Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

HlinkaRok čo rok zvykol som posielať našim spolkom vianočný pozdrav posolstva a blahopriania. Robím to veľmi rád, lebo Vianoce sú ten rodinný sviatok, ten symbol lásky a bratskej radosti, kde je každý preniknutý citom; citom rodinným, citom spolupatričnosti. Človek stále cíti túžbu po domácnosti a rodine; všade sa dobre cíti, ale najlepšie doma. Boháč, milionár, utečenec i dieťa rado myslí na domáci pokoj, na detinské roky, kde plný ilúzií, snov a rozprávok, prežil vek nevinnosti a radosti. Vojak, študent môže ísť domov z rozličnej príležitosti, je rodinná slávnosť – ale nie, on nejde domov teraz, on si svoju návštevu preloží na Vianoce, na sviatok rodiny, lásky a charity. On chce na Vianoce vidieť tvár otca a matky, on chce na Vianoce cítiť, že je členom rodiny, že je dobrým synom, verným bratom, čestným druhom. On sa chce na Vianoce ukázať v celej svojej veľkosti a spolupatričnosti.

Vianoce majú najviac kúzla a príťažlivosti zo všetkých kresťanských sviatkov. Má svoju velebu a vznešenosť bôľno-radostné vzkriesenie, Veľká noc, má radosť sviatok sv. Ducha, ale Vianoce nedosiahnu. Sedieť pri magickom svetle sviečok vianočného stromčeka, čítať dejiny a zajasanie sa ľudstva počnúc od strateného Edena cez Egypt, pustatinu Sin, až po vrch Sinai. Počnúc od Adama, cez Kaina, zradu Jozefa, Mojžiša, Izaiáša, Jeremiáša a zastať pri malom domku nazaretskom, maštaľke betlehemskej. Počnúc od posolstva nešťastia a neblaha pri bráne zatvoreného raja: “V potu tvári tvojej budeš jesť chlieb tvoj, dokiaľ sa nenavráťiš do zeme, z ktorej si vzatý, lebo pamätaj človeče, že si prach a na prach sa obrátiš!” Čo slová, to bôľ, tŕň, krvavý meč až do dôb cisára Augusta, kde vydaný je rozkaz, aby popísaný bol okršlek zeme, keď po domkoch a chatrčiach vrškov betlehemských sa potuľuje svätý pár, Jozef a Mária. Až po maštaľku betlehemskú, kde noc uniká dňu, temnosti svetlu, plač radosti, elegický spev “príď, príď Spasiteľu” – veselej piesni anjelskej “nebojte sa, lebo vám zvestujem radosť velikú.” Vianoce ladia človeka k nadprirodzeným citom a nezdolateľnou silou presvedčujú človeka, že zdrojom radosti nie sú pokrm a nápoj – ale pravda, pokoj a radosť v Duchu svätom. Vianoce nám hovoria to, čo povedal Pán pokušiteľovi, že človek nežije zo samého chleba, ale z každého slova, ktoré pochádza z úst Božích.

Slovenskí Orli, aj vám nastali Vianoce! Zasadnite pod vianočný stromček, ponorte sa do úvah vašej práce, vašich ideálov a vašich snáh. Čo je vašou životnou úlohou, čo je vašim povolaním? Vy máte byť soľou zeme mládeže, vy máte byť svetlom vaším vrstovníkom a súvekovcom. Na vás hľadíme ako na dedičov našich ideí, našich prác, našich splnených túžob a nádejí. Orli, použite vašu krátku históriu. Ešte pred štyrmi rokmi nebolo na Slovensku jedinej jednej jednoty. Nebolo slychu o vás. Dnes rozmnožili ste sa ako úderom čarovného prútika. Orolské Jednoty sú založené nielen v Trenčíne, Žiline, Zvolene, Ružomberku a iných prebudených a dávno slovensky cítiacich mestách. Váš hlas, vaša sláva a povesť zašla až po Užhorod, Prešov, Košice, Bratislavu. Na vás hľadíme s istým sebavedomím dobre vykonanej práce. Na vás hľadíme ako na naše neodbytné hradby, na naše bašty a nerozborné násypy. Do vás, ako do dobrej zeme, padlo naše zrno, vo vás, ako v dobrých obrancoch, máme svoje zaľúbenie. O vás hlásame svetu: “toto sú naši synovia, v ktorých sa nám dobre zaľúbilo, týchto nasledujte.”

