen do prirodzených sfér, ako je tá politická, ale aj do náboženskej sféry, ktorá jej podlieha. Ide o fetišizáciu pokroku.

Napriek tomu, že sa iniciátori hlásia ku kresťanstvu, tak ho prakticky zbavujú toho najdôležitejšieho. Centrom kresťanskej viery a života kresťana je Ježiš Kristus, ktorého veriaci vo svojom živote nasleduje. Progresívni veriaci ho z centra svojej viery odstránili aj s posvätnou nemennosťou a nahradili ho “pokrokom“. V manifeste sa hlásia k príbehu Ježiša Krista. Ale len k príbehu. Nie k tomu, čo ako vtelené Slovo priniesol. Nie k jeho učeniu, ani odkazu. Pre nich je to príbeh, ktorý by mal byť hnacou silou sfetišizovaného pokroku, inšpirovať ľudstvo k nemu a slúžiť jeho záujmom. Toto chápanie pokroku je nanovo aplikovanou vierou v pokrok podľa člena jezuitu Pierra Teilharda de Chardina, ktorý v mene pokroku spájal marxizmus a kresťanstvo a zmieroval pokrok prirodzený s pokrokom duchovným. K jeho dielu vydala Svätá stolica varovanie: „Niektoré práce otca Pierra Teilharda de Chardina, vrátané niektorých publikovaných až po jeho smrti, nemôžu nájsť zhovievavosť. […] Z filozofického a teologického hľadiska je jasné, že uvedené práce obsahujú nebezpečné nejasnosti a závažné chyby, ktoré urážajú katolícke učenie.“

Pod iniciatívou Progresívnych veriacich sú podpísaní ľudia, ktorí vo vieroučných otázkach narazili v Cirkvi alebo v ich náboženských spoločnostiach. Sú to napr.:

– Ľubomír Jaško – bývalý kňaz,ktorý namiesto verejnej ľútosti nad mravným zlyhaním upriamuje pozornosť na to, aký on nie je pokrytec so slovami : „Nechcel som žiť v pokrytectve pri utajovaní vzťahu a ostať v inštitúcii, ktorá vyžaduje divný životný štýl, preferuje len tradične až folklórne prežívanú vieru, a je podozrievavá k všetkému intelektuálnemu a slobodnému.“ Dnes publikuje komentáre na portáli Aktuality.

– Ondrej Prostredník – evanjelický teológ, ktorému bola odňatá kánonická misia po jeho vyjadreniach na Dúhovom pochode: „Prichádzam preto, aby som hovoril za tých kresťanov, ktorí nezdieľajú ten názor cirkví, ktorý väčšinou počujete ako oficiálny názor cirkví a ktorý je veľmi nepriateľský voči LGBTI komunite. Ľudí, ktorí podporujú požiadavky LGBTI komunity v našej spoločnosti je v cirkvách dosť. Fakt ale je, že často sa rozhodnú radšej mlčať.“ Toto odňatie bolo zdôvodnené takto: „Ondrej Prostredník zneužíva postavenie docenta Evanjelickej bohosloveckej fakulty a akademickú slobodu vedeckého bádania na bezprecedentné ovplyvňovanie názorov najmä mladých veriacich a študentov teológie na postupné plazivé implantovanie názorov, ktoré sú v rozpore so stanoviskom Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku.“

– Miroslav Kocúr – bývalý katolícky kňaz. O svojom odchode z cirkvi napísal „Zjednodušene by sa dalo povedať, že nenaplnila ideál, s ktorým som po revolúcii ako študent medicíny odchádzal do seminára. Čím dlhšie som v nej pôsobil, tým sa mi zdala plytkejšia, až som postupne dospel k názoru, že je to – v úvodzovkách – firma ako každá iná. Trápilo ma, keď mi ľudia hovorili svoje námietky voči cirkvi a ja som nevedel, ako ju obhájiť. A tak som sa rozhodol, že nebudem niesť spoluzodpovednosť za veci, s ktorými nesúhlasím.“

– Jakub Pavlús – bývalý evanjelický kaplán, dnes pôsobiaci ako farár českej bratskej cirkvi. Evanjelická cirkev mu nepredĺžila zmluvu po tom, ako verejne podporil homosexuálne manželstvá.

– Anna Polcková – evanjelická farárka, ktorá sa stala známou, keď z príbehu o Noem urobila homosexuálnu propagandu pre deti.

– Martin Kováč – starokatolícky kňaz, spolupracujúci s komunitou homosexuálnych veriacich s názvom Gay Christians. Zasadzuje sa za vymyslené práva LGBT komunity, feminizáciu a má liberálny postoj k potratom.

