Spomienka na obete partizánskeho teroru (1944-1945)
Najviac obetí z radov príslušníkov HSĽS, HG a HM je z tragických rokov 1944-1945. Medzníkom v tomto smere je vyhlásenie tzv. Slovenského národného povstania dňa 29. augusta 1944, aj keď niekoľko prípadov útokov na členov HSĽS a HG je zaznamenaných aj pred týmto dátumom. Cielená perzekúcia ľudákov a gardistov na povstaleckom území sa často končila ich fyzickou likvidáciou. Príčiny boli rôzne. Primárnou zámienkou na vraždenie ľudáckych a gardistických pracovníkov a funkcionárov zo strany niektorých príslušníkov partizánskych oddielov bol boj proti politickým predstaviteľom režimu v akejkoľvek forme. V niektorých prípadoch zohrali istú úlohu aj osobné spory, ktoré mali svoju genézu ešte v časoch I. ČSR. Cielené zatýkanie a koncentrácia ľudákov, gardistov a príslušníkov HM sa začalo už v prvých dňoch Povstania. Zatýkanie sa dialo podľa osobných udaní jednotlivcov, ale i podľa vopred povstaleckými orgánmi a partizánmi vyhotovených zoznamov a zoznamov zhabaných na regionálnych sekretariátoch HSĽS a okresných a miestnych veliteľstvách HG.
Prvý prípad otvorenej cielenej vraždy príslušníka HG sa stal dňa 21. júna 1944 pri Giraltovciach v obci Remeniny. Príslušníci partizánskej skupiny Čapajev v ten deň zavraždili okresného veliteľa HG učiteľa M. Šimu. Hlavným dôvodom bola jeho ľudácka politická a gardistická aktivita v rokoch 1939 – 1944. Po vražde partizáni vylúpili jeho byt.
Tesne pred vypuknutím Povstania sa stal ďalší prípad, ktorý priamo ovplyvnil verejnú mienku a vošiel do povedomia slovenskej spoločnosti ako vražda poslanca Slameňa. Dňa 27. augusta 1944 vo večerných hodinách (asi o 21. hod.) prišli do Brezna n. Hronom na nákladných autách partizáni. Zastali pred budovou Roľníckej banky, kde sa rozdelili na menšie hliadky, ktoré potom zaisťovali vopred vytypované a vyhliadnuté osoby. Medzi prvými zatknutými boli poslanec najvyššieho zákonodarného orgánu štátu František Slameň a vedúci notár v Brezne n. Hronom Alexander Bothár. Ďalšími zaistenými boli obchodník s drevom Štefan Valentíny, roľník Samuel Dolňan, prednosta súdu Pavel Denk, veliteľ HG nadporučík v zálohe Plško, rádioobchodník Juraj Machyniak a oblastný tajomník HSĽS Ľudovít Žiak. Tieto osoby boli zaistené v súkromných bytoch, odkiaľ ich partizáni násilím vyvliekli a zároveň násilím vnikli do priestorov mestskej strážnice a sekretariátu HSĽS. Partizáni okrem týchto osôb zadržali pri svojej akcii v Brezne ešte jedného nemeckého vojaka. Zadržaných členov a funkcionárov HSĽS a HG spolu s nemeckým vojakom partizáni naložili na nákladné auto a pohli sa po Moyzesovej ulici smerom na obec Valaská. Na konci Moyzesovej ulice, pri východe z mesta Brezno n. Hronom bolo o 22.45 hod. na auto s partizánmi a zaistenými niekoľkokrát vystrelené neznámym páchateľom. Zasiahnutý bol šofér auta 20-ročný Július Moravčík z Porúbky (okr. Liptovský Sv. Mikuláš), ktorý nezvládol riadenie a narazil do betónového elektrického stožiara. Pri náraze nákladného auta vznikla prestrelka. Povel k streľbe dal veliteľ partizánov hneď po prvom výstrele na automobil. Jeden z partizánov vystrelil plnú dávku z automatickej pištole. Jeho streľba zasiahla a usmrtila A. Bothára, F. Slameňa, Š. Valentíny a S. Dolňan. Partizáni nechali zastrelených na ulici a z miesta činu ušli. Počet zranených alebo zabitých partizánov sa nepodarilo zistiť. Veliteľ HG Plško a prednosta súdu Denk boli ťažko zranení a boli odvezení do mestskej nemocnice v Brezne na ošetrenie. Nasledujúci deň sa zišla komisia, ktorá mala za úlohu identifikovať obete a určiť presnú príčinu úmrtia jednotlivých zavraždených. Za okresný úrad bol v komisii zastúpený Michal Petrík, „zdravotnú vrchnosť“ predstavoval Dr. Max Schwarz z Brezna a za žandársku stanicu bol v komisii žandársky strážmajster Ján Fabo. F. Slameň mal na hlave tri strelné rany, ktoré rozdrvili lebkovú kosť a mozog. Priamou príčinou smrti bolo teda vykrvácanie.
