VIII. ročník Memoriálu Jána Šmigovského – 29. august 2015
Je piatok 28. augusta 2015 asi 20 minút pred polnocou, keď sa v Prešove pri konktatedrále sv. Mikuláša postupne schádzame, aby sme sa už po ôsmy krát vydali 60 kilometrovou trasou z Prešova do Spišského Podhradia na počesť podplukovníka Jána Šmigovského. Po registrácii účastníkov zaznievajú základné inštrukcie ohľadom pochodu a úvodná modlitba. Niekoľko minút po polnoci vyrážame. Vyprevádza nás a s prianím šťastnej cesty sa s nami na niekoľko hodín lúči i 74-ročný syn pplk. Šmigovského – pán Vladimír. Precestoval stovky kilometrov až z Čiech, aby svojou prítomnosťou podporil nehynúcu pamiatku na jeho otca a na konci vyznamenal úspešných absolventov pamätným odznakom.
Prvá tretina cesty – z Prešova do Ražnian – ubieha pomerne rýchlo. V Ražňanoch sa pristavujeme pri hrobe dp. Štefana Onderču, kňaza a poslanca za HSĽS a po chvíle odpočinku pokračujeme do Uzovského Šalgova, kde konči asfaltová cesta, ktorú na najbližších 23 kilometrov nahrádzajú lesné a lúčne chodníky v krásnom prostredí východoslovenskej prírody. V lese nad Uzovským Šalgovom zastavujeme pri kríži, kde prosíme Všemohúceho Boha za dušu pplk. Šmigovského a pokračujeme do Uzovských Peklian, odkiaľ po modrej značke vedie naša trasa cez sedlo Mindžovú až do Lipoviec. Tam sa od nás odpájajú traja kamaráti. Predpovede meteorológov o tridsaťstupňových horúčavách sa postupne stávajú realitou, i v Lačnovskom kaňone, kde býva obvykle príjemný osviežujúci vzduch, je teraz akosi dusno. Preto spontánne volíme radšej pomalšie tempo, predsa len je pred nami ešte veľký kus cesty. Prichádzame do Lačnova. Po krátkej prestávke nás čaká pekná trasa po červenej značke do Vyšného Slavkova. Aj napriek vysokým teplotám prebieha cesta po lúkach cez Lačnovské sedlo bezproblémovo. Okolo jednej hodiny už všetci odpočívame pri kostole sv. Michala archanjela vo Vyšnom Slavkove. Je to posledná spoločná prestávka pred najnáročnejšou záverečnou tretinou trasy. Kým po tento úsek sme sa ešte držali viac menej pokope (až na jedného účastníka, ktorý od začiatku zvolil rýchlejšie tempo a celú trasu zvládol len za 13 hodín a 30 minút), tak na ceste z Vyšného Slavkova do cieľového Spišského Podhradia sa medzi nami vytvárajú aj niekoľkohodinové rozdiely. Tu si už každý volí individuálne tempo podľa toho, v akom stave sú aktuálne jeho dolné končatiny po prejdení predošlých cca 43 kilometrov. Záverečné kilometre nám aspoň čiastočne spríjemňuje rastúca oblačnosť a občasné prehánky, ktoré zmierňujú vysokú teplotu. Do Spišského Podhradia však napriek tomu prichádzame s niekoľko hodinovým meškaním, preto sa i spomienková akcia na cintoríne oproti pôvodne predpokladanému času presúva na neskôr.
Po príchode všetkých účastníkov do cieľa sa presúvame k miestu posledného odpočinku pplk. Šmigovského a jeho rodičov. Na úvod zaznievajú slová, ktoré prítomným objasňujú historické udalosti so zreteľom na kladné črty pplk. Šmigovského vyplývajúce z jeho pevnej viery a osvojených stavovských-vojenských cností, z ktorých najzreteľnejšie vystupuje do popredia zachovanie vojenskej prísahy v neľahkej situácii, keď ju iní členovia Slovenskej armády húfne zrádzali. Pred druhým príhovorom, analyzujúcim podstatu augustového puču ako kľúčového útoku na kresťanskú a svojráznu národnú postať slovenského národa, zaznieva báseň Na poctu zbraň od poručíka Varínskeho a po ňom už nasleduje samotné vyznamenávanie úspešných absolventov pánom Vladimírom. Pre každého je to zaiste významný moment – prijať pamätný odznak z rúk syna podplukovníka Šmigovského, vypočuť slovo gratulácie i vďaky z jeho úst. Slávnostné vyznamenávanie účastníkov završuje VIII. ročník Memoriálu pplk. Jána Šmigovského. Na záver spomienky ešte zaznieva modlitba, zažíname sviece a v tvare dojkríža ich ukladáme na hrob. Bodkou programu je hymnická pieseň Hej Slováci.
V modlitebnej knižke pre katolíckych vojakov čítame: „Vernosť k prísahe je najkrajšou ozdobou muža – vojaka. Naproti tomu zradca je opovrhnutiahodným človekom, lebo je bezcharakterný a plný záludnosti. Ani peniaze, ktoré za zradu azda získal, ba ani život, ktorý si azda zradou zachránil, ho netešia a nevedia umlčať hlas svedomia. Slovenský vojak! Miluj svoj národ a štát, a čo by si priam život dal v boji divokom, voľ radšej nebyť, ako byť zradcom národa, štátu a svojej prísahy!“ Podplukovník Ján Šmigovský o pozemský život, kvôli zachovaniu vernosti svojej prísahe, prišiel. Posledné hodiny pred popravou však strávil s kňazom, úprimne sa zmieril s Bohom, prijal sviatosti, odpustil i svojim katom, a preto veríme, že ten dôležitejší život – večný život – získal a odišiel pritom do večnosti ozdobený najkrajšou ozdobou vojaka – ozdobou vernosti k prísahe.
Česť a sláva jeho pamiatke!
Na stráž!