Politická sekta (I. časť)
Tak nám tu znenazdania vpadla na slovenskú politickú scénu zbrusu nová, úspešná politická strana. Volá sa Progresívne Slovensko. Vraj odmieta ideológie a jediné, čo sa pre ňu ráta je pokrok. Rozhodujúce je, či niekto chce “pozitívnu zmenu“, “obnovu“, “posun vpred“. Marketingovo pekné hlášky. Veď kto by si tieto veci neželal. Hlavne ak proklamujú, že sa na nich zhodnú všetci – progresívny kresťan aj liberál, rozumný pravičiar aj socialista. Ambície sú vysoké – prekonať postkomunistické obdobie a vytvoriť nový typ politickej scény, bez autoritatívnych lídrov, kde hnutia vznikajú odspodu a stiera sa rozdiel medzi občianskym hnutím a stranou. Odmietajúc pravo-ľavé delenie hlásajú nový civilizačný stret. Politika sa podľa nich štiepi na vzťahu k budúcnosti a jej obraze. Na jednej strane vraj “stoja sily, brániace status quo, či hlásajúce návrat do mýtickej minulosti. Do tohto konzervatívneho tábora patria nielen nacionalistické a pravicové strany, ale aj mnohé sociálne demokracie, neschopné vystúpiť zo svojej ochranárskej a defenzívnej polohy. Oproti nim stoja progresívne hnutia a politici – pravičiari aj socialisti, liberáli aj zelení.“
Škoda, že sa v tomto ich jurodivom opojení pokrokom nepochvália neblahými výsledkami týchto politických síl v Európe. Nuž, zrejme neboli dostatočne razantné pri presadzovaní pokrokových ideí, alebo sa nevysporiadali s ich členmi zastávajúcimi defenzívnu polohu. Ako obrancovia zastupiteľskej demokracie sú rozhodnutí postaviť sa silám, ktoré označujú ako extrémistické a antisystémové. Šikovne predpokladajú ich správanie a rozoberajú, aké kroky proti nim podniknúť, aby v zastupiteľskej demokracii nenachádzali priestor. Uvedomujú si, že svet sa neuberá v najbližšej dobe smerom k unipolarite a “globálne vzťahy budú určované stretom odstredivých síl globalizácie“. Uvedomujú si, že sa treba zariadiť, aby ich vízia pokroku k jednotnosti fatálne neutrpela. Predstavujú opatrenia reagujúce na novú vlnu priemyselnej revolúcie, opatrenia v oblasti ekonomiky, vojenstva, migrácie… .
Nepripomína však toto novú vlnu niečoho, čím si už svet prešiel? Odstránenie politických autorít, politika vytváraná vrstvami spoločnosti odspodu, boj proti reakčným silám. Ovládnutie politickej scény pár stranami vernými ideám a združeniami na spôsob Národného frontu. Akokoľvek táto strana odmieta spájanie s kultúrnym marxizmom (viď spor Sulíka a Poliačika), ideologické pozadie je tam prítomné. Jeho maskovanie je metódou tejto strany, ktorá by mala zabezpečiť ťažkosti ich oponentov ideologicky sa do nich triafať v jednotlivých bodoch ich programu. Že ide o úspešnú taktiku sa ukázalo počas prezidentských volieb v stratégii nekonfliktnosti Zuzany Čaputovej. Nevyhraňovala sa, ale snažila sa byť pozitívne otvorenou, ľudovo povedané “chrumkavou“ každému viac, ako v predošlých prezidentských voľbách istý birmovaný komunista. To, že úspech tejto strany neprišiel len tak znenazdania je zrejmé každému, kto sleduje politické štiepenie strán a ich úspech.
Dnes sa ukazuje, že prichádza k zmenám v politickom priestore. Na úspech nových strán musí byť politicko-spoločenská objednávka a mediálny priestor. Svojho času sa tak objavili rýchlokvasené strany. Jednou bola strana SOP Rudolfa Schustera na jedno použitie, ktorá ho vyniesla do prezidentského kresla. V rámci širokého spojenia politických strán s jednotným cieľom sa vytvorila koalícia, kde vo vláde Mikuláša Dzurindu dostal každý podiel. Progresívny kresťan, socialista, pravičiar… . Minulý rok na Slovensku vytvorilo politicko-spoločenskú objednávku zavraždenie novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Mediálne hry počas kauzy svorne vytvárali médiá hlavného prúdu, ktoré hneď prišli na hotové s verziou zavraždenia talianskou mafiou napojenou na politické špičky. Dnes už len chabo bránia opodstatnenosť tejto verzie. Prišli s ňou ako na hotové. Nebola to záležitosť len jedného šokujúceho momentu. Masírovanie mozgov verejnosti prebiehajúce na niektorých facebookových stránkach prebiehalo už dlho. Išlo o vytváranie prehnanej, neúmernej naštvanosti vo verejnosti, ako keby sa Slovensko pomaly stávalo beznádejnou krajinou tretieho sveta. Taktiež išlo o agresívne opovrhovanie všetkými autoritami, alebo dokonca aj vlastnými potenciálnymi spojencami, ak neprejavovali dostatočné nadšenie a eurooptimizmus.
Fanatizmus sa aj naďalej maskuje za humor. Byť liberálnym fanatikom je považované za skvelé. Keď sa udiala vražda novinára Kuciaka v takomto ovzduší, hneď boli pripravené a tvrdo presadzované politické požiadavky. Hneď prišli lídri zdola, necharizmatickí študenti. Aspoň vieme, ako si máme predstaviť tých budúcich neautoritárskych politikov. Popularizáciu zabezpečili herci, študenti na školách pohotovo dostali voľno, aby sa na protestoch zúčastnili. Takto sa v praktickej rovine dnes uskutočňuje nástup nových politických síl. Tak, ako kedysi na pozadí priemyselnej revolúcie vznikol marxizmus, tak sa na pozadí nadchádzajúcej priemyselnej revolúcie chce neideologicky uplatniť progresivizmus.
Ale vráťme sa tam, kde sme začali. K ich programu. Ich vízia si nijako nezadá s manifestom komunistickej strany. Tam sa ukazuje, že nejde o radikálnych aktivistov typu Piráti v ČR. Tam ide o ľudí, ktorí vedia uvažovať aj v teoretickej rovine do hĺbky a dokážu analyzovať dianie a potreby. Presne tak, ako teoretici a vodcovia ruskej revolúcie v r. 1917. Ich vízia je naozaj prepracovaná. Dokonca až tak, že si trúfa vyjadrovať sa aj k metafyzickým otázkam. Preto označenie za komunistov 21. storočia je namieste. Oni v metafyzickej rovine Boha a jeho existenciu odmietli. Progresivisti ho neodmietajú. Osvedčuje sa im iný prístup. Odstraňujú ho sfalšovaním jeho obrazu a jeho učenia. Preto ich označenie ako politickú sektu je úplne oprávnené. Ale o tom až v druhej časti.
P. B.