Začiatkom októbra sa slovenská verejnosť mala možnosť dozvedieť z dennej tlače a periodík o ďalšej vražde politických predstaviteľov a funkcionárov HSĽS a štátnych inštitúcií. Správy prinášali informáciu nasledovného znenia: „Slovenský národ bol vzrušený správou, ktorá oznámila, že povstalci zavraždili poslanca Antona Šaláta. K tejto suchej správe teraz sa dozvedáme, že telo zavraždeného poslanca A. Šaláta našli v Hrone pri Zvolene oblečené len v spodkách a košeli. Dozvedáme sa ďalej, že súčasne našli v rieke ešte dve mŕtvoly. Zistilo sa, že takým istým spôsobom, ako poslanec Šalát, zavraždení boli Riccoti a generálny riaditeľ Obilnej spoločnosti Ing. Klinovský“. Okrem poslanca Šaláta, ktorému vrahovia ukradli aj zlatý chrup, zvolenského mešťanostu Riccotiho, ktorému keď nemohli zvliecť prstene, polámali prsty, sa obeťami partizánov stali aj Július Marcelly, obchodník Ján Országh s manželkou, invalid z 1. svetovej vojny Koloman Bitunský a obchodník Ján Strečno. Dvoch známych verejných ľudáckych pracovníkov Dr. Zoltána a Elemíra Finku partizáni odvliekli do lesa pri Zvolene, kde ich obrali o všetky šperky, cennosti a finančnú hotovosť a priamo v lese ich obesili.
Koncom septembra 1944 sa odohral incident, ktorý mal za následok smrť dvanástich príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG). V dovtedajších štatistikách obetí z radov ľudákov a gardistov zaujíma tento prípad výnimočné miesto práve skutočnosťou, že pri ňom prišlo o život a bolo zranených toľko príslušníkov HG. Dňa 29. septembra 1944 v dopoludňajších hodinách sa Pohotovostný oddiel HG z Nového Mesta n. Váhom v počte 54 gardistov, ozbrojených puškami a ľahkými guľometmi, presúval automobilmi služobne z Nového Mesta n. Váhom cez obce Vrbové a Košariská smerom na Brezovú pod Bradlom. Keď konvoj pohotovostných gardistov, tvorený dvoma nákladnými a jedným osobným autom, došiel za obec Košariská, dobiehala ho motorka s dvoma jazdcami, z ktorých jeden bol oblečený v slovenskej rovnošate a druhý v civile. Keď sa motorka priblížila ku kolóne POHG asi na sto metrov, začali z nej na gardistov strieľať, gardisti zoskákali z nákladných áut a paľbu opätovali z pušiek. Nikoho nezasiahli a posádka motocykla ušla do lesa pri Košariskách a svoj motocykel zanechala na ceste. Pohotovostný oddiel HG naložil motocykel na svoje nákladné auto a pokračoval v ceste do Brezovej pod Bradlom. V Brezovej boli gardisti upozornení notárom a obyvateľmi obce, aby sa nevracali späť tou istou cestou. Popoludní toho istého dňa, asi o 15.30 hod. sa POHG vracal z Brezovej do Nového mesta n. Váhom, znovu cez obec Košariská. Keď gardisti došli za obec Košariská, boli v chotári Košariská – Vrbové pri kopanici Hrotky prepadnutí partizánskou jednotkou. Počet partizánov sa odhaduje, podľa výpovedí preživších očitých svedkov, asi na 30 mužov. V miestach, kde bola najužšia cesta, zahájili partizáni krížovú paľbu z guľometov. Prvému automobilu POHG sa síce podarilo preniknúť paľbou, ale jeho osádka padla v prestrelke s partizánmi. Ostatné autá sa poškodené prevrátili. Dvanásť príslušníkov POHG bolo na mieste zastrelených a pätnásti bili ťažko ranení. Okrem toho vzali partizáni do zajatia 24 gardistov a dvoch civilných šoférov. Dvom gardistom sa podarilo ujsť. Ľahko ranení sa presúvali do Vrbového a po ceste ich ošetroval Dr. Antal z Vrbového. Ťažko ranení ostali na mieste činu a prvú pomoc im poskytovali lekári z Brezovej a Myjavy. Ranení gardisti boli postupne prevezení do piešťanskej nemocnice. Trom z nich museli byť amputované ruky a nohy. Mŕtvi gardisti boli nasledujúceho dňa (30. septembra 1944), po dohode s veliteľstvom nemeckej brannej moci v Piešťanoch, dopravení nákladnými autami do Piešťan. Partizánmi bol prepustený gardista Ondrej Repa, ktorý mal do 4. hod. rannej priniesť pre zajatých gardistov civilné obleky, inak vraj, podľa vyjadrenia partizánov, budú zajatí gardisti zastrelení. Civilné šaty boli partizánom zaslané a gardisti a dvaja civilní šoféri boli prepustení. Práve z dôvodu zajatia rukojemníkov partizánmi nebola proti partizánom podniknutá žiadna trestná výprava.
Podobný prípad útoku na členov POHG sa stal o dva mesiace neskôr v Bzinciach pod Javorinou (miestna časť Vrzavka). Gardisti, z ktorých väčšina prešla do POHG v Novom Meste n. Váhom zo Slovenskej pracovnej služby (SPS), kde vykonávali trojmesačnú predvojenskú pracovnú službu, boli mladí chlapci vo veku okolo dvadsať rokov. Nemali vojenské a bojové skúsenosti a nezúčastnili sa na žiadnych zločinoch proti ľudskosti. V Bzinciach pohotovostných gardistov 2. decembra 1944 o 18.hod prepadli partizáni. Gardisti sa bez boja vzdali. Partizáni jedenástich gardistov zastrelili. Dvom pohotovostným gardistom sa podarilo utiecť (Čičala a Lacovič).
Okrem cielených prepadov POHG sa však diali aj individuálne vraždy zo strany niektorých partizánov, ktoré nemali charakter vojenskej akcie, ale skôr obyčajného zákerného lúpežného prepadnutia s následnou fyzickou likvidáciou vybraných funkcionárov, aktivistov alebo radových členov HSĽS, HG a HM.
Dňa 14. septembra 1944 o 23. hod. prišla skupina troch partizánov do Slatiny n. Bebravou. Po príchode do obce okamžite vyhľadali miestneho predsedu HSĽS v Slatine Štefana Vranku, ktorého spolu s ďalším pracovníkom HSĽS Mikulášom Mišákom odvliekli do chotára obce Krásna Ves a tam ich zastrelili. Vrankovi strelili partizáni do hlavy a následne mu pažbou pušky rozbili lebku.
Prvý poľný prápor POHG, ktorý tvoril personálnu základňu totálneho bojového nasadenia gardistov, vznikal už v posledných septembrových týždňoch roku 1944. Do bojov bol aktívne nasadený 2. októbra 1944 v okolí Žiliny. Prápor mal celkovo, počas celej doby jeho bojového nasadenia, pomerne nízke straty (25 padlých a 15 zranených). Prvou obeťou bol gardista Pavol Belička z Bratislavy. Podľahol ťažkým zraneniam, ktoré utrpel v prestrelke s partizánmi.