Otázka je, Orli a Orlice, či právom a bez obavy môžeme toto tvrdiť? Či môžeme povedať so sv. Pavlom: “Vy radosť naša, vy koruna naša!” Či sa medzi vás kvas sveta nezamiešal? Či ste hodní nosiacich ideí: v zdravom tele zdravý duch. Alebo, či medzi vami a nepriateľmi národa, viery a Cirkvi niet iného rozdielu ako tá modrá košieľka a biely nákrčník? Vy ste spolok telocvičný, ďaleký od politiky, straníckych pôtok a strážok. Vy ste spolok kresťanský, stojaci na vysokom piedestáli viery, mravu, cnosti a poctivosti. Vy máte byť vzorom našej mládeži v dnešnom hmotnom a nemravnom svete.

Dávno, veľmi dávno, napísal sv. Klement Korinským túto chválu: “Dľa zákona Božieho ste žili, boli ste veľmi pokorného ducha, boli ste bez pýchy, čistí a prostí!” Orli, to je chvála byť bohatierom, vyvodiť v chrabrosti, zmužilosti a obratnosti. Dostať v závode odmenu z telocviku na prosnách, bradlách, a predsa byť pokorným. Obcovať vo svete so svetom, byť vystaveným pokušeniu tela, očí, sveta a diabla; a predsa žiť podľa príkazu Božieho. Toto je najväčšie umenie. Ja viem, že z vás sa neraz posmievali synovia tohto sveta; bol som svedkom na železnici, cvičisku, v divadle, na ulici a počul som uštipačné poznámky – a pritom premohli ste predsudky a pomluvy sveta.

Vidím, cítim dobre, čo sa deje s nami a okolo nás. Telocvičné jednoty Sokola, Lasalla, robotnícke jednoty majú všemožné pohodlie. Majú zborovne, sokolovne. My vyhnaní sme boli zo škôl a siení za naše katolícke peniaze a mozoľmi našich otcov stavaných. Vás nepustili, vám nedali cvičiť v katolíckom gymnáziu v Nitre, Bystrici, Prešove. Oni majú všetky výhody a ochrany štátnej moci, my museli sme zápasiť s ťažkosťami predsudkov, úradov, chudoby, nedostatku a odstrkovania. A predsa zvíťazila myšlienka: čo Slovák, to Orol, čo Orol, to poctivý slovenský vlastenec.

Sme chudobní, nemali sme mnohokrát ani na blúzku a košieľku – pozrite našich chlapcov ťarchovských: svojou chrabrosťou, ramenom, valaškou a poctivosťou budili obdiv.

Ako kedysi písal Diognét spisovateľ: “Nedostáva sa kresťanom všetkých vecí a predsa majú všetkého na zbytok. Nevedia nič o hrách a divadlách; ich ženy a dietky sedia pod praslicami v tichej domácnosti a hovoria o svätých knihách. Ak sú otroci, znášajú otroctvo, ak sú urodzení, nie sú pyšní na svoj rod.” “Neženatosť bola obyčajnou cnosťou. Kresťania sa síce ženia, ako všetci, ale len preto, aby mali dietky. Majú síce prístupný stôl, ale nikdy prístupné izby. Mnohí ale ani nevstupujú do stavu manželského.” “Nečistá žiadosť chybí u nás, niektorí aj slušnému manželstvu sa vyhýbajú.” Takto chváli kresťanov pohan Aktaman.

Tieto zlaté slová pohanských spisovateľov z prvých dôb kresťanstva chcel by som poťahovať na každého člena a členku Orla.

Áno, Orli! Vy musíte byť prísni sami k sebe. Vy musíte byť cudní voči druhým. U nás nesmie prevládať kult tela, sily a krásy – my kladieme váhu na dušu, mrav, cnosť a náboženský cit. Viete, že prví kresťania, naše vzory, brali síce a zbierali milodary pri prijímaní, ale nikdy pre seba, ale pre vdovy, siroty, nemocných a chudobných pútnikov. Muži pamätali na zajatcov, gladiátorov a otrokov. Tých vykupovali. Ženy si tiež podelili prácu, išli do ergastulov na rozcestie, medzi ploty, do stajní a tam vyhľadávali zajatých, opustených a ranených. Ba išli aj ďalej, dopustili sa aj formálnej nekorektnosti: podplácali pohanských strážnikov, aby mohli vniknúť do žalárov. Ale nie štvať, poburovať, revolúciu a nepokoj robiť. Oni ctili vrchnosti – ale, aby mohli navštíviť svojich zajatých spoluveriacich. Oni mnohokrát získali pravde nielen svojich stúpencov, ale aj svojich najväčších nepriateľov. Oni milovali všetkých. Milovali nielen rodičov, bratov, sestry a domácich veriacich, ale aj tých, ktorí ich nenávideli. Žehnali tých, ktorí im zlorečili, ctili tých, ktorí ich tupili.

Toto sú síce kvetiny nie z tohto sveta. Títo nerastú na cvičiskách našich spolkov. Ony musia vyrastať z celkom inej pôdy, z pôdy kresťanskej, z pôdy katolíckej, z pôdy Orla vedeného duchom Kristovým.

Vy, Orli, musíte vedieť, čo prestálo kresťanstvo. Vy viete, že za 300 rokov sa ozývalo celým svetom “Christianos ad leones”. Museli zápasiť na radosť divákov v cirkuse Maxima i Trajána. Pohania mali viac citu a lásky k býkom, leopardom, levom a tigrom ako ku kresťanom.

Cirkev, v ktorej službách máte stáť a stojíte, bola prenasledovaná úskokom, bureaukraciou i literatúrou. Vydávané boli zákony a nariadenia Cirkvi nepriateľské, ale pozrite do dejín najväčšej učiteľky histórie: prehrabte listy a strany a presvedčte sa, že tieto putá sa lámu pozvoľna a nebadane. Zákon Cirkvi nepriateľský za zákonom sa ticho a pokojne vymazáva. Požiadavky prírody, zákona a práva nad umelými nariadeniami súťažia. A ani nebadáme a necítime, len vidíme, že nad zastaralými, vyziabnutými a rozpadajúcimi ústavami sa víťazne vznáša obrodená a obnovená Cirkev.

Pozrite, strašný útok nemeckého protestantizmu. V Berlíne vyžiadala pruská evanjelická cirkev svoj ústavodarný snem. Povstal v ňom rozhodný boj o osobu Kristovu medzi konzervatívnymi protestantmi a liberálmi. Vrchol dosiahol rozpor, keď berlínsky generálny superintendent Axenfeld podal nasledujúci návrh: “Evanjelická krajinská cirkev (…) verná dedictvu otcov pridŕža sa evanjelia a osoby Ježiša Krista, Syna Boha živého, ukrižovaného, zmŕtvychvstaného Pána cirkvi – ako sa nachádza vo sv. Písme, ako je dosvedčené v starokresťanských a reformátorských vierovyznaniach.” A čo bol výsledok, čo sa stalo? Návrh Axenfelda, generálneho inšpektora, zavrhli 146 hlasmi proti 48. Jednalo sa o osobu, o Božstvo Kristovo, o hodnovernosť evanjelia a reformátorských symbolov. A hľa, stránka veriaca dostala 48 hlasov, neveriaca 146. Teda pruská evanjelická cirkev je už v troch štvrtinách neveriacou.

Takto dohospodárili, dovykladali sv. Písmo podľa svojej vlastnej hlavy. Čo im pozostáva, buďto utonú a navrátia sa do tmy pohanstva pred Kristom, alebo obrátia svoj zrak ku Skale Petrovej, od ktorej sa ich otcovia len pred 400 rokmi odtrhli.

My katolíci, vy Orli, dvíhajte hlasy. Už dva storočia neprestávajú volať: “Cirkvi je koniec, Cirkev je ustrnulou múmiou”. Počujú jej smrteľný zápas, počujú jej organizovanie. Hovoria, že už žiaden reagens nepomôže. Tvrdia, že v Cirkvi, čo sa zdá byť životom, že je to trhanie tuchnúceho organizmu, matný vzrast nechtov a vlasov na bezduchom tele. Vidia síce zovňajšok, ktorý súc bez ducha sa rýchlo musí zrútiť.

My vidíme inšie. My vidíme v obrovskom telese, podľa ich prognózy, sa rozpadajúcom, my vidíme všade plný, čerstvý a mladistvý život, ktorého vonkajšie zjavy oprávňujú súdiť o vnútornej vláde ducha. Tieto zjavy vystupujú práve dnes v obrovských rozmeroch, ktoré musia aj sami naši nepriatelia uznať. Oni to síce od strachu volajú chvíľkovým a obyčajným skubaním, ktoré vzniklo z tej obrovskej batérie, ktorá je vraj postavená vo Vatikáne.

V Anglicku víťazí konzervatívna myšlienka. V Poľsku zvíťazil duch kresťanský. V Amerike majú socialisti jedného poslanca. V Taliansku víťazí duch národný a kresťanský. My máme už dosť raja liberálneho a socialistického. Rusko prichádza k povedomiu.

My máme silné organizácie Orlov, charity, rády, spolky náboženské, omladinské, stavovské, roľnícke, ženské. Naša je budúcnosť. Od vás to závisí. Nespreneverte sa myšlienke orolskej, ktorá znie: V zdravom tele zdravý duch. Ktorá vrcholí v tom: kráľovstvo Božie je nie jedlo a nápoj, ale pravda, pokoj a radosť v Duchu svätom

Všetkým Orlom pokojné a blažené Vianoce. Blahoslavení sú čistého srdca, lebo oni Boha uvidia.

In: Tatranský Orol, december 1922, roč. 3, č. 12

Pridané: 24. 12. 2014 Rubrika: Slovo klasika
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci