Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

ilustráciaPred rokmi som počul recitačný sbor, ktorý podnes je mi v živej pamäti. Bolo to práve pred Vianocami, pri oslave príchodu jediného a pravého Mesiáša. Odznely krásne myšlienky, no ani jedna nepôsobila takou živelnou silou, ako stále opakovaná, mohutným hrmením sprevádzaná veta: Čakáme niekoho. Vskutku. Vtedy sme naozaj všetci pocítili, že nám niekto chýba. Z hĺbin duše sa nám dralo: čakáme niekoho.

Veď čakanie je také prirodzené. Každý čaká niečo. Dieťa za dvermi so zatajeným dychom čaká vianočný stromček. Žiak čaká sladké prázdniny. Mladý muž čaká na uvoľnené miesto, ktoré mu zabezpečí život. Deva čaká na toho, koho jej Boh určil, zašije si do rubáša „čakanku“, aby sa v tomto čakaní nesklamala. Manželka čaká zprávu z pošty, že sa vráti otec jej detí. Matka čaká svojho syna, ktorý posial nedošiel z vojny, ide mu v ústrety aj stokrát denne ku dvierkam záhrady. Chorý čaká vykúpenie z múk a číta hodiny, dni, týždne oslobodenia.

Ale aj najzarytejší samotári na púšti života čakajú čosi. Nech to nikto nezapiera. Veď jeden z nich prezradil to už dávno. Povedal, že pri každom zaklopaní na dvere stŕpne a pomyslí si: „práve teraz prichádza ono“… A čože čaká? Čaká to, čím je plná jeho myseľ a srdce. Čo mu hudie riava povedomia. Čo mu vybájilo sociálne zameranie. To, čo otriasa celým svetom. Akýsi nevysvetliteľný eros, alebo podľa Bergsona „životný elán“ po plnšom a dokonalejšom bytí, ktorý väzí v strede každej bytosti.

A nie div. Lebo všetko na svete je len čakaním. Všetko je nedokonalé, všetko v stave dovršovania. Každému tu niečo chýba. Leibniz sa ohromne mýlil vo svojom optimizme, keď pokladal svet za tak dobrý, že by lepší ani nemohol byť. Dnes už vieme, že vo svete je úžasný existenčný boj, nielen o život, ale o každý výkon, každý výsledok. Vo svete človeka jestvuje metafyzická trhlina, cez ktorú treba prebiť všetko, čo si činí nárok byť hodnotou.. Človek s celou svojou podstatou viazne v dvojitej priepasti, jasu a tmy, čnosti a hriechu, preto ho morí bolestná a záhadná nespokojnosť. Uvedomuje si, že jeho duša je nie prázdnou, nepopísanou tabuľou, ale že je priradená k čistému absolútnemu Bytiu. Preto čakáme ustavične lepšie a dokonalejšie bytie, čakáme vykúpenie, oslobodenie, doplnenie, povýšenie – čakáme Mesiáša.

To nevýslovné úpenie po vykúpení pociťujú nielen životní bedári, ktorí vlastnou vinou, alebo pre nešťastlivé okolnosti nemôžu sa vymotať z útrap života, ale pociťujú ju aj najväčší duchovia, ktorí s úspechom a suverénne zvládli životné danosti.

Toto čakanie najmarkantnejšie vyjadruje sa u učencov, ktorých slovo hovorí za milióny. Je to slovo mozgov spoločnosti, ktorí prenikli najhlbšími ústrojmi sveta, ktorí prechádzajú svoju dobu, dávajú smer celému žitiu. Lebo to, čo svetom hýbe, zrodilo sa v hlavách mysliteľov. Tu sa začína revolúcia, ale aj vzkriesenie. Akí sú plní očakávania.

Pripomeňme si len niektorých.

Tu je knieža mysliteľov, Pascal. Jeho „Myšlienky“ vydávajú sa znovu a znovu. Komentátori objavujú v nich nové hĺbky a krásy. Čujme jeho slová: „Veľkosť človeka väzí práve v tom, že pozná svoju biedu.“ Ako by mu záležalo, aby človek na ňu nezabudol. Celý život Pascalov mal znamenie náboženského nepokoja. Veľký Pascal očakával vykúpenie z neistoty, z núdze poznania, čakal Mesiáša.

Avšak v nikom inom výstižnejšie nejaví sa tragédia toho čakania, ako v hlásateľovi moderného titanizmu, Nietzscheovi. Je to duša, ktorá zápasí so svetom ako Jakub s anjelom. Nezvíťazí, ale podľahne. Aké otriasajúce sú jeho rúhavé slová: „Ty lovec za chmárami, môj kat! Nie, vráť sa so všetkými svojimi mukami k poslednému zo všetkých samotárov. Ó, vráť sa, môj neznámy Bože, môj bôľ, moje šťastie…“ Nietzsche cez celý život zápasil o pravdu. Mal aj úprimnú snahu ju poznať, ako to vysvitá zo slov: „Môj život je teraz želaním, aby to vo všetkých veciach bolo ináč, ináč ako ja chápem, a aby mi niekto urobil moje pravdy nepravdivými.“ Chcel sa striasť svojich predsudkov, čakal vykúpenie, „najzbožnejší z tých, čo neveria v Boha“, ako to Oehler v pohrebnej reči o ňom bol povedal. – Podľa Schubarta bol takého založenia, že „z celej duše musel v niečo veriť, ale nenašiel nikde nič, v čo by mohol veriť.“ Prišla noc, v ktorej už nemohol pracovať, prišlo zatemnenie ducha, duchovná noc, ktorá sa končí smrťou. Hoci aj on čakal Mesiáša.

