Rozkvitnutá jar

Autor: Veronika

Ohnivý žrebec sa na zadné postavil,
hodnoty svoje pred svetom obhájil.
Mračná, čo sa zhlukovali nad jeho svetom,
rozohnal mohutným, zlatým kopytom.

Túžobne s túžbou naplnila sa túžba,
potichu zničil prízrak doby temna.
Vyslal svetlo, čo rozrástlo sa do každého kúta,
čo pretrhlo tej popolavej temnoty putá.

Lásky kvet z bielych perál dal pokropiť,
aby sme mohli nebo hviezdami vyzdobiť.
Koruna stromu, rodiny symbol, zazelenala,
deň radostná pieseň vetra v oslavu zmenila.

A keď na zvonoch vyzváňať začali,
od veľkej radosti slzy ho zaliali.
Slzy zlaté spojili sa do veľkej rieky,
čo vlažila pastviny po celé tie roky.

Hrdo sa prechádzal po nových pastvinách,
vtáčatko ranené vyslobodil v krovinách.
Tak v láske žil a v láske dával,
s láskou v srdci slnečnú jar prechovával.

Keď jar, čo nás živila,
bola v plnom rozkvete, prišla zima,
nad pastvinami zlovestne sa vypína.
A napriek boju, keď už nevedel na zadných stáť,
keď už tej zime nemohol odolať.

Vtedy spustila sa veľká búrka do našich domov,
rozťala koruny našich zelených stromov.
Ak náš duch sa zachytí do iných koreňov,
všetci bez hmoty prejdeme premenou.