Pôda slovenská

Autor: Veronika

Zem rodná, zem slovenská moja,
na čo si to za tie roky dozrela?
Veľký smútok doľahol na tvoje polia,
nad hrobom tvojím hnevom ozvena zhrmela.
Ticho sa rozľahlo po celej krajine,
počuť len plač, tam kdesi v krovine.

A kde sú tí, čo ťa mali chrániť?
Tí, ktorým si dala život, hrdosti pocit?
Vari nevidia, že umieraš?
Prečo ich o pomoc nevoláš?
Veď od mala spievali tvoje piesne,
učili sa smiať a vravieť krásne básne…
Čo je to láska si ich učila,
tak kde sú teraz, keď tá tvoja umiera?

Oni nevidia, ako na teba pľujú,
ako ťa ničia a znevažujú,
majú v srdciach zvláštne šero,
zo západu sem priletelo.
Doniesli ho čierne vrany,
tma a tieseň, vitaj medzi nami…

Slováci! naozaj to necítite?
Ako si vlasť hanobíte?
Slováci! Otvorte si náruče!
Od cudzích sa neučte.
Učte svoje deti nielen chodiť,
ale vidieť, myslieť, cítiť!
Slováci! Srdcia si láskou k vlasti naplňte!
Otvorte oči a prelomte,
prelomte to, čo bráni našej vlasti žiť…
Obnovte si v srdciach ten krásny cit!
Len tak prinavrátime život našej vlasti.
Jej krásu a čistotu jej lásky.
Veď vždy sme o ňu bojovali,
to, čo máme, si nedáme, sme vykrikovali.
Tak prečo to teraz chcete zahodiť?
Nenechávajte sa zaslepiť!

Ale ak vy nechcete vidieť,
mne oči nezakrývajte!
Ak vy nechcete kráčať,
mňa nepotkýnajte!
Ak ju pochovať hodláte,
a na svoju zem zabudnete,
budem umierať s ňou,
nikdy sa nezmierim s toľkou potupou!