Biela sobota

Všeobecné poučenie a výklad „predbugniniovských“ nezdeformovaných obradov Bielej soboty podľa XIV. vydania Nábožných výlevov Dr. Radlinského z roku 1945

Sobota po ukrižovaní Spasiteľa Ježiša Krista bola najväčším židovským sviatkom, Veľkou nocou. Neodvážili sa ju porušiť ani nábožné, Kristovi verné ženy tým, žeby boli išli ku Kristovmu hrobu, keďže židovský zákon zakazoval vykonať vo sviatok dlhšiu cestu ako 1000 krokov. Telo Kristovo spokojne odpočívalo v hrobe. Len Kristova duša odobrala sa do predpeklia, kde duše zbožných zomrelých ľudí očakávali v blaženej nádeji a bez bolestí vykúpenie, ktoré im teraz Kristus zvestoval, dal im vidieť svoje Božstvo, a tak ich učinil účastnými svojej slávy. Preto ani Cirkev ničím nepohýbala pokoj tohto dňa a na sobotu medzi Veľkým piatkom a Veľkou nocou neustanovila nijaké obrady, ba ani len sv. omša sa neslúžila. Len veriaci v tichej práci a úplným pôstom pripravovali sa, aby sa mohli zúčastniť na nočnej vigílii, čiže na nočných bohoslužbách a obradoch v posvätnú noc, nad ránom ktorej Kristus vstal z hrobu; od tejto noci dostal deň vzkriesenia Krista meno Veľká noc. Tieto nočné bohoslužby, pozostávajúce zo spievania žalmov, svätenia ohňa, veľkonočnej sviece-paškálu, krstnej vody, krstenia katechumenov, boli prípravou na oslávanie Veľkej noci; slávnosť začala nočnou sv. omšou a slávnym sprievodom z krstnej kaplnky (baptistéria) do chrámu (naše vzkriesenie) so zapálenými sviečkami novokrstencov.

Neskoršie však Cirkev všetky tieto nočné vigíliové bohoslužby preniesla na predchádzajúci deň, čiže na sobotu ráno a v našich krajoch bol sprievod slávnosti vzkriesenia ustanovený na večer. A tak dnešné obrady Bielej soboty nespomínajú nám nič o smrti a o odpočívaní Pána v hrobe, ale fialovou farbou pripomínajú nám vigíliovú prípravu na sviatok a vlastné obrady, najmä sv. omšu, a predstavujú nám už zmŕtvychvstalého Krista. Tieto obrady sú:

1. Svätenia ohňa a päť rán

V chráme je všetko pusté, niet ani len záblesku horiacej večnej lampy alebo sviečky. Bohoslužby sa začínajú vo fialovej farbe a dokončujú sa v bielej s radostným Aleluja. Prvé je svätenie ohňa, ktoré pospolitý ľud volá „pálením Judáša“, čím si mnohí predstavujú, že Judáš horí v ohni večného zatratenia pre svoju zradu, kým Kristus večne žije oslávený. Skutočný zmysel svätenia ohňa je iný. Bielosobotný obradný oheň nezapaľuje sa od iného ohňa, ale kremeňom sa zakreše iskra do suchého práchna, a tak sa založí pred kostolom oheň. K rozhorenému ohňu príde kňaz vo fialovom pluviáli s asistentmi-miništrantmi, ktorí nesú kríž, svätenú vodu, prázdne kadidlo, tymián, 5 tymiánových hrudiek, trojramenník s 3 sviečkami, paškál a misál. Oheň sa svätí modlitbou a pokropením sv. vodou. Napokon vezme aj žeravých uhlíkov do kadidla a okadí ešte oheň a posvätí 5 tymiánových hrudiek. Starodávnym obyčajom Cirkvi je, že všetko, čo je určené bohoslužbám, oddeľuje od všeobecného používania a posväcuje modlitbou. Pri bohoslužbách sa veľa používa ohňa, a preto ho tiež posväcuje. Tento posvätený oheň predstavuje nám zmŕtvychvstalého Krista. Zapálený bol iskrou zakresaného kremeňa, akoby na znak, že život Kristov bol jeho smrťou a pochovaním na čas vyhasený a jeho sláva ukrytá, ale vlastnou mocou vstal z mŕtvych a v chvíľke svojho vzkriesenia vyšiel z tmavého hrobu spoza kameňa v plnej sláve a svojim leskom začal ožiarovať svet i nebesia. Kristus je svetlo, ktoré sa na Veľký piatok zatmilo, ale v nedeľu v plnej žiare zajasalo. Je On opravdivé svetlo sveta, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet. Len skrze neho duša ľudská nadobúda pravého svetla, totiž svätej viery, nadprirodzeného poznania Boha, spravodlivosti a horlivosti v nasledovaní Božieho zákona. Od neho máme všetko. On je uholným kameňom katolíckej Cirkvi, ktorý zavrhli židia, pohania i bludári. Na znamenie, že On je jediným pravým svetlom, pozapaľujú sa dnes z tohto posvätného ohňa všetky sviečky v kostole i večná lampa, z ktorej sa potom zapaľujú oltárne sviečky cez celý rok. Pod sviečkami rozumejú sa aj ľudia, preto i my sa máme zapaľovať ohňom lásky k Bohu.

