„Láska k pravde, láska k národu…“

Opäť tu máme výročie vzniku prvej Slovenskej republiky, ktorej platforma stála na politickom katolicizme, a ktorej alfou a omegou bol trojjediný Boh. Nie je správne odsudzovať zrod 1. SR, pretože stála zoči-voči dvom zriadeniam, ktoré mali za cieľ vykoreniť katolícku vieru zo sveta. Prvým bola komunistická idea a jej materialistická a ateistická politika, ako aj samotné zbožštenie komunistickej strany. Na základe stručnej predefinície zriadenia Sovietskeho zväzu je nám zrejmé, že politickí predstavitelia slovenského národa držiaci sa hesla „za Boha, za národ“, nemohli pomýšľať smerom na východ. Avšak politické udalosti v našom geopolitickom priestore, ako aj v Európe, smerovali k narastajúcej moci nacistického Nemecka.

Druhým zriadením bolo teda nacistické zriadenie, ktoré stálo na obnove predkresťanskej viery, resp. neopaganizmu, avšak aj napriek tomu bola politika Nemecka vedená dvojakou tvárou, ktorá sa zo začiatku tvárila prokresťansky.

Tieto, ale aj iné politické udalosti, ako napr. Mníchovská dohoda (30.-31. september 1938), ktorá sa niesla v duchu „o nás bez nás“ a ona samotná rozbila celistvosť Československej republiky, či neskoršie vyhlásenie autonómie Slovenska (6. október 1938), ktoré bolo vyústením mníchovskej dohody, boli hlavným dôvodom, prečo pristúpili slovenskí politickí predstavitelia k ceste samostatnej štátnosti. Spoločným menovateľom týchto udalostí, ale aj národno-emancipačného vývoja bola túžba po vlastnom štáte.

Dr. Jozef Tiso v Ružomberku v roku 1939 na jubilejnom katolíckom učiteľskom zjazde povedal: „Slovenskom teraz letí heslo: Budovateľská práca, budujeme svoj štát: Niet v národe nijakej kasty, nijakej triedy, ktorá by pod zorným uhlom tohto hesla nemala si presne vyznačiť svoj životný cieľ, svoje životné cesty, na ktorých sa má zúčastniť tejto budovateľskej práce… Budovateľská práca v našom štáte bude vyzerať tak, ako budú vychovávaní ľudia, ktorí tú budovateľskú prácu vykonávajú. Ak teda v budovateľskej práci nášho štátu majú svoj význam technici, roľníci, dôstojne a čestné miesto robotníci, má eminentný význam i práca kňazstva i učiteľstva, lebo po kňazovi v kostoloch nikto nemá tak bezprostredný vplyv na vytváranie duše človeka, ako práve učiteľ v školách.“ Tieto slová, ako aj prejav sám, vtedy ešte predsedu vlády (26. októbra slovenský snem jednohlasne zvolil J. Tisa za prezidenta SR), sa niesol v duchu slov: „Láska k pravde láska k národu…“ Tu spomínaná láska bola založená na idei kresťanskej, ako poznamenal aj vo svojom prejave ďalej: „Budujeme v zmysle božských tradícií, ktoré katolícka Cirkev zachováva. V ľudskom počínaní väčší zástoj a význam má idea, než čokoľvek iné, z tohto tradičného bohatstva čerpá katolícka Cirkev. Katolícka cirkev je to, ktorá nám túto tézu chová. Pravda, ostala opustenou a svet sa obrátil proti nej a ukázal jej chrbát. Učený svet myslel, že môže všetko odstrániť a stavať vežu babylonskú. Vystaval ju a zrútila sa mu. A presvedčil sa svet, že z Babylonu ešte nevzišlo slnko. Na zrúcaninách babylonskej veže nemožno stavať nový život, ale len na prameňoch života. Že duch je viac ako hmota, je írečitá katolícka myšlienka…“ Slová predsedu, ktoré sa 16. augusta 1939 niesli v duchu cieľov a samotnej cesty budovania Slovenského štátu vychádzajúc pritom z pápežských encyklík Rerum novarum (1890) a Quadresimo anno (1931), vyjadrujú aj tieto myšlienky z onoho prejavu: „Budujeme ducha, pestujeme ideu. Nech nik sa nezastaví nad tým, že ja ideu národa staviam spolu na rovnocenný stupeň s ideou Boha. Za Boha, za národ. My s Bohom pracujeme za národ. Nie Boh potrebuje národ, Boh bude Bohom i bez národa, či už to uznáme alebo neuznáme, ale bez Boha nebude národa… Spojiť pojem za Boha, za národ nie je prehrešením sa proti Bohu. Je to pripútanie hodnôt ľudských k hodnotám večným, Božským.“

Prvá SR sa snažila v revolučnom vyústení presadiť a vybudovať štát na platforme katolíckej náuky. Jej jediným problémom bola doba, v ktorej revolučná mašinéria ideí valcovala počiatočné plody smerovania človeka k Bohu. Aj samotné záverečné slová venované učiteľom nám vravia: „Budovateľskú svoju prácu konajme presne, oddaní katolíckej Cirkvi. Toto nie je nijaká kňazská kázeň, nijaké klerikálne počínanie, je to len zasa pravda života. Ak nechceme mať ľudí dvojtvárnych, ale ľudí, ktorí, čo majú v srdci, to i na jazyku, musíme ich vychovať v jednom duchu. Netreba nám myslieť na smrť, ale ak budeme budovať štát a svoj život, teda ho budujeme tak, aby sme nielen v tomto živote obstáli, ale aj na tom druhom. Pamätajme na život zemský i nadzemský. A to je to, čo dáva človeku katolícka výchova.“ (Časopis slovenských katechetov. R.III. 1939, č. 1.-2., s. 3-8.) Tieto myšlienky predsedu 1.SR nám poskytujú odpoveď na to, akou cestou sa mal uberať slovenský štát a jeho národ. No revolučná deformácia, skrz na skrz presiaknutá vo filozofických ideách, sa uplatnila a gniavi aj terajšiu spoločnosť, národy a štáty. Je len na nás akú cestu si zvolíme.

P. Sliacky