– Ivan Odilo Štampach – bývalý český starokatolícky kňaz, jeden z prvých v Českej republike, ktorý sa verejne priznal k svojmu členstvu v slobodomurárskej lóži.

Ako vidíme, pod manifestom Progresívnych veriacicich je množstvo ľudí, ktorí bez ohľadu na to kam patria, majú problém s vieroukou a morálkou a duchovnými sa nikdy nemali stať. Vo svojom manifeste hovoria o podpore rodiny, aj keď v skutočnosti vidíme,že im v praxi ide o propagáciu homosexualizmu a jeho ideológie. Hoci v prípade Progresívneho Slovenska nejde o klasickú náboženskú obec, ale voľne združujúcu iniciatívu, tak má spoločné vieroučné črty a je naviazaná na politickú ideológiu. Ide o ľudí vzdelaných, ktorým takýto spôsob organizovania sa vyhovuje k šíreniu ich posolstva. Z ich vyjadrení vieme, že otvorene nesúhlasia s vierou Cirkvi, alebo náboženských spoločností odkiaľ pochádzajú.

Je namieste hovoriť v ich súvislosti ako o neognostickej sekte. Gnostické doktríny vnímajú dejiny v cykloch rozlišovaných ako stále dokonalejšie. V každom z nich povstáva nový svet, ktorého zjavenie obsahuje zbúranie toho predchádzajúceho a nastolenie nového poriadku, ktorý lepšie zodpovedá novému. V skutočnosti spočíva v totálnej deštrukcii prirodzeného poriadku (a s ním tiež cirkvi, viery, morálky a štátov). Bez snahy o urážku, nálepkovanie, alebo očiernenie ich možno označiť ako sektu . Sekta je z teologického hľadiska náboženská obec, ktorá sa odštiepila od väčšej (spravidla etablovanej) cirkvi, pretože sa od tejto materskej cirkvi líši vierou. Sekta nemusí byť uzavreté spoločenstvo, za ktorého dverami sa dejú nekalé protispoločenské veci. Sekta môže byť aj otovrená spoločensky prijateľná. Dokonca sú moderné krajiny, v ktorých sekty majú výsadné postavenie, napr. sú spojené s panovníckym rodom.

Iniciatíva Progresívne Slovensko je nadkonfesná, spájajúca v duchu novoekumenizmu II. Vatikánskeho koncilu. Pred takýmito aktivitami pod zámienkou spoločného spájania a jeho následkov nás vystríha encyklika pápeža Pia IX. Mortalium animos. Predstavitelia iniciatívy Progresívni veriaci veria v určitý vývoj viery pod vplyvom vonkajších vplyvov sveta, ako napr. vedecké objavy. Akoby Zjavenie nebolo dokonalé a teda nemenné, ale človek by k nemu mal čosi pridať a interpretovať ho podľa svojich vlastných potrieb, nálad a pod. Pritom v ich prípade nejde o subjektívny pokrok (presnejšia definícia pravdy obsiahnutá v uložení viery), ale o objektívny pokrok v ukladaní viery (novými pravdami, ktoré by boli odhalené). To je modernistický prístup k viere, ktorý je popísaný a odmietnutý v encyklike pápeža sv. Pia X. Pascendi dominici gregis. K téme progresivizmu vo viere sa vyjadril aj kardinál Müller, keď odmietol dnešné delenie v Cirkvi na progresívnych a konzervatívnych veriacich, pretože takéto delenie nie je založené na žiadnej vierouke. Ako povedal: „Jediné delenie je, či vyznávame pravú katolícku vieru takú, ako ju zjavil Duch svätý a dal ju do opatery Cirkvi alebo nie a vzďaľujeme sa od nej.“

Keďže pod iniciatívou je podpísaná aj zvolená prezidentka Zuzana Čaputová, je škoda že dostatočne tieto skutočnosti nereflektovali počas volieb cirkevní predstavitelia, ani kandidáti na prezidenta hlásiaci sa ku kresťanstvu. Výsledkom je, že množstvo voličov napriek tomu, že sa verbálne hlásia ku kresťanstvu tak sa nechali zmiasť a volili kandidátku, ktorá bola pre kresťana najneprijateľnejšia. Volili proti sebe. V najbližšej dobe nás čaká sledovanie aktivít Zuzany Čaputovej a správanie sa politickej strany Progresívne Slovensko na politickej scéne. Zároveň treba vhodne a dostatočne hovoriť o pozadí tohto politického projektu. Hlavne si treba všímať, čo majú zakryť ich mimikry nekonfliktnosti a pokrokárskeho prístupu. Netreba dovoliť, aby sa zo Slovenska stalo politické laboratórium, kde sa budú testovať nové ideológie a spôsoby ich zavádzania.

P. B.