Siedmy deň

Autor: Jaroslav Križák

Ruka tyrana slobodu stavila
a v ceste zjavil sa peň,
keď nastala tá osudná hodina,
keď nastal ten siedmy deň.

Za rána slnko nad obzor sa dralo,
letmý opar kalil ľudský zrak,
hodín bolo ešte málo,
nad obzor vzniesol sa prvý vták.

Deň ako každý iný, všedný
no divná predtucha vzduchom sa niesla,
ten posvätný deň, skromný a striedmi,
no zrazu koče a na kočoch kreslá.

A na kreslách ľudia a za nimi ďalší,
čoraz bližšie k vrme miestneho davu,
tí prví kríž a habit tmavší,
tí za nimi s flintami a ľavá strieda pravú.

Ale kočom si stena v cestu stala,
psy rozvili sa v šíri kraj,
no stena nie z železa či brala,
tú stenu tvoril lež z mäsa a kostí dav.

Však koče navdolač vpred si šibú
a tí čo za nimi kráčali,
nenávisť v očiach s bajonetmi idú
a ulice sa krvou zmáčali.

Jediné slovo, ten prekliaty povel
a slnko zhltol pušiek prach
a ten v koči? úlizne si hovel
a tak sa pýtam, mali ste z tých ľudí strach ?

Z tých ľudí, čo za svoje sebe chceli,
tých davov, čo vlastnou rečou vravieť nesmeli.
Tie ženy, deti, starci, muži,
čo teraz ležia mŕtvi v krvavej kaluži.

A to všetko preto, lebo nedali ste im práva
a že svojou prácou svojho chceli.
Bola tá prosba až tak žhavá?
Prečo ste im túžbu odopreli?

Verili v Boha a verili jemu,
verili len v ich sen.
Zbavili ste ich túžob a pokorného vnemu
a ten kostol? veď dreli iba preň.

Darmo už slovami krv zmývať,
darmo sa priečiť darmo vyhýbať.
Duch práva na vás stále hľadí
a je mu jedno či niekomu z vás to vadí.

To ruka tyrana slobodu stavila
a v ceste zjavil sa peň.
Keď nastala tá krvavá nedeľa,
keď nastal ten krvavý deň.