2. Trojramenník – triangul

Kňaz po posvätení ohňa oblečie si biely pluviál alebo dalmatiku a odchádza so sprievodom do chrámu. Pri chrámových dverách zastane a zapáli jednu sviečku trojramenníka z kadidla, do ktorého boli vložené žeravé uhlíky z posvätného ohňa; druhú sviečku zapáli uprostred chrámu a tretiu pred oltárom, pričom zakaždým pokľakne a vždy vyšším hlasom zaspieva: „Lumen Christi – Svetlo Kristovo“, na čo zbor odpovie: „Deo gratias – Bohu vďaka.“ Tým je vyjadrená naša vďaka, že z neba došlo a vzkriesením v plnom lesku slávi zažiarilo svetlo, t.j. večné Slovo, jednorodený Syn Boží. Triangul je trojramenný svietnik na vyššej tyči, na ňom horia tri sviečky, čím je znázornené, že je jeden Boh vo svojej bytnosti, ale v troch Božských osobách, t.j. Boh je trojjediný. Kňaz si oblieka biele rúcho na znamenie, že Kristus znázornený ohňom, je svetlom pravdy a viery, je prameňom čistoty a svätosti a je darcom zemského šťastia i radosti, ako aj večného blahoslavenstva. Sviečkou z trojramenníka zapáli sa aj paškál, večná lampa a bezprostredne pred sv. omšou i sviečky na oltári na znamenie, že všetko osvietenie pochádza od najsvätejšej Trojice prostredníctvom Ježiša Krista, ktorý všetko svetlo, milosť, pravdu a lásku vlial apoštolom, a tak skrze nich a ich nástupcov zase ju vlieva všetkým veriacim. Sviečky na trojramenníku sú zapálené len do konca sv. omše. Viac sa v roku triangul nepoužíva.

3. Paškál – Večná lampa

Po príchode k oltáru kňaz (diakon) spieva uprostred svätyne chválospev najkrajšieho nápevu Exultet, pri ktorom sa svätí veľkonočná svieca – paškál. Svätenie toto bolo známe už za časov sv. Augustína v 4. storočí. Paškál je hrubá biela vosková svieca a predstavuje nám zmŕtvychvstalého Krista, ktorý sa narodil z čistej Panny. Medzi chválospevom kňaz (diakon) zapichne do nej na označných miestach 5 posvätených, na klince pripravených, tymiánových hrudiek, zvaných Kristove rany, ktoré nám zobrazujú 5 rán Krista Pána, ktoré si ponechal na svojom tele i po zmŕtvychvstaní na dôkaz pre svojich učeníkov a celý svet, ba na večký dôkaz i vo večnosti, že nás on vykúpil. Hrudky tieto zhotovujú sa z tymiánu, čím sú naznačené drahé voňavé masti, ktorými Nikodém a Jozef z Arimatie nabalzamovali telo Kristovo. Paškál sa zapáli sviečkou z trojramenníka na zobrazenie, že Boh Syn je od večnosti od Otca splodený a len v čase sa stal človekom, aby vykúpil ľudské pokolenie.

Paškál je postavený na osobitnom svietniku pri oltári na evanjeliovej strane. Paškál sa zapaľuje cez všetky nedele a sviatky pri slávnostnej sv. omši a vešperách. Horieva až do sviatku Nanebovstúpenia Pána na znamenie, že Kristus 40 dní stretával sa s apoštolmi a s nimi obcoval. Na sviatok Nanebovstúpenia sa po prečítaní evanjelia pri sv. omši paškál zahasí a odnesie sa z oltára hneď i so sochou zmŕvychvstalého Krista, ktorá bola postavená na epištolovej strane oltára. Paškál sa nezapaľuje pri sv. omšiach slúžených vo fialovej a čiernej farbe, ako ani pri iných mimoomšových pobožnostiach.

4. Proroctvá

Po dokončení chválospevu Exultet oblečie si kňaz fialový ornát, ide na lekciovú stranu oltára a tam číta 12 proroctiev; súčasne ich speváci spievajú. Proroctvá sú výňatkami zo Starého zákona, ktoré sa splnili v Novom zákone. Proroctvá obsahujú predobrazy sviatosti krstu, lebo kedysi sa tieto výňatky čítavali katechumenom cez veľkonočnú vigíliu pred sv. krstom, ktorý im hneď v noci udelili a čoho pozostatkom je dnešné nasledujúce svätenie krstnej vody. Počtom dvanástich proroctiev sa zobrazuje počet dvanástich apoštolov, ktorí po celom svete hlásali splnenie všetkých proroctiev Starého zákona a vysluhovali sv. krst.

5. Svätenie krstnej vody

Po proroctvách odchádza kňaz ku krstiteľnici, kam miništranti nesú kríž, misál a zapálený paškál. Krstná voda predstavuje nám krv Kristovu a bývame v nej všetci očistení a náš nepriateľ diabol i naše hriechy sú v nej zatopené ako faraón a jeho vojaci v Červenom mori. Krstnú vodu svätí kňaz spievaním veľmi krásnej prefácie, pričom koná niekoľko obrazov znázorňujúcich krstnú milosť: Predeľuje povrch vody rukov v podobe kríža, čím sa zobrazuje, že Kristova smrť kríža je základom milosti sv. krstu. Dotýka sa vody dlaňou na znamenie, že Duch Boží pri stvorení sveta vznášal sa nad vodami, a že tak i teraz vznáša sa nad tými, ktorí prijmú sv. krst a preporoďuje ich k životu večnému. Vyčľapkáva vodu na štyri strany sveta, čo znamená, že podľa rozkazu Kristovho majú prijať sv. krst všetci zo štyroch strán sveta, teda všetci ľudia. Dýcha na vodu na znamenie, že Boh Stvoriteľ pri stvorení sveta dýchnutím dal človekovi dušu, ktorá oživila jeho nehybné telo, tak aj teraz sviatosťou krstu dáva krstencom nový – nadprirodzený život; Kristus dýchnutím dal apoštolom Ducha Svätého, tak aj my skrze sv. krst prijímame toho istého Ducha. Postaví paškál do vody a prosí o príchod Ducha Svätého. Práve tak Kristus stál v Jordáne, čím posvätil jeho vodu a tak na neho zostúpil Duch Svätý v podobe holubice. Podobne aj na tých, ktorí zastanú pri krstiteľnici a primú na svoju hlavu jej vodu, zostúpi Duch Svätý a oslobodí ich od hriechu dedičného i od všetkých prípadne pred krstom spáchaných osobných hriechov.

Kňaz skôr, ako by ďalej vodu svätil, väčšiu čiastku z nej odloží pre nábožné upotrebenie veriacich, ktorých hneď aj pokropí. Do vody, ktorá je určená na krstenie, naleje ešte sv. olej katechumenov a sv. krizmy, ktoré oleje predstavujú milosti Ducha Svätého, ktorými sme v sv. krste naplnení, najmä však čnosťou viery, nádeje a lásky, ktorými máme žiť, keďže sme sa krstom stali bratmi Ježiša Krista a dedičmi neba. Pri svätení upotrebujú sa len sv. oleje, ktoré boli posvätené na Zelený štvrtok toho roku.

Krstná voda sa svätí v Bielu sobotu a v sobotu pred Turícami na pamiatku toho, že aj v prvých časoch v tieto dni bola svätená krstná voda a slávnostne bol udeľovaný sv. krst. Najmä na Bielu sobotu, keď katechumeni – novokrstenci prišli do chrámu v bielych šatách, prítomní boli pri všetkých obradoch, najmä pri svätení krstnej vody, ktorou hneď v noci boli pokrstení; do ruky dostali sviečku, zapálenú na posvätnom ohni, s ňou išli v procesii od krstiteľnice do chrámu, držali ju v ruke cez celú nočnú sv. omšu, pri nej dostali aj prvé sv. prijímanie. Od ich bielych šiat, ktoré nosili až do nasledovnej nedele, dostala veľkonočná sobota meno Biela sobota a nasledovná nedeľa dostala meno Biela nedeľa.

6. Litánie o všetkých svätých

Po posvätení krstnej vody, ktoré býva len vo farských kostoloch, kde je krstiteľnica, inde hneď po proroctvách, kňaz i s asistenciou odchádza pred oltár a tu si ľahne dolu tvárou na oltárne stupne. Chór spieva skrátené litánie o všetkých svätých. Pri slovách „My hriešnici…“ kňaz vstane a odchádza do sakristie obliecť si biele omšové rúcho. Chór spieva ďalej litánie. Tým, že kňaz leží dolu tvárou pred oltárom, a potom zase vstane, znázornená je vrúcna modlitba sv. Cirkvi, ktorá prosí Boha, žeby na orodovanie všetkých svätých všetkým ľuďom udelil sviatosť krstu, a aby tí, čo budú krstnou vodou pokrstení, tak ako boli v hriechu mŕtvi, povstali v milosti k životu večnému.

7. Svätá omša

Kým chór pokračuje v spievaní litánií, kostolník zosníme z oltárnych obrazov fialové závoje a horiacou sviečkou z trojramenníka zapáli sviečky na oltári. Keď chór spieva „Baránku Boží…“, kňaz prichádza k oltáru, začne ako riadne slúžiť sv. omšu stupňovou modlitbou, ale vystane i „Kyrie eleison“, ktoré je nahradené zakľučujúcim „Kyrie eleison“ z litánií, ktoré spieva chór. Táto osnova omšových modlitieb je veľmi stará. Vystáva z nej introit, ofertórium, komúnia atď., ktoré v najstarších časoch v omši ešte neboli.

Bezprostredne po stupňovej modlitbe kňaz zaspieva slávnostné „Gloria in excelsis Deo“, na čo zase zaznie organ, kostolné cengáče a rozozvučia sa na veži zvony, ktoré prvé oznamujú slávnosť vzkriesenia Pána a vyjavujú našu radosť nad tým. Keď tieto zvony zaznejú, dobrý kresťan nekoná nijaké povery a babony, ako napr. umývanie sa v potokoch, ale radšej zastane a radostne zvolá: Aleluja. Sv. omša sa slúži ďalej temer riadne, iba s týmito znameniami:

Po lekcii spieva kňaz tri razy vždy vyšším hlasom Aleluja. To isté odpovedá aj chór. A po treťom opakovaní spieva 1. verš zo žalmu 117. a 116. Pri slávnostnej omši asistenti nenesú zapálené sviečky k čítaniu evanjelia, čo je pozostatok toho, že kedysi všetci novokrstenci mali v ruke zapálenú sviečku a stáli okolo oltára. Niet piesne obetovania, čo nám pripomína, že prestrašené ženy mlčky kráčali k Ježišovmu hrobu, že kedysi cez obetovanie a prijímanie bolo ticho, a že kedysi v Bielu sobotu krstní rodičia svoje dary obetovávali ešte pred omšou a Bohu najmilším obetným chválospevom boli srdcia novokrstencov. Vystane Agnus Dei, lebo už bolo v litániách. Nedáva sa bozk pokoja, lebo Pán sa ešte nezjavil apoštolom. Zvláštnosť je však, že miesto spevu na prijímanie sú krátke vešpery. Vešpery pochádzajú z tých čias, keď sa táto omša odbavovala v podvečer Veľkej noci. K pozdravu „Ite missa est“ pripojuje sa ešte „Aleluja, aleluja“, čo sa pridáva cez oktávu Veľkej noci.

Tí, ktorí by chceli dnes prijať telo Pána, môžu ho dostať buď v omši, alebo hneď po sv. omši tam, kde je uschovaná Sviatosť Oltárna (kaplnka, sakristia). Po sv. omši kňaz za znenia cengáčov zanesie do Božieho hrobu Sviatosť Oltárnu k ďalšej poklone. Choď i ty na poklonu, a keď vidíš, že je tam len málo ľudí, neodchádzaj, kým nepríde viac. Nesluší sa nechať osamote vystavenú Sviatosť Oltárnu.

Od kompletória dnešných hodiniek (záverečná časť breviára) spieva sa už veľkonočná mariánska antifóna Raduj sa, nebies Kráľovná, čo sa spieva vždy postojačky, až do nedele Najsvätejšej Trojice. Túto antifónu sa modlievame aj pri zvonení miesto Anjel Pána