Zbraň nad zbrane

Autor: Jaroslav Križák

V súmraku stál s plavými vlasmi,
pohľad v tú zem zjavil sa krásny.
I hrdo tu zastal nad pahorkom bielym
a postavil svoj stan i s národom verným.

Hneď posial zrno, jačmen i ovos
a začal stavať ten slovenský kolos.
I úrodnú zem premenil v raj
rozkvitli pláne, rozkvitol kraj.

Ale potkan zhatil krásny to mier
a vybral si nás, ten vybral si smer.
No šíky bratov stavili sa v odpor
a hlavu sklonil ten špinavý lotor.

Tak zosadol z koňa ten kočovný Avar
a s pluhom a rýľom učiť sa začal.

No závisť a faloš v hlave mu vrel,
ten stud nad prehrou v pamäti tkvel.
I využil chvíľu, keď brat nadával bratovi
a prišiel čas, ked žiak obrátil sa proti učiteľovi.

Tak v presile vpadol a surovo ničil,
nad krvou detí zástavu vztýčil.
Nedbal, že zabíja ženy a starcov,
že rúbe mlaď oceľou vriacou.
A vytvoril celok, ktorý stál nad vodou,
to premenil šťastie v porobu národov.

No ľud nezmenil v jeho vzor,
nenakazil krv, ten uhorský mor.
A keď národ z prachu opäť povstal,
z ich veľkého sna strach len ostal.

V čase, keď národ predbehol sokov
opäť prišiel on s jeho myšlienkou podlou.
No Slováci zbrane v jednu opäť dali
na vlasť a slobodu bratia prisahali.

Podliaka neúspech priveľmi dlávil
a aj keď mier späčatený bol,
so zbraňou sa valil.

I priveľké boli jeho nároky,
krv jeho bojovníkov, zmenila sa v potoky.
A dnešok keď zbrane a smrť dávno sú už preč,
podliak využíva najväčšiu zbraň.

Využíva reč!!!