Mesiáša čaká aj súčasná veda. Zo všetkých jej riadkov znie túžobné volanie: Glauben, oder verzweifeln? Stačí tu poukázať na dielo Teodora Lessinga „Europa und Asien“ – „zánik zeme na rozum“. Alebo knihy Klagesove, ktoré predstavujú „zlé svedomie Európy“. Je dojímavé, ako si títo uvedomujú hranice ľudských možností, ako pociťujú potrebu podoprieť život tým, čo prevyšuje ľudský rozum. Kde-tu síce zúfajú nad vykúpením, ale aj to zúfanie skrýva v podvedomí vzrušené očakávanie. Aj oni čakajú Mesiáša.

Veda však nikdy nezachytí tak živo a plasticky duševné stavy ako umenie. Veda je jednotvárna, suchá, lebo je systematická. Umenie je však pohyblivé, živé a farebné. Mnohí sa preto nazdávajú, že umenie hlbšie zachytí pravdu ako veda. Či je aspoň umenie spokojné s osudom ľudským? Mozart je jedným z najpôvodnejších hudobných skladateľov. Jeho Requiem je azda jedno z najväčších diel, čo um v tomto svete vytvoril. Podľa mienky mnohých by sa ono práve takým právom mohlo volať „Rorate coeli desuper…“, keďže v jeho hlbinách ozýva sa hlas túžby po oslobodení, vykúpení a spasení.

Alebo Wagner, ktorého hudba má toľkú silu, že Verdi, keď ju prvý raz počul, pokladal celú svoju doterajšiu hudobnú cestu za pomýlenú. Z Wagnerových opier azda najviac zatrasie nami „Tannhäuser“ – zhudobnelé to volanie po odpustení z milosti. Z každého taktu ticho alebo hromovite vyznieva hlas „Veni Domine, et noli tardare…“ príď už, Pane, a nemeškaj-.

A nezabúdajme ani na moderné šlágre a jazzové skladby. Hoci obyčajne niet v nich nijakého umenia, nijakej tvárnej hĺbky, jednako veľmi často kvíli v nich neuhasiteľný smäd po niečom totálne krásnom, čo chvíľková slasť smyslov nikdy nemôže ukojiť.

Čo však títo vyjadrujú iba skryto, to otvorene hlása Papini v Živote Kristovom, keď na konci hovorí v prekrásnej modlitbe: „Teraz prišiel čas, keď sa zasa musíš zjaviť nám všetkým a dať nezapierateľné znamenie tomuto pokoleniu. Vidíš, ó, Ježišu, našu biedu, vidíš, ako ďaleko siaha naša núdza, vieš, ako potrebujeme tvoju pomoc, ako je potrebné, aby si sa k nám vrátil.“

No nielen učenci a umelci, Mesiáša čakajú všetci ľudia. Gerhart Hauptmann to vystihuje v detskej bájke „Hanneles Himmelfahrt“. Je to túžobný výkrik zbitého a nešťastného dieťaťa, ktoré sa chce vrhnúť do jazera, lebo sa mu zdá, že z neho počuje hlas Ježiša. Všetci sme tak zbití životom pre náruživosti a nedokonalosti. Kolíšeme sa nádejou, že bude lepšie, že raz príde vyslobodenie a i pre nás príde Spasiteľ.

Ani národy a celky z tejto túžby sa nevynímajú. Aj ony cítia kliatbu dedičného hriechu a želajú si pokoj Kristov.

Keď vo svetovej vojne pred Vianocami vynoril sa obraz, ktorý predstavoval Jezuliatko, ako stojí uprostred dvoch nepriateľských vojsk, ako žehná obom, celý svet pochopil, že to Dieťa je stálym očakávaním národov. A tomu obrazu ani dnes neubudlo na aktualite. Národy ešte vždy stoja proti sebe, ešte vždy čakajú vyslobodenie z kliatby nenávisti. Čakajú Mesiáša pokoja.

Nech aj nášmu očakávaniu pribúda na vrúcnosti a sile. Ako pohyb kompasu ku pólu, ako inštinkt rastlín za životodarným svetlom, ako pud sťahovavého vtáctva za šťastlivejším krajom nie je márny, tak aj naša túžba po Spasiteľovi je pokladom našej duše, je teplom našej lásky. Čakanie toto treba pestovať, aby sme sa neutopili vo všednosti, malichernosti a úzkosti na ruvanisku života. Aby Mesiáš, ktorý už prišiel, naozaj dostal sa nám aj do myslí a sŕdc, aby z nás vytvoril to pokolenie dokonalé, božie.

Dr. Alexander Spesz
(text je ponechaný v dobovom pravopise)

Pridané: 31. 05. 2015 Rubrika: Filozofia
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci