Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

iVšeobecné poučenie a výklad Veľkopiatočných obradov podľa XIV. vydania Nábožných výlevov Dr. Radlinského z roku 1945

Veľký piatok je pamätný deň smrti nášho Pána Ježiša Krista na kríži v Jeruzaleme na Golgote. Je to deň najhlbšieho smútku, ale zároveň deň najväčšej vďaky za nekonečnú milosť Spasiteľovu, ktorý nás smrťou vykúpil. A tak tento deň mal by byť aj dňom najväčšej radosti, ale Cirkev pokladá ho za deň smútku. Veď dobré dietky, keď im rodičia umrú, hoci by im poručili aj hojné dedičstvo, za ktoré sú im vďačné a vždycky budú na nich pamätať, predsa v deň ich smrti neradujú sa, ale bolestné slzy vylievajú, keď sa rodičia bolestnou smrťou lúčia s nimi. Tak aj my, hoci nám smrť Kristova zaslúžila dedičstvo večného blahoslavenstva, predsa nemôžeme sa na Veľký piatok radovať, keď náš dobrotivý Boh, Učiteľ a Vykupiteľ, Ježiš Kristus bol zradený, svojimi apoštolmi opustený, pomstivými židmi na smrť odsúdený a ukrutnými katmi na kríž pribitý. Keby sme sa v tento deň radovali, podobali by sme sa židom, ktorí sa radostne nazdávali, že zvíťazili nad usmrteným Ježišom. Preto Veľký piatok nie je zasväteným sviatkom, lebo od každého kresťana sa prirodzene očakáva, že si tento deň uctí sám, dobrovoľne a bez rozkazu. Smrť Kristova je dôkazom, že bol aj opravdivým človekom a zmŕtvychvstanie jeho je zas dôkazom, že bol Bohom. Naša radosť z osohu, plynúceho nám zo smrti Kristovej, vyjaví sa až na Veľkú noc, keď Kristus premohol ešte aj smrť a tým vyjavil, čo nám svojou smrťou získal.

Služobné práce na Veľký piatok nie sú nám zakázané. Avšak v tento deň každý kresťan podľa možnosti ani ich nekoná. Ale Cirkev nám ich nezakazuje, lebo prvý trest za hriech bol rozkaz, že každodenný chlieb si bude človek vyhľadávať v potu svojej tváre. A keďže Kristus za ten istý hriech znáša za nás s najväčšou ochotou najväčší trest smrti kríža, nezodpovedalo by našej sústrasti nad smrťou Kristovou, keby sme my boli rozkazom oslobodení v tento deň od veľmi malého trestu každodennej práce.

Pôst na Veľký piatok

Kristus po poslednej večeri nič nejedol ani nepil. A keď na kríži volal: “Žíznim”, aj vtedy mu podali octu. Kristovo telo trpelo za nás hlad a smäd a Kristova duša žíznila a túžila po spáse duší ľudských. Preto Cirkev na Veľký piatok prikazuje nám postenie sa a úplné zdržovanie sa od mäsitého pokrmu. Nebol by kresťanom ten, kto by sa dnes nevedel zaprieť od zjedenia kúska mäsa alebo viac ráz by sa denne nasýtil. Na pamiatku tohto prvého Veľkého piatku každý piatok nám Cirkev predpisuje zdržovanie sa mäsa a zvonením o 11. alebo o 15. hodine každý piatok pripomína nám smrť Spasiteľovu.

Predposvätná omša

Veľkopiatočnými obradmi Cirkev názorne predstavuje pred naše oči odsúdenie, umučenie a pochovanie Ježiša Krista, aby tak vyvolala čím hlbšiu bolesť v našom srdci nad našimi hriechmi, pre ktoré Ježiš trpel. Na Veľký piatok neslúži sa svätá omša, lebo svätá omša je nekrvavá obeta Nového zákona, je pamiatkou a obnovením krvavej obety Ježiša na kríži a Cirkev ju pokladá vždy za radostnú službu Božiu. Preto na Veľký piatok, v ktorý Kristus vykonal krvavú obetu, Cirkev nekoná radostnú sv. omšu, ale oddáva sa len rozjímaniu o krvavej obete kríža. Nakoľko však kňaz pri veľkopiatočnej bohoslužbe predstaví veriacim Božie Telo a sám ho prijíma, volajú sa tieto obrady omšou predposvätnou, lebo chlieb-hostia, ktorá sa pritom požíva, bola v Božie Telo premenená vopred (nie však víno) pri svätej omši na Zelený štvrtok. Pri predposvätnej omši niet teda obetovania, hoci kňaz do kalicha naleje vína, ani premenenia, a tak teda niet skutočnej svätej omše, hoci je pozdvihovanie svätej Hostie, ktorú kňaz potom pri prijímaní požíva. Víno v kalichu však premenené nebolo. Skutočná svätá omša pozostáva totiž v riadnom obetovaní chleba a vína, najmä však v premenení chleba a vína v Telo a Krv Krista Pána, a potom v prijímaní Tela a Krvi Pánovej pod spôsobom chleba a vína kňazom. Keď niektorá z týchto čiastok chýba, nie je to úplná svätá omša.

Obrady predposvätnej omše sú veľmi smutné. Kríž na hlavnom oltári je zastretý čiernym závojom, prázdny bohostánok je otvorený, večná lampa je zhasená, oltár je bez všetkých ozdôb, horia žlté sviečky a čierne pokrovce pripomínajú nám smrť.

Na dané znamenie drevenej klopačky prichádza k oltáru kňaz, oblečený v čiernom ornáte, bez kalicha, a na čele asistencie sa nesie veľký kríž zahalený čiernym závojom. Pred oltárom miesto pokľaknutia ľahne si na stupne oltára dolu tvárou, na znamenie, že ľudstvo pred smrťou Kristovou bolo v bahne hriechov, ktorými bol obťažený Kristov kríž tak, že tri razy pod ním padol a preto i kresťanstvo až podnes musí želieť nad smrťou Kristovou. Kňaz vstanúc hore pobozká bez slova oltár. Bez všetkého obvyklého pozdravu začne čítať smutným hlasom Ozeášovo proroctvo, že zo svojich hriechov budeme vykúpení len smrťou Mesiášovou, čo bolo naznačené žvlášť v predobraze veľkonočného židovského baránka v egyptskej noci, o zabití ktorého číta kňaz druhú lekciu z Mojžišovej knihy. Za tým speváci, tak ako na Kvetnú nedeľu, spievajú pašie podľa spísania svätého Jána evanjelistu v hl. 18. a 19.

Po skončení pašií vracia sa kňaz na epištolnú stranu a vyšším hlasom číta modlitby za svätu Cirkev, za pápeža, za biskupov, kňazov, diakonov, klerikov, za zdravie, šťastie, slobodu a milosť viery pre všetkých ľudí, za všetkých bludárov, odpadlíkov, židov a pohanov, aby ich Boh priviedol k poznaniu pravdy a do lona pravej Cirkvi. Pred každou modlitbou sa naznačuje za koho má byť, a potom kňaz vlastnú modlitbu začína výzvou k pokľaknutiu. “Orémus. Flectámus genua – Modlime sa. Kľaknime na kolená”, a hneď si sám pokľakne. Vtedy si majú pokľaknúť aj všetci veriaci, čo stoja; vstanú hore až vtedy, keď chór dospieva: “Leváte – Vstaňte!” Modlitby si prečítaj už vopred a tak najlepšie poznáš ich vznešený obsah. Pred modlitbou za židov si kňaz nepokľakne, lebo židia kľakaním sa posmievali Kristovi pri mučení.

Odhalenie a uctenie kríža

Po skončení modlitieb za svet kňaz si vyzlečie ornát, rúcho kňazskej dôstojnosti, cítiac svoju nehodnosť voči krížu a prevezme od miništranta zahalený kríž. Stojac na spodnom stupni trochu kríž odkryje a spieva: “Ecce lignum crucis, in quo sálus mundi pependit – Ajhľa, drevo kríža, na ktorom viselo spasenie sveta.” Chór odpovie: “Veníte adorémus – Poďte, klaňajme sa.” Za týchto slov všetci si majú pokľaknúť. To isté spieva vyšším hlasom stojac na druhom stupni a odkryjúc pravú ruku umučenia. Tretí raz to isté spieva pred oltárom, držiac v rukách celkom odhalený kríž. Teraz sa odkryjú aj ostatné kríže v kostole, nie však oltárne obrazy. Toto odkrývanie krížov pripomína nám, že telo najčistejšieho Ježiša zo šiat vyzliekli a nahé na kríž pribili a medzi dvoch lotrov vyzdvihli na obdiv potupujúcich ho židov.

Kňaz po dospievaní položí kríž na čiernu plachtu a prestretú pred oltárom, vyzuje si topánky na znak poníženosti a približujúc sa ku krížu tri razy kľakne pred krížom na zem, ako Kristus v Getsemanskej záhrade a modlí sa: “Klaniamie sa Ti…” Po treťom raze úctivo pobozká nohy umučenia Kristovho. To isté za ním činí diakon, subdiakon, klerici alebo miništranti. I speváci a dvanásti zástupcovia ľudu činia poklonu krížu ako kňaz. Medzitým chór spieva trpké dohováranie Spasiteľovo židovskému národu: “Ó ľude môj, národe môj…” Kňaz ich číta z misála latinsky sám alebo striedavo s diakonom a subdiakonom. Tieto dohovárania už patria nám kresťanom, ktorí ho svojimi hriechami druhý raz križujeme, čím mu spôsobujeme tým väčšie bolesti, čím väčšími milosťami a darmi nás obohatil.

Prinesenie Sviatosti Oltárnej

Teraz sa zapália sviečky na oltári a kňaz pod baldachýnom nesie z úkrytu Sviatosť Oltárnu na oltár za smutného hlasu drevených klopačiek. Veriaci teraz nech si kľaknú a kľačať ostanú až kým sa nezanesie Sviatosť Oltárna do Božieho hrobu. O ďalšom postupe predposvätnej omše dočítaš sa z liturgického textu. Podľa tohto miesto obetovania kňaz len okadí Božie Telo a kalich s vínom a vodou. Miesto prefáciového chválospevu kňaz spieva Pater noster – Otče náš, lebo židia sa Kristovi na kríži posmievali a Kristus sa za židov modlil: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia. Premenenia niet a kňaz pozdvihuje len svätú Hostiu, čo nám pripomína, že na kríži viselo len mŕtve telo a stotník-pohan predsa volal: Opravdu Syn Boží bol tento! Kňaz odlomí kúsok svätej Hostie a vpustí do vína v kalichu, čo nám tiež pripomína, že vojak Longinus mŕtvemu Kristovi prebodol bok kopijou. Svätého prijímania veriacich pri tejto omši niet. Dnes môžu dostať sv. prijímanie len smrteľne chorí.

Procesia do Božieho hrobu

Po dokončení týchto obradov kňaz vloží tretiu sv. Hostiu do monštrancie, zahalí ju priesvitným závojom, okadí ju a pod baldachýnom ju zanesie do Božieho hrobu, ktorý je ozdobený kvetmi a svetlami. Medzitým ľud spieva niektorú pieseň, napr. Keď Ježiša nevinného dolu z kríža zložili. Zahalenie monštrancie pripomína nám, že Nikodém a Jozef z Arimatie zložili z kríža telo Kristovo, zahalili ho do plachiet, a tak ho položili do Jozefovho v skale vykresaného hrobu. Prvé prístrešie pripravil Spasiteľovi na zemi spravodlivý muž, Jozef, v betlehemskej skalnej maštali. A zase to bol spravodlivý muž, Jozef Arimatejský, ktorý pripravil Spasiteľovi posledné prístrešie na zemi – skalný hrob, na ktorý privalili kameň.

Boží hrob

Sviatosť Oltárna je v Božom hrobe vystavená cez celý Veľký piatok do večera a v Bielu sobotu. Každý zbožný kresťan v tieto dni ponáhľa sa do Božieho hrobu na poklonu. Choďme všetci pokloniť sa sviatostnému Spasiteľovi, ktorý tri dni v hrobe odpočíval. Zbožne pobozkajme sv. kríž na zem položený. Kristus si túto úctu zaslúži. Mnohí členovia mužských a iných spolkov, hasiči, ba i vojaci, z úcty ku Kristovi konajú pri Božom hrobe tzv. čestnú stráž, ako kedysi vojaci, ktorí strážili hrob, aby Krista nik neukradol. Pekne je, keď sa čestná stráž pred Božím hrobom pozdraví svojim pozdravom. Ale aj táto čestná stráž, tak pred Božím hrobom, ako aj pri slávnosti vzkriesenia, má si pokľaknúť na koleno. Veď vojaci popadali na zem, keď Kristus vyšiel z hrobu. Členovia čestnej stráže nech tiež pobozkajú kríž v Božom hrobe.

Kristovo telo natreli pred pochovaním voňavými masťami, ba nábožné ženy si ešte dokúpili voňavých mastí, aby Krista ešte raz na tretí deň pomazali, aby ukázali, že milujú i mŕtveho Krista. Niečo obdobného sa deje i teraz, keď zbožní veriaci položia v Božom hrobe ako dar skromný halier. Tieto peniaze sa odosielajú do Jeruzalema na udržiavanie chrámu Božieho Hrobu, na výživu strážcov a kňazov tohto chrámu, lebo tí žijú medzi židmi a mohamedánmi.

Pobožnosť poklony v Božom hrobe, ako aj slávnosť vzkriesenia, nie je zavedená v celej Cirkvi. To je len v strednej Európe. Všeobecné veľkopiatočné bohoslužby končia sa predposvätnou omšou.

Pridané: 25. 03. 2016 Rubrika: Cirkev
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci