Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

fasci VarientMyslím, že je veľmi užitočné, aby sme si tu spoločne povedali niečo, v takom vedeckom duchu, o fenoméne fašizmu. Celkom iste je to problém, ktorý je zaujímavý pre všetkých. Osobitne pre vás. Prišiel som na takúto myšlienku, pretože minulý rok sa v katolíckom denníku v Taliansku objavil silný útok na Slovensko, obviňujúci ho z toho, že Slovensko je fašistickou krajinou. Preto si myslím, že je veľmi žiaduce, aby sa tieto veci vyjasnili. Ide o termín, ktorého používanie je rôznorodejšie, ako by sme si vedeli predstaviť. Súčasne neraz nie je jasný zmysel, v ktorom sa používa. Niekto z vás sa ma pýtal na informácie z môjho života a ja som v krátkosti povedal, že som sa narodil vo fašistickej rodine a značnú časť svojho života som prežil hľadajúc odpoveď na otázku: Čo je to fašizmus?

Problém možno definovať týmto spôsobom. Jedinú jednoznačnú definíciu fašizmu som našiel len v komunistickej propagande. To znamená, že čo je fašizmus, je jasné len v komunistickej doktríne. V tridsiatych rokoch III. internacionála rozhodla, že pomenuje fašizmom všetko to, čo je akýmkoľvek spôsobom proti komunizmu. Evidentne tento príkaz dňa dosiahol mnohé úspechy. Týmto výrazom označovali mnohé režimy na celej Zemi. Od fašizmu talianskeho, ktorý dal meno tejto propagandistickej skutočnosti, až po posledný africký diktátorský režim. Propagandistický úspech pojmu nám vôbec nepomáha pochopiť tento fenomén. Medzi knihami, ktoré som prečítal v mladosti, bola aj propagandistická kniha od istého Rusa. Vyšla vo vydavateľstve Talianskej komunistickej strany a hovorilo sa v nej o téme fašizmu. Definícia fašizmu vyplývala z postupnosti dialektického materializmu. V tejto knihe ruskej propagandy sa fašizmus definoval ako najvyšší stupeň vývoja kapitalizmu. Uvedomte si, ako ťažko túto definíciu môže aplikovať africký diktátor. Diktátor v krajine, v ktorej neexistuje nielen kapitalizmus, ale ani nijaký priemysel.

Osud pojmu fašizmus je veľmi podobný osudu pojmu kapitalizmus. Aj vysvetliť pojem kapitalizmus je veľmi ťažké. Našiel som veľmi prefíkanú definíciu istého nemeckého autora z prelomu storočí. Tento nemecký ekonóm píše: “Kapitalizmus je ekonomický život videný očami socialistu.” Ekonomický život tak ako sa nám predstavuje, to znamená v každej krajine a na každom mieste iný, dokiaľ ešte neexistuje socializmus, sa nazýva kapitalizmom. Čiže je to definícia veľmi polemická a propagandistická, bez definovania obsahu. Keby ste dnes položili ľuďom z talianskeho politického života otázku: Čo je to fašizmus?, nedostali by ste primeranú vedeckú odpoveď. Dostali by ste len odpovede propagandistického charakteru. Predstavte si, že takýto je stav teraz, po 50 rokoch od konca fašizmu. Najväčší historik, ktorý sa v Taliansku zaoberal fašizmom, bol presvedčený antifašista a profesor na univerzite v Jeruzaleme. Renzo de Felice sa nedávno v jednom rozhovore vyjadril, že nacistický fašizmus nikdy neexistoval a je to len čistý výmysel propagandy.

Kto dal meno tejto propagandistickej skutočnosti? Ako viete meno tejto propagandistickej skutočnosti vychádza z talianskej politickej reality. V mesiacoch, ktoré bezprostredne predchádzali prvej svetovej vojne, prišlo v talianskom socialistickom hnutí k politickému rozdeleniu. Jedna časť talianských socialistov bola za vojnu s Rakúskom, druhá časť za to, aby si Taliansko zachovalo neutralitu. Môžeme povedať, že talianske socialistické hnutie sa rozdelilo na národných socialistov a na socialistov medzinárodných. Národných socialistov viedol starý socialistický vodca Benito Mussolini. Mussolini bol rodený socialista, nikdy neprestal byť socialistom a bol ním aj počas Talianskej socialistickej republiky, ktorá vznikla v severnej časti Talianska v roku 1943. Dôležité je, že socialistické hnutie v Taliansku sa pred začiatkom prvej svetovej vojny rozdelilo na dva prúdy. Na konci prvej svetovej vojny v Taliansku, ako aj v iných európskych krajinách, ako napríklad Nemecko, vznikajú socialistické vzbury, podnecované medzinárodnými socialistami a komunistami. V tomto období pretrvávajú spory medzi dvoma socialistickými prúdmi. Zo strachu, že sa môže stať to, čo sa stalo v Rusku, spojili sa liberáli a katolíci s národnými socialistami Mussoliniho, aby boli proti komunistom.

Nešlo tu o spojenie na ideologickom základe, ale o spojenie praktické, ktoré malo zabrániť víťazstvu komunizmu. Mussolini napísal, že skutok predbehol idey. Táto veta je kľúčom k pochopeniu fašizmu. Je to výraz, ktorý nám umožňuje zostrojiť takýto model: Vždy, keď v nejakom národe hrozí nebezpečenstvo komunizmu, všetci tí, ktorí nie sú komunisti, sa zjednotia, aby čelili tomuto nebezpečenstvu. Nezjednotia sa preto, že by rovnako rozmýšľali, ale preto, že majú spoločného nepriateľa. Pretože to je nepriateľ, pred ktorým majú všetci rovnaký strach. Tento typ politického fenoménu nevzniká na základe jednej ideológie, ale preto, aby bol reakciou na historickú nevyhnutnosť. Zoči-voči možnosti víťazstva komunizmu, vzniká v istej sociálnej skupine istá reakcia. Táto reakcia bude o to homogénnejšia, o čo bude homogénnejšia daná sociálna skupina. Táto definícia je kľúčová pre pochopenie fašizmu. Fenomén fašizmu je pojem bez obsahu, fenomén formálny. Určite aj v slovenčine existuje fráza “v jednote je sila”. Je to fráza, ktorá nemá obsah. Neopisuje dôvod, prečo treba mať silu, prečo by mal každý mať silu, len technicky hovorí, že keď sa viaceré osoby spoja, majú väčšiu silu. Čiže povedať po taliansky jednota a fašizmus znamená to isté. Fare il fascio znamená zväzovať. Technicky výraz fašizmus pochádza z toho, že rímsky konzuli mávali zväzok prútov na bičovanie, ktorý sa nazával fascio. Fašizmus vyjadruje to, že zviazaním prútov získame viac sily. Ale vôbec neheovorí o tom, aké by to mali byť sily. Prítomnosť fašizmu a spájania ukazuje len na to, že je tu isté spoločenské nebezpečenstvo.

Pojem fašizmu nemá obsah. Pozrime sa na problém obsahu. Skúsme začať odpoveďou na otázku: Je fašizmus dobrý, alebo zlý? Spravme porovnanie s komunizmom. Položme si otázku: Je komunizmus dobrý, alebo zlý? Aj keby boli všetci komunisti dobrí, komunizmus je vec zlá. Ako odpovedať na otázku o fašizme? Povedal som, že fašizmus je spojenie síl. Uvediem jednu veľmi kultúrnu definíciu povedanú po domácky: “Fašizmus je karbonátka.” Karbonátky sú dobré alebo zlé podľa materiálu, z ktorého sú urobené. Keď je materiál dobrý, aj karbonátka je dobrá. Keď je materiál zlý, aj karbonátka je zlá. Toto je jediný možný spôsob ako posudzovať fašizmus. Pretože fašizmus neexistuje. Je to číry výmysel komunistickej propagandy. Majme homogénny sociálny subjekt, v ktorom ľudia myslia rovnakým spôsobom. Keď tieto osoby reagujú na komunistické nebezpečenstvo, vytvoria dobré spojenectvo. Materiál bol dobrý, karbonátka bola dobrá. Ale keď by bol materiál zlý, aj karbonátka by bola zlá.

Môžeme povedať, že čím menej komponentov má fašizmus, tým skôr bude dobrý. Uvediem príklad, pretože iba na príklade si to môžeme ozrejmiť. V minulom storočí neexistovali (v Taliansku, pozn. ed.) katolícke politické strany. Od roku 1870 do roku 1903 Svätá stolica zakazovala katolíkom zúčastňovať sa na politickom živote. Bola to odpoveď katolíckeho sveta na okupáciu Ríma talianskym vojskom. V dôsledku okupovania pápažského štátu talianskou armádou v roku 1870 sa katolíci úplne vytratili z politického života. Katolíci sa vracajú na politickú scénu v roku 1903 s pontifilátom pápeža Pia X. Nastáva obdobie spolupráce katolíkov s konzervatívnymi liberálmi proti liberálom progresívnym, ktorí boli spojení so socialistami. Z tejto spolupráce vzišlo založenie Talianskej ľudovej strany (PPI) v roku 1919. PPI je predchodcom dnešnej krasťanskej demokracie. PPI bola proti fašizmu. Svätá stolica zriadila organizáciu katolíkov, ktorí boli za fašizmus, ktorá sa volala Centro nacionale. Preto spolupráca katolíkov s fašistickým režimom nesúvisela s fašizmom vo všeobecnosti a nesúvisela ani s organizáciou strany. Dá sa povedať, že spolupráca bola spontánna, podporovaná stanoviskami Svätej stolice a najmä nebezpečenstvom komunizmu. Z tohto pohľadu môžeme povedať, že fašistický režim bol režimom s viacerými časťami, v ktorom rozličné časti – katolícka, liberálnokonzervatívna a národnosocialistická spolupracovali a vznikali medzi nimi aj spory podľa rôznych okolností a rozličných problémov, ktoré prišli na pretras. Podobný vývoj bol v Španielsku, kde v roku 1936 vypukla reakcia proti komunistickej vláde. Sociálne telo Španielska prakticky úplne tvorili katolíci. Postupne vznikli tri frakcie: katolíci, liberáli a národní socialisti. Pritom katolíci boli prátomní v mnohých spoločenských organizáciach, nesústreďovali sa v jednej špecifickej strane. Katolíci tu boli veľmi spokojní so správaním fašistického režimu. Takisto ako počas druhej svetovej vojny boli čiastočne spokojní s vyhlásením vojny Sovietskému zväzu. Toto boli šťastné momenty spolupráce.

Celé obdobie fašistického režimu charakterizovala spolupráca rozličných síl. Spolupráca, ktorá bola vynútená existenciou komunistického nebezpečenstva. Ak podľa týchto charakteristík preskúmame všetko, čo sa nazýva fašizmom, prídeme k prekvapujúcim zisteniam. Hovoril som o španielskom prípade. To isté platí o Portugalsku, kde sa tiež hovorí o fašizme, pričom jediná prítomná skutočnosť je skutočnosť katolícka. Prosím vás, preskúmajte z tohto pohľadu vašu národnú skutočnosť. Iste viete, že keď sa hovorí o slovenskom nezávislom štáte, ktorého prezidentom bol msgre Tiso, hovorí sa o fašistickom štáte. Toto treba preskúmať s veľkou pozornosťou. Fašizmom môžeme nazývať len spojenie rozličných síl. Ale ak tu ide o homogénnu spoločnosť, nemožno hovoriť o fenoméne fašizmu. Ak by sme podrobili tejto analýze ďalšie prípady po prvej svetovej vojne, potvrdili by sa moje slová. Ako viete, v troch pobaltských krajinách – Estónsku, Lotyšsku a Litve – sa dostali po prvej svetovej vojne k moci tzv. fašistické režimy. V tomto prípade je takéto označenie úplne pomýlené. Ide o režimy diktátorské, ale nie fašistické.

Aký je v tom rozdiel? Diktátorským režimom v klasickej politike označujeme režim, ktorý dočasne pozastaví občianske práva, čeliac národným problémom a ťažkostiam. Nie preto, že by nechcel tieto práva a slobody, ale preto, že tieto práva treba dočasne obetovať pre vážnejší dôvod. Uvediem príklad. Ak si pri nejakej činnosti zlomíme nohu, ideme do nemocnice a dajú nám nohu do sadry. Ak nám lekár povie, že je nevyhnutné istý čas chodiť so zasadrovanou nohou, je to diktatúra. Ak nám však lekár povie, že takto je to ideálne, to je totalita. Diktatúru charakterizuje dočasnosť. Po istý čas nemožno realizovať svoje práva, treba realizovať dôležitejšie veci. Keď ich vyriešime, uvedieme všetko do pôvodného stavu.

Rozdiel medzi diktatúrou a totalitným štátom je v tom, že diktatúra je výslovne dočasná, kým totalita má tendenciu k trvalosti. V rokoch, ktoré nasledovali po prvej svetovej vojne, mnohé národy potrebovali byt takto zasadrované. Nedá sa povedať, že by to bol nejaký prúd fašizmov, ale bola to nevyhnutnosť istého historického obdobia. Po vojne bolo veľa ľudí, ktorí sa vracali z frontua a mali zlomené nohy. A teda bolo treba veľa sadry. Ale nemožno povedať, že práve vtedy vymysleli sadrovanie. Nie je to novinka, ale vzniknutá potreba, pretože vojna mala za následok množstvo zlomených nôh.

Fašizmus je teda režim bez obsahu. Obsah však môžeme vyjadriť negatívnym spôsobom: Fašizmus je zaiste antikomunistický a praktizuje diktatúru – dočasné pozastavenie určitých práv. Čítal som niektoré veci o msgre Tisovi. Je evidentné, že musel žiadať isté obety od občanov štátu, ktoré však v nijakom prípade nemali byť trvalé. Podobne môžeme porovnať štát Olivera Salazara (Portugalsko) s Treťou ríšou. Nehovorme teraz o Tretej ríši. Poviem len jedno portugalské príslovie: “Boh stvoril človeka, Portugalec stvoril mualata.” Čiže nemožno dať na jednu úroveň rasistickú Tretiu ríšu a fašistické Portugalsko, ktoré je absolútne rasovo znášanlivé. Keby sme sa spýtali nejakého antifašistu, ktorá je principiálna charakteristika národného socializmu, odpovie – rasiszmus. A čo je národný socializmus? Odpovie – fašizmus. Režim, ktorý bol v Portugalsku, bol fašistický? Odpovie – áno. A kde tam bol rasizmus? To nie je zanedbateľný argument! Nemožno hovoriť o národnom socializme a nehovoriť súčasne o rasizme. Keď charakterizujeme Portugalsko ako fašistický štát, hľadajme túto charakteristiku. Kde je rasizmus? Hľadajme ho v Španielsku, v Taliansku – je neprítomný. Hľadajme ho v Rakúsku, na Slovensku, vo Fínsku, v Litve, Lotyšsku, Estónsku, Poľsku – všade je úplne neprítomný. A toto všetko sú štáty označené za fašistické.

Tak teda čo je fašizmus? Je to formálny politický fenomén bez ideologického obsahu. Každý konkrétny režim si chcel dať nejaké ideologické zafarbenie. To je nevyhnutná úvaha v tom zmysle, že keď sa nás niekto pýta, prečo sme urobili to či ono, hľadáme vysvetlenie. Mnohé veci sme urobili bez toho, že by sme mysleli na to, že ich bude treba vysvetlovať. Opakujem Mussoliniho vetu: Pri fašizme skutok predchádza doktrínu. Reakcia zoči-voči nejakému nebezpečenstvu sa nedá nazvať doktrínou, ale je len istým postojom. To musíme mať ustavične na pamäti.

Fašizmus je politický výraz vlastný moderným štátom. Vysvetlenie: Ak je nejaký národ homogénny v zmysle kultúrnom, nemôže vytvoriť fašizmus. Môže však, ba priam musí, tvoriť reakcie. Fašizmus je výsledok reakcie v istom ľude, ktorý je homogénny z kultúrneho hľadiska. Iba na základe tohto úsudku môžeme posudzovať jednotlivé fašizmy. Zdá sa, že sledujete taliansku politiku. Môžem vám povedať, že politické fenomény, ktoré sa predstavujú pod pojmom Pólo de la libertad, súčasná koalícia Alianza nacionale, Forza Italia, Liga lombarda (v roku 1995, pozn. ed.), tento Pólo de la libertad je fašizmus. Nemá nič spoločné s Mussolinim, nemá nič spoločné s bývalým fašistickým štátom. Je spojením všetkých Talianov, ktorí sa spojili zoči-voči možnosti možnosti, že by Talianska komunistická strana, ktorá disponuje všetkými druhmi moci tak, ako som to už ukázal, zobrala do rúk aj moc výkonnú. Čo majú spoločné? Veľmi málo. Strach pred víťazstvom komunistov. Sú lepší ako boli fašisti v roku 1920? Nie. Nehovorím to preto, že by mi bol Mussolini sympatickejší ako Berlusconi, veď socialisti sú mi vo všeobecnosti nesympatickí vrátane Mussoliniho. Ale Taliani v roku 1920 boli lepší ako v roku 1990. Teda karbonátka z roku 1920 bola lepšia. Morálny stav Talianov bol rozhodne lepší. V roku 1920 v Taliansku neexistoval rozvod, potrat, nehovoriac o pornografii. V roku 1990 máme rozvody, potraty, pornografiu a eutanázia prichádza. Taliani v rokoch deväťdesiatych sú v horšom stave. Neznamená to však, že ich necháme zožrať komunistom.

Aby sme sa v tomto množstve pojmov zorientovali, predostriem základný princíp. Je to tento: Možno definovať liberálny režim. Takisto možno definovať komunistický režim. Nemožno definovať fašistický režim. Možno definovať isté profily, isté vedľajšie skutočnosti, nemožno však definovať obsah, pretože je vždy iný. Opakujem to, čo som hovoril na začiatku. Hovorme v percentách. Komunistický režim v Rusku bol z 80 percent komunistický a z 20 percent ruský. Komunistický režim v Nemecku bol takisto z 80 percent komunistický a z 20 percent nemecký. A tak ďalej. Fašistický režim v Nemecku bol z 20 percent diktátorský a z 80 percent nemecký. A tak ďalej. Tento pomer je úplne opačný. V prípade komunizmu prevažuje komunistická štruktúra a v druhom prípade prevažuje historické pozadie. Na začiatku som povedal, že som sa narodil vo fašistickej rodine, v talianskej fašistickej rodine. Trvalo mi dlhé roky, kým som pochopil, že moji starí rodičia boli dobrí preto, že boli dobrí Taliani a nie preto, že boli fašisti.

Prednáška bola prednesená v Bratislave roku 1994 pre Úniu slovenskej mládeže v rámci seminára Poslanie sociálneho učenia Cirkvi pri budovaní štátu.

Prevzaté z Dielne sv. Jozefa

Pridané: 07. 03. 2016 Rubrika: História
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci