Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

(cyrilPrepis je ponechaný v dobovom pravopise)

Vznešená úloha rozšírenia kresťanstva, pripaduvšia predovšetkým kniežaťu apoštolskému Petrovi, pohla rímskych pápežov, aby za všetkých časov, ako to pomery a úmysly milostivého Boha vyžadovať sa zdaly, vysielali vierozvestov k rozličným národom oblasti zemskej. – A ako Augustina do Británie vyslali starať sa o duše, Patrika do Irska, Bonifáca k Nemcom, Villiborda k Frízom, Batavom a Belgičanom, a iných často inde: tak sverili aj svätým mužom Cyrilovi a Metodovi vykonávanie apoštolského úradu medzi slovanskými národmi; ktorých namáhaním preveľkými prácami stalo sa, že tieto národy uzrely svetlo evanjelia a z pohanskej divosti privedené boly k mravnému a ľudskému životu. Ako ľud slovanských krajín, pamätlivý týchto dobrodení, šľachetných bratov apoštolských Cyrila a Metoda povždy chválami slávil, tak aj Cirkev rímska veľkou horlivosťou ich ctievala, vyznamenala oboch hojne za ich pobytu na svete a nechcela postrádať pozostatkov jedného z nich. – Už od roku 1863 bolo naším predchodcom nesmrteľnej pamäti Piom IX. Dovolené, aby v Čechách, na Morave a v Chorvatsku, kde slávnosť sv. Cyrila a Metoda každoročne slavievala sa dňa 9. marca, slávnosť táto napozatým vždy dňa 5. Júla konaná a pamiatka oboch svätých zbožne uctená bola. Nezadlho, za veľkého vatikánskeho cirkevného snemu, prosili početní biskupi apoštolskú stolicu, aby úctu a slávnosť tých svätých rozšírila na celú Cirkev. Pretože však vec táto až podnes zostala nevybavená, a pretože priebehom časov v slovanských krajinách zmena štátnych pomerov, zdá sa nám, že nadišiel okamih, aby sme podporovali slovanské národy, ktorých blaho a spása nám tak veľmi na srdci leží. A preto nechcejúc, aby sa niečo postrádalo na našej otcovskej láske, želáme si tiež, aby vždy viac a viac šírilo sa uctenie tých svätých mužov, ktorí slovanské národy hlásaním katolíckej viery od záhuby zachránili a teraz na nebesiach sú mocnými ich prímluvcami. Aby bolo však zjavnejšie a jasnejšie, akí to boli mužovia, ktorých staviame na uctenie katolíckemu svetu, nech je tu ich krátky dejinný prehľad.

Cyril a Metod, vlastní bratia, boli rodom zo Solúna, odkiaľ zavčasu odobrali sa do Carihradu, aby sa v hlavnom meste Východu oddali štúdiám humánnym. Ich veľké vlohy, ktoré už v mladistvom veku pozornosť na seba obracaly, nezostávaly skryté, lebo oba spravili v krátkej dobe veľké pokroky, hlavne však Cyril, ktorý vynikal tak veľkými vedomosťami, že ku zvláštnej cti dané mu bolo meno „filozof“. Metod čoskoro potom stal sa mníchom; Cyril bol však na návrh patriarchu Ignáca cisárovnou Theodorou uznaný za hodného, aby v kresťanskej viere vyučoval Chazarov, bývajúcich za Chersonesom, ktorí sa v Carihrade uchádzali o riadnych kňazov. Bez zdráhania prevzal túto úlohu. Keď prišiel do Chersonu na Krime, osvojil si, ako niektorí oznamujú, predovšetkým reč tamojšieho ľudu. Toho času podarilo sa mu – a to bolo dobrým znamením – nájsť pozostatky sv. pápeža Klementa I.; poznal ich ľahko, lebo ľud sa na ne všeobecne pamätal, a pretože nájdená bola aj kotva, s ktorou – ako je zistené – statočný mučeník na rozkaz cisára Trajána bol vhodený do mora a potom pochovaný. S týmto drahým pokladom vnikal do miest i dedín Chazarov, učil ich svojimi kázňami, a milosťou Božou obrátil ich po odstránení rozličných povier ku Kristu Ježišovi. On však nielenže túto novú Cirkev čo najlepšie sporiadal, ale osvedčil pri tom i veľké sebazaprenie a obdivuhodnú lásku k bližným, zamietol všetky dary, ktoré mu tí krajania ponúkali, výjmuc jediný: prepustenie na slobodu tých otrokov, ktorí priznali sa k viere kresťanskej. Čoskoro vrátil sa sv. Cyril plesajúc do Carihradu a vstúpil do kláštora Polychronovho, kde sa bol utiahol už aj Metod.

Medzi tým doniesla sa zvesť o obrátení Chazarov k Rastislavovi, kniežaťu moravskému. Tento príkladom Chazarov povzbudený, požiadal cisára Michala III. v Carihrade, aby mu poslal niekoľko vierozvestcov, a bez ťažkosti bolo jeho prosbe vyhovené. Už skutkami osvedčená činosť sv. Cyrila a Metoda a ich známa láska k bližným spôsobily, že zas oni boli na túto cestu na Moravu vyhliadnutí. Vydajúc sa cez Bulharsko, už predtým na kresťanstvo obrátené, na cestu, nezabudli nikde na príležitosť k utvrdeniu náboženstva im sa naskytujúcu. Obyvatelia moravskí však ponáhľali sa im v celých zástupoch v ústrety až na hranice a prijali ich radi a radostne. Bez meškania dali sa vštepovať ľudu učenie kresťanské a posilňovali ho nádejou v statky nebeské; a to robili takou silou a usilovnosťou tak neúnavnou, že národ moravský nezadlho a rád obrátil sa ku Kristu. Nemalo prispela k tomu znalosť slovanskej reči, ktorej sa bol Cyril už predtým priučil a veľa prispel i jeho preklad Písiem Sv. oboch Zákonov do jazyka slovanského… Sú zásluhy toho muža o celý slovanský národ tým väčšie, nakoľko mu on ďakuje nielen za kresťanskú vieru, ale i za dobrodenie svetského vzdelania: lebo veď Cyril a Metod vynašli písmeny, ktorými sa jazyk slovanský vyznačuje a vyjadruje, a preto právom pokladali sa aj za zakladateľov tohto jazyka.

O udalostiach v tak ďalekých a vzdialených krajinách prišly pochvalné zprávy i do Ríma. – Keď pápež Mikuláš I. statočným obom bratom prikázal, aby prišli do Ríma, usniesli sa títo bez zdráhania, vykonať jeho rozkaz, i nastúpiac radostne cestu rímsku, doniesli sebou pozostatky sv. Klementa. Pápež Hadrián II., ktorý nastúpil na miesto odumrelého Mikuláša, dozvediac sa o tom, vyšiel s duchovenstvom i ľudom prichádzajúcim v ústrety a vzdal im veľkú úctu. Telo sv. Klementa, ktoré hneď veľkými zázrakmi sa preslávilo, bolo slávnostným sprievodom prenesené do baziliky (veľchrámu), zbudovanej za doby Konštantína, na mieste, kde stál rodný domček tohoto nepremožiteľného mučeníka. Potom podali Cyril a Metod v prítomnosti duchovenstva pápežovi zprávu o apoštolskom svojom úrade, ktorý posvätným spôsobom a veľkou obetavosťou spravovali. Pretože boli obviňovaní, že konali proti zákonom a obyčajom od predkov zdedeným, užívajúc pri vykonávaní sv. obradov reč slovanskú, objasnili tú vec a uviedli tak dôrazné dôvody, že získali i u pápeža i u shromaždeného duchovenstva pochvalu a schválenie. A keď oba složili na katolícke vyznanie viery prísahu a odprisahajúc, že vytrvajú vo viere sv. Petra a biskupov rímskych, boli menovaní a vysvätení samým Hadriánom na biskupov a viacero ich žiakov posvätené na kňazstvo.

Ľúbilo sa však božskej prozreteľnosti, aby Cyril dokonal svoj život v Ríme roku 869., 14. februára, život to, ktorý bol bohatší čnosťami ako rokmi. Dostalo sa mu verejného pohrebu, ktorý odbavoval sa veľkou slávou – spôsobom, akým pochovávajú pápežov a uložený bol za veľkých pôct do hrobu, ktorý si dal sám Hadrián vystavať. Pretože však rímsky ľud nechcel dovoliť, aby sväté jeho telo dopravené bolo do Carihradu, hoci trúchliaci jeho veľmi si to želali, bol Cyril uložený ku kostiam sv. Klementa, ktoré za tak dlhé roky tak úctive opatroval. Keď ho niesli pri speve slávnych žalmov mestom, zdalo sa, že to ide víťazný sprievod a nie pohrebný. Rímsky ľud preukázal sv. mužovi takú poctu, akej dostáva sa iba nebešťanom.

Za tým na rozkaz a blahoželanie pápežovo vrátil sa Metod ako biskup zasa na Moravu, aby tam ďalej vykonával svoj apoštolský úrad. Snahou jeho bolo, aby ujímajúc sa celou dušou svojho stáda, slúžil katolicizmu s horlivosťou vždy väčšou; usadeným šíriteľom novotárstva kládol výdatný odpor, aby nesmyseľnými svojimi domnienkami katolíckej viere neuškodili; vyučoval knieža Svätopluka, ktorý nasledoval po Rastislavovi, v náboženstve, a keď tento pozabudol na svoje povinnosti, napomínal, pokáral a naposledy potrestal ho interdiktom. Preto bol samovládcom tým poslaný do vyhnanstva. Onedlho bol však povolaný zpiatky, a docielil svojím včasným napomínaním toľko, že knieža zmenil svoje smýšľanie a nahliadol, že musí pre svoje predošlé návyky činiť novým spôsobom života zadosťučinenie. Pozoruhodné je aj to, že nezdolná horlivosť Metodova obrátila sa i za hranice moravské a to ako predtým za života Cyrilovho k Libornom a Srbom, tak teraz k obyvateľom Panónie, ktorých knieža prímenom Kocela vyučoval v katolíckom náboženstve a priviedol na vieru katolícku. Taktiež upevnil vo viere katolíckej Bulharov s ich kráľom Bogorisom, rozšíril poklady nebeské aj na Dalmatincov a dal si všemožnú prácu, aby soznámil aj Korutanov s pravým Bohom a priviedol ich k jeho učeniu.

Z tejto veci mu však povstaly ťažkosti. Pretože niektorí z tej mladej kresťanskej obce pozerali na pôsobenie Metodovo závistlivým okom, obžalovali nevinného muža u Jána VIII., nástupcu Hadriánovho, akoby jeho učenie porušovalo mravy predkov, ktorí užívali pri službách Božích výlučne reč grécku alebo latinskú. Pápež, starostlivý súc o neporušenie viery a starej disciplíny, povolal Metoda do Ríma, aby výčitky tie vyvrátil a ospravedlnil sa.

On, súc krytý dobrým svedomím, radostne poslúchal a bolo mu ľahkou vecou, roku 880 za prítomnosti Jána VIII., niekoľko biskupov a duchovenstva dokázať, že i on stále zachovával to isté vyznanie viery a iných že usilovne v ňom cvičil, na ktoré za prítomnosti a schválenia Hadriánovho na hrobe kniežaťa apoštolského bol prísahal; ak užíval pri službách Božích reč slovanskú, stalo sa to z dobrých príčin a privolením pápeža Hadriána. Ani Písmo sväte sa tomu neprotiví. Výkladom tým očistil sa Metod od každého podozrenia tou mierou, že ho pápež s radosťou objal a udeliac mu dôstojnosť arcibiskupskú, potvrdil jeho poslanie do krajín slovanských. Pridajúc mu na to niekoľko biskupov, na čele ktorých mal stáť a ktorí ho mali pri rozširovaní katolíckej viery podporovať, poslal ho s vrelými odporučovacími listami a ďalekosiahlym plnomocenstvom na Moravu nazpäť. Neskoršie potvrdil pápež všetko to v liste, zaslanom Metodovi, keď totiž závisť zlých ľudí ešte raz proti nemu sa obrátila. Metod pokračoval teda úplne uspokojený a horlivosťou ešte väčšou v úrade svojom, spojený súc s pápežom, a s celou Cirkvou rímskou najvrúcnejšou páskou lásky a viery. Obrátil totiž osobne české knieža Bořivoja aj jeho manželku Ľudmilu s pomocou ešte jedného kňaza na vieru katolícku a previedol to v krátkej dobe tak ďaleko, že medzi národom tým kresťanské meno ďaleko široko známym sa stalo. V tej istej dobe staral sa aj o rozšírenie svetla evanjelia v Poľsku. Krajinami haličskými vnikol až do Lwova a zriadil tam sídlo biskupské. Odtiaľ vnikol, ako niektorí hovoria, aj do ríše ruskej a založil tam biskupstvo Kievské. S týmito nevädnúcimi vavrínmi vrátil sa k svojim na Moravu. Cítiac však koniec svojho pozemského života, vyvolil si nástupcu, napomnul kňazstvo a ľud v poslednom pastierskom slove ku čnosti a dokončil svoj život pokojnou smrťou, život to, ktorý pre neho bol cestou do neba. – Ako Rím Cyrila, tak oplakávala Metoda pri jeho smrti Morava a pripravila mu čestný pohreb.

Všetko toto pripomíname si, ctihodní bratia, s veľkou radosťou a hlboko Nás to dojíma, keď hľadíme zpäť do minulosti, ktorá budí v Nás spomienky na spojenie sa slovanských národov s Cirkvou rímskou, započaté s nádejami veľmi skvelými. Oba menovaní šíritelia kresťanskej viery vyšli, pravda, z Carihradu k národom pohanským, avšak ich poslanie muselo byť apoštolskou Stolicou, týmto stredom všetkej jednoty, alebo priamo nariadené alebo, čo neraz sa stalo, bolo touto výslovne a slávne potvrdené. Skutočne však vydali v meste Ríme nielen počet o správe svojho úradu, ale i odpovedali tu na obžaloby proti ním vznesené; tu na hroboch sv. Petra a Pavla složili vyznanie viery katolíckej a tu obsiahli aj svätenie biskupské vedľa plnej moci, založiť vládu Cirkvi s podržaním rozličnosti svätenia. Odtiaľ bolo získané dovolenie na užívanie slovanského jazyka pri sv. obradoch a práve týmto rokom končí sa desiate storočie od tej doby, čo pápež Ján VIII. Písal Svätoplukovi, kniežaťu moravskému toto: „Užívanie slovanského jazyka… ktorým Bohu príslušná česť a chvála sa preukazuje, potvrdzujeme a nariaďujeme, aby týmto jazykom spievaná bola Kristu, nášmu Pánu, sláva a česť, a aby ním diela jeho boly velebené. V skutočnej vierouke nieto nijakého zákazu, aby slovanským jazykom omša sv. slúžená nebola, ako aj aby tým istým jazykom sv. evanjelium a všetky zbožné čítania Starého i Nového Zákona, pokiaľ správne sú preložené, nemohly byť prednášané.“ Toto potvrdil: Benedikt XIV. apoštolským listom zo dňa 25. augusta 1754.

A rímski pápež, kedykoľvek len požiadaní boli o pomoc kniežaťmi, nachodiacimi sa v čele národov, Cyrilom a Metodom kresťanskej viere získaných, prejavili vždy najsvätejšiu dobrotivosť ochotným prispením, láskavosť pri poučovaní, najlepšiu vôľu pri udeľovaní rady, a vôbec preukazovali vždy obmedzenú ochotu vo všetkých veciach, pokiaľ to len bolo možne. Najmä Rastislav, Svätopluk, Kocel, sv. Ľudmila a Bogoris došli u naších predchodcov láskyplného uznania.

Ani smrťou Cyrila a Metoda nezmenila sa a neochabla otcovská starostlivosť rímskych pápežov o slovanské národy; naopak však javila sa vždy pri ochraňovaní čistoty náboženstva a pri hájení blaha týchto národov. Mikuláš I. poslal z Ríma Bulharom kňazov, ktorí národ vyučovali, ako i biskupov z Populunie a Ostie, aby riadili mladú spoločnosť kresťanskú; podobne rozriešil vždy medzi Bulharmi povstalé nehody v príčine práva cirkevného; i tí, čo Cirkvi rímskej málo sú naklonení, uznávajú a chvália v tomto ohľade jeho múdrosť. Po žalostnom nešťastí, ktoré povstalo rozdelením Cirkvi, prislúcha Innocentovi III. Chvála, že Bulharov spojil s Cirkvou katolíckou, a Rehorovi IX., Innocentovi IV., Mikulášovi IV. a Eugenovi IV. uznanie, že ich v tomto blahom spojení udržali. – Tým istým spôsobom osvedčila sa neúnavná snaha Našich predchodcov ohľadom obyvateľstva Bosny a Hercegoviny, ktorí nakazení boli jedom bludných náhľadov; tak usilovali sa najmä Innocent IV. tie bludy odstrániť a Rehor IX., Klement VI., a Pius II. Vynasnažovali sa utvrdiť vládu Cirkvi v tých zemiach. Nie menších a nie posledných zásluh majú Innocent III., Mikuláš IV., Benedikt IX. a Klement V. ohľadom Srbov, ktorých zachránili pred úkladmi, činenými lstive na podkopanie ich náboženského vyznania. – Dalmatinci a Liburnovia za svoju statočnosť a vytrvalosť vo viere, a za vzájomné podporovanie sa zvláštnej pochvaly a priazne si získali od Jána X., Rehora IX. a Urbana IV. – Konečne dožila sa Cirkev v Szrmii, v šiestom storočí vpádmi barbarov zničená a neskoršie zbožnou snahou Štefana I., kráľa uhorského opäť zriadená, mnohých láskavosti Rehora IX. a Klementa XIV.

Preto zaviazaní sme vďakou Bohu, že Nám je daná vhodná príležitosť, preukázať národom slovanským toto dobro a prispievať k ich blahu nemenšou snahou, aká javila sa vždy u Našich predchodcov. Lebo to si želáme a toho domáhame sa všetkými prostriedkami, aby národy slovanské väčším počtom biskupov a kňazov vyučované a spolu posilnené súc, vo vyznaní pravej viery a v úprimnej poslušnosti k Cirkvi Ježiša Krista, skúsenosťami každodennými vždy viac o tom sa presvedčovali, ako blahodárne a utešene pôsobí náuka Cirkvi katolíckej na spoločný domáci život a na celé zriadenie štátne. Tie cirkevné provincie sú to, ku ktorým svoju starostlivosť zvlášť obraciame; a neželáme si ničoho tak vrele, ako aby sme starať sa mohli o ich spokojnosť a zdar, a aby sme ich všetky večným putom svornosti, ktorá je najpevnejšou a najlepšou zárukou ich blaha, k Sebe pripútať mohli. Želáme si len, aby nekonečne milosrdný Boh našim zámerom požehnal, a podporoval, čo bolo už započaté. I vyzývame ako prostredníkov u Neho sv. Cyrila a Metoda, učiteľov slovanských, na ktorých nebeskú podporu práve tak sa spoliehame, ako si želáme, aby rozšírené bolo ich uctievanie. Preto nakladáme, aby s podržaním 5. júla, ktorý deň ustanovil blahoslavený Pius IX., prijatý bol do kalendára rímskej a všeobecnej Cirkvi s officium ritus duplicis minoris a zvláštnou omšou, ako to kongregácia obradov bola potvrdila.

Vám ale všetkým, ctihodní bratia, nakladáme, aby ste dbali o uverejnenie tohto Nášho listu a každý vo svojich chrámoch, provinciách, mestách, diecézach, kláštoroch nariadili, aby všetko, čo je tu ustanovené, zachované bolo všetkými z kléru, ktorí zaviazaní sú vykonávať divinum officium podľa rítu Cirkvi rímskej. Konečne si želáme, aby na Vaše vyzvanie a na Vašu radu po celom svete sv. Cyril a Metod boli vzývaní, aby celým vplyvom svojím u Boha prispeli k ochrane kresťanstva po celom Východe, a aby vyprosili vytrvalosť pre katolíkov a pre rozkolníkov túžbu po opätnom spojení sa s pravou Cirkvou.

To všetko, čo je vyššie uvedené, týmto potvrdzujeme i pri ustanovení sv. pápeža Pia V., Nášho predchodcu a pri iných apoštolských ustanoveniach, týkajúcich sa opravy rímskeho breviára a misálu ako i pri všetkých, čo i nepredvídaným obyčajom a vôbec pri všetkých toho sa týkajúcich ustanoveniach.

Ako záruku nebeských darov a našej zvláštnej priazne, udeľujeme Vám, ctihodní bratia, všetkému kňazstvu a Vám svereným národom, apoštolské požehnanie v Pánu.

Dané v Ríme u sv. Petra, dňa 30. Septembra 1880, v treťom roku nášho pápežstva.

Lev XIII.

Pridané: 05. 07. 2015 Rubrika: Cirkev, História
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci