Proti komunizmu…

Autor: Sisa (KIKA)

I na Slovensku boli časy, keď červená svietila vdiaľ,
Slovák v kúte plakal, ten druhý sa hlasno smial.
Za Slovenský štát a jeho prezidenta boli tieto slzy,
za stratu slobody, spravodlivosti, za ľudí, čo skĺzli.
Za tých, čo zradili ťažký, no spravodlivý slovenský zrod,
čo predali seba, svoj štát, uverili v protinárdný podvod.
Slzy padali i za to, čo sa dialo s národom dlhé roky,
keď v ťažobe padal do zabudnutia a nesmelé mal kroky.
Keď sa strácala viera i nádej na spravodlivosť,
to Slováci opäť pocítili na vlastnom cudziu krutosť.

V lesoch sa skrývali a ty si im stravu musel dať,
aké ťažké bolo v chudobe túto neprávosť prekonať?!?
Zo začiatku si veril, že príde snáď dobrá zmena,
teraz Ti smútok nad spomienkou Tvoje srdce zviera.
Smiali sa jak brali viac než stačili zjesť,
mlčal si však a naprázdno zvieral svoju päsť.
Bolo to snáď kvôli deťom a Tvojej rodine,
pochoval si však národ v poslednej hodine.
Bez ľudí by nebol možný tento zbabelý čin,
kedy sa zo Slováka stal len Rusku oddaný syn!

A potom prišlo to slávne „Slovenské oslobodenie“,
o ktorom mnoho ľudí dodnes pravdu ešte nevie.
Vtedy sa začalo zákonné zatýkanie a surové vraždy,
pamätaj na tieto udalosti, Slovák, prosím navždy!
Do kostolov vtrhli a polámali každý svätý kríž,
ten nový systém bol krutý, myslel si, že spíš.
Videl si jak odvliekajú kňazov do chladných ciel,
navonok však hlásali rovnosť, pokoj, mier.

Aká to sloboda, keď spieval si čo dali Ti do ruky?
Nehľadiac na predkov, na prekonané pronárodné muky.
Kto otvoril ústa a povedal červenej STOP,
so slzami v očiach si kopal vlastný hrob.
A tak si sa modlil len doma, sám a v tichosti,
za zrušenie socializmu a nastolenie rovnosti.
Kňazi i inteligencia za mrežami väznená bola,
niekoho asi pálili tie ich protiboľševické slová.
Pre koľkých nevinných sa šibenice húfne stavali?
A koľkí miesto povrazu guľku do hlavy dostali?
Koľko bolo lúpeží a koľko znásilnených žien?
Nebolo ich veru málo, to veľmi dobre viem.

Slovenský štát bol Raj a potom prišlo Peklo,
krvilačné uptrpenie sa mnoho rokov vlieklo.
Hrdosť sa stratila a prišla túžba po moci,
už nebolo viac národa, už nebolo mu pomoci.
Tak nedajme si samostatnosť nikdy viac vziať,
nech sa bude čokoľvek v našom štáte diať!
Stojme pevne ako skaly, ako naše Tatry,
cudzie MY nechceme, len to, čo nám patrí!