Začiatkom októbra 1944 bol partizánmi zavraždený miestny veliteľ HG v Bytči Matúš Kotrbanec. Pohreb sa uskutočnil v nedeľu 8. októbra 1944 o 15. hod v Bytči. Pri hrobe stála nastúpená osobitná vybraná stotina HG, štáb okresného veliteľstva HG zo Žiliny, zástupcovia HSĽS a obce. Pohrebné obrady vykonal bytčiansky dekan Rumpel. S nebohým gardistickým funkcionárom a aktivistom sa prejavom rozlúčil zbrojník Ladislav Príborský a za HSĽS obvodný tajomník HSĽS Dr. Vojtech Karas.
V rovnaký deň sa v Turej o 17. hod. uskutočnil pohreb ďalších dvoch partizánmi v kuneradskom lese zavraždených gardistických a ľudáckych funkcionárov, zástupcu miestneho veliteľa HG Michala Doricu a starostu Andreja Chovana. Aj pri tomto pohrebe bola nastúpená osobitná vybraná stotina HG, štáb OVHG a zástupcovia HSĽS a obce. S nebohými sa rozlúčil za HG okresný veliteľ HG zo Žiliny Dr. Jozef Buček a za HSĽS obvodný tajomník Dr. V. Karas.
Ďalšia obeť partizánov bola identifikovaná v obci Štiavnik pri Veľkej Bytči. Miestny pastier našiel okolitých lesoch zohavenú mŕtvolu zastreleného miestneho veliteľa HG mlynára Antona Danielčíka, ktorá niesla stopy fyzického násilia a zjavného týrania.
V polovici októbra 1944 sa začala identifikácia obetí masového hrobu pri obci Dražkovce. Pri exhumácii bola identifikovaná mŕtvola okresného hospodárskeho referenta HG Karola Müllera, daňového úradníka z Turčianskeho Sv. Martina. Müllera odvliekli partizáni ešte v septembri 1944, spolu s ďalšími funkcionármi HG a HSĽS, do obce Dražkovce. Tam ich zavraždili a pochovali v masovom hrobe. Nebohého identifikovala jeho manželka. Rany na celom tele svedčili o fyzickom týraní pred zavraždením. Pohreb K. Müllera sa uskutočnil 18. októbra 1944 v Turčianskom Sv. Martine.
V druhej polovici decembra 1944 prišla skupina partizánov do obce Šarfia v nitrianskom okrese. Niekoľkí partizáni vyhľadali v obci, na základe udania jedného z obyvateľov, dlhoročného pracovníka HSĽS železničiara Jána Kubíčeka, ktorý bol práve na návšteve u svojho svokra. Žiadali od neho peniaze. Po krátkej slovnej potýčke jeden z partizánov strelil Kubíčkovi do brucha a ťažko ho zranil. Zranený zomrel krátko po prevoze do nemocnice. Pohreb tohto ľudáckeho aktivistu sa uskutočnil v Nitre za účasti reprezentantov HSĽS a HG dva dni pred štedrým večerom.
Jednou z posledných decembrových obetí roku 1944 sa stal 19 ročný príslušník HM junák Pavol Sirotek z Horných Krškan pri Nitre. Sirotek bol zastrelený pri strážnej službe, vykonávanej v rámci brannej pohotovosti štátu. Pohreb bol v jeho rodnej obci za účasti čestnej čaty HG, župného predsedu HSĽS a zástupcov HM z Nitry.
Pri bojovej akcii proti partizánom bol 15. januára 1945 postrelený príslušník POHG rojník Ján Papiernik z Trenčianskej Teplej. Po prevoze do nemocnice podľahol zraneniam. Na pohrebe, ktorý sa konal 18. januára 1945 v Trenčianskej Teplej, sa zúčastnila čestná jednotka POHG z Trenčína, čestná jednotka Nemeckej brannej moci a zástupcovia okresného veliteľstva HG. Dňa 15. januára 1945 zomrel v nemocnici gardista J. Tuna, ktorý bol zranený v bojoch proti partizánom pred Vianocami 1944 v Zázrivej. Pochovali ho 18. januára 1945 v Žiline s vojenskými poctami.
Začiatkom marca 1945 zahynuli pri výkone služobných povinností pri obci Zázrivá traja príslušníci POHG z Turčianskeho Sv. Martina, zbrojník Juraj Hanzel, skupinník Jozef Španko a skupinník Martin Sekeráš. Ministerstvo vnútra vydalo už 29. septembra 1944 smernice o pochovávaní a identifikácii mŕtvol osôb, ktoré boli zavraždené partizánmi alebo povstaleckými jednotkami. Podľa týchto smerníc starosta obce, jeho zástupca alebo člen obecného zastupiteľstva mali vykonať niekoľko najnutnejších opatrení.
Ich povinnosťou bolo zabezpečiť dopravu všetkých mŕtvol nájdených v obci alebo v katastrálnom území obce na miestny cintorín do márnice. Ak by kapacita márnice z dôvodu veľkého počtu obetí nepostačovala, mala sa vyhradiť osobitná miestnosť, kde by mohli byť mŕtvoly umiestnené. Márnicu mala strážiť vybraná hliadka, ktorá zabezpečovala, aby mali k mŕtvolám prístup iba úradné osoby. Stráž mala vykonávať svoje úlohy až do pohrebu obetí. Mŕtvoly mal v márnici prezrieť príslušný štátny obvodný, obecný alebo mestský lekár, jeho zástupca alebo iný k tomu určený lekár. Na každej mŕtvole mal vykonať predpísanú prehliadku a vystaviť prehliadací list pre matrikára Po obhliadke, určení priamej príčiny smrti a identifikácii obetí mohli byť ich telesné ostatky pochované do jednotlivých alebo masových hrobov, v spolupráci s príslušnými farskými úradmi.
Mŕtvoly, ktoré nebolo možné identifikovať, sa ponechali v márnici, kým neboli vyfotografované a neboli o nich vystavené listy totožnosti. Fotografovanie týchto obetí nariaďoval príslušný okresný úrad cestou ministerstva vnútra. Na každú z obetí sa zaviedol spis, ktorý okrem fotografie obsahoval v prílohe všetky veci, ktoré sa u tejto osoby našli. Spis sa spolu s fotografiou, prílohou s identifikačným číslom a výťahom z matriky zomrelých sa zaslal príslušnému okresnému úradu, ktorý pravidelne hromadne posielal túto dokumentáciu Hlavnému stanu Slovenského červeného kríža do Bratislavy. List totožnosti mŕtveho sa dopĺňal údajmi, ktoré informovali, kde bola mŕtvola nájdená, kedy a kde bola pochovaná a zvláštne telesné znamenia mŕtveho (tetovanie, materské znamienka, farba vlasov, fúzov a vrodené viditeľné telesné chyby).
Mŕtvoly, ktoré sa nedali identifikovať podľa mena, boli pochované v osobitných hroboch, označených drevenými krížmi, na ktorých sa malo vhodným spôsobom vyznačiť číslo listu totožnosti mŕtveho. Hlavný stan Slovenského červeného kríža mal priebežne vydávať menoslov identifikovaných padlých a podávať verejnosti aj jednotlivé informácie. Cieľom teda mala byť celoslovenská databáza obetí. Slovenský červený kríž (SČK) dostával od jesene 1944 veľké množstvo žiadostí o pomoc pri pátraní po nezvestných rodinných príslušníkoch. Vojnová situácia a všeobecný zmätok, ktorý panoval na väčšine územia, však v podstatnej miere sťažoval prácu SČK. Informácie o obetiach sa tak v niektorých prípadoch dávali pozostalým s týždňovými až mesačnými oneskoreniami.