Arcibiskup Marcel Lefebvre: Pavol VI. – liberálny pápež

Možno sa pýtate, ako bol triumf liberalizmu skrze pápeža Jána XXIII. a Pavla VI. alebo (Druhý vatikánsky) koncil možný. Ako je možné spojiť túto katastrofu s prisľúbením, ktoré dal náš Pán Petrovi a svojej Cirkvi: „…a brány pekelné ju nepremôžu“; alebo „ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“? Nemyslím si, že je v tom nejaký rozpor. Pokiaľ totiž títo pápeži a koncil zanedbali alebo odmietli využívať svoj dar neomylnosti, ktorý im bol prisľúbený pre chvíle, kedy z neho skutočne chceli niečo získať a mohli vyhubiť doktrinálne bludy, a tak by nedošlo k tomu, čoho sa dopustili, že totiž vinou ich nezodpovednosti a malátnosti nepriateľ prenikol do Cirkvi. V akej miere boli vinní?? Akú vinu im možno pripísať? Do akej miery sa ich úrad ako taký skompromitoval?

Je celkou istou vecou, že jedného dňa Cirkev tento koncil odsúdi a s ním i pápežov, to je úplne nutné. Ako bude súdený obzvlášť Pavol VI.? Niektorí ľudia usudzujú, že bol heretik, schizmatik, apostata. Iní sú presvedčení, že môžu dokázať, že nemal na mysli dobro Cirkvi a čo viac, nebol pápežom. Tak znie názor pre sedes vacans – sedesvakantistov. Netvrdím, že názory týchto ľudí sa nedajú podporiť žiadnymi argumentmi. Niekto možno povie, že po tridsiatich rokoch vyjdú najavo rôzne, dosiaľ neznáme, skutočnosti, budú vzaté do úvahy zásadné princípy, ktoré budú až súčasníkom zrejmé, tvrdenia tohto pápeža úplne v rozpore s Tradíciou Cirkvi atď… Možné to je.

Nemyslím si však, že by útek k podobným hypotézam viedol k nejakým vysvetleniam; myslím si, že prijímanie takýchto hypotéz je dokonca bludom.

Iní zase tvrdia, vyberajúc si verziu nesmierne odvážnu, že vtedy vlastne boli dvaja pápeži: jeden, ten pravý, uväznený vo vatikánskej väznici, zatiaľ čo druhý, ničomník, dvojník k nešťastiu Cirkvi, zasadol na trón sv. Petra. Objavilo sa mnoho kníh na túto tému zaoberajúcu sa problémom dvoch pápežov, sú podporené prejavmi osôb posadnutých diablom, i tzv. vedeckými argumentmi, tvrdiacimi napríklad, že hlas pápeža Pavla VI. nie je jeho skutočným hlasom!

A samozrejme existuje názor, že Pavol VI. nezodpovedá za svoje činy, že bol obeťou svojho okolia,je možné, že bol pod vplyvom narkotík, čo sa zdalo byť potvrdené rôznymi dôvodmi svedčiacimi o fyzickom vyčerpaní pápeža, čomu napomáhali dôvody, že musel byť často podopieraný, atď…

Aj tieto tvrdenia sa mi zdajú byť príliš prehnané. V tom prípade musíme jedine čakať na nového pápeža. Teraz máme ďaľšieho, (nehovorím tu o Jánovi Pavlovi I., ktorý vládol len niečo viac než mesiac) Jána Pavla II., ktorý kráča bez zmeny v smere vytýčenom Pavlom VI.

Myslím si, že existuje iné skutočné vysvetlenie, oveľa komplexnejšie, trápnejšie, trýznivejšie a bolestnejšie. Bolo zverejnené osobným priateľom Pavla VI. kardinálom Daniélom. Vo svojich pamätiach publikovaných jedným členom jeho rodiny kardinál jasne potvrdzuje: „Je to zrejmé, že Pavol VI. je liberálny pápež.“

To je vysvetlenie, ktoré sa z historického pohľadu na vec zdá najpravdepodobnejšie, pretože tento pápež je ovocím liberalizmu. Po celý svoj život podliehal vplyvu ľudí, ktorí ho ovplyvňovali, alebo ktorých si vybral za svojich učiteľov a ktorí boli liberáli.

Pavol VI. neskrýval svoje liberálne sympatie: ľudí, ktorých počas koncilu vymenoval za moderátorov namiesto predsedajúcich určených Jánom XXIII.; títo štyria moderátori, okrem kardinála Agagiana, člena kúrie bez nejakého vyplvu, kardináli Lercaro, Suenes, a Dopfner, boli všetci liberáli a priatelia pápeža. Predsedajúci boli odstavení a ich funkcia bola už len čestná; a títo traja moderátori viedli koncilné diskusie.

Podobne Pavol VI. podporoval počas celého koncilu liberálnu frakciu, ktorá sa stavala proti Tradícii Cirkvi. To je známe. Pavol VI. opakoval počas záveru koncilu doslovne slová Lamennaisa: „Cirkev nežiada nič iného, než slobodu“, učenie odsúdené Gregorom XVI. a Piom IX.!

Nedá sa poprieť, že Pavol VI. bol veľmi silne ovplyvnený liberalizmom. To vysvetľuje historickú evolúciu, ktorou v priebehu niekoľkých posledných desaťročí Cirkev prešla a znamenito to vystihuje osobné postoje Pavla VI. Liberál je, ako som už povedal, človek, ktorý žije neustále medzi rozpormi. Hlása pevné zásady, ale postupuje a jedná proti nim. Je to človek permanentne nespokojný a nepokojný.

Chcel by som tu pripojiť niekoľko príkladov pre túto dvojdielnu tézu-antitézu, v ktorej sa nešťastný Pavol VI. neustále pohyboval a na ktorej sa jasne zračí tento jeho ustrašený a paradoxiálny duch. Encyklika Ecclesiam suam z 6. augusta 1964, ktorá je chartou jeho pontifikátu, nám môže poslúžiť ako ilustrácia:

„Pokiaľ si je Cirkev skutočne vedomá toho, ako hovoríme, čo Pán chce vidieť, vzniká v nej istý pocit povinnosti a potreba expresie s jasným úmyslom misie, ktorá pred ňou stojí a radostnej zvesti, ktorú musí hlásať. Povinnosť evanjelizácie. To je povinnosť k misijnému poslaniu. To je povinnosť apoštolátu. Poznáme to veľmi dobre: „Choďte teda a učte všetky národy“, je posledný príkaz Kristov jeho apoštolom. Ich nenásilnú misiu popisuje už samotné pomenovanie týchto ľudí apoštolmi.“

To je téza, a teraz bezprostredne na to antitéza:

„Pre tento vnútorný impulz milosrdenstva, ktorý sa často prejavuje ako vnútorný dar, budeme používať dnes tak používaný termín dialógu. Cirkev musí vstúpiť do dialógu so svetom, v ktorom žije. Cirkev sa stáva slovom, Cirkev sa stáva poslaním, Cirkev sa stáva rozhovorom.“

A na záver pokus o syntézu, ktorá sa však stáva výlučne potvrdením antitézy:

„(…) Ešte, než obrátime svet, ešte lepšie: aby sme ho obrátili, musíme sa k nemu priblížiť a prehovoriť k nemu.“ (1)

Závažnejšie a liberálnu psychológiu Pavla VI. lepšie charakterizujúce sú slová, ktoré použil po koncile, aby ohlásil odstránenie latinčiny v liturgii. Potom, čo vychválil všetky prednosti latinčiny – posvätný, sakrálny jazyk, nemenný jazyk, univerzálny, prosí v mene prispôsobenia sa o „obetu“ – o odstránenie latinčiny, i keď priznáva, že to bude pre Cirkev veľká strata! To sú slová Pavla VI., ktoré prináša Louis Salleron vo svojej knihe La nouvelle messe (2):

„Už nie latinčina, ale bežná reč bude hlavnou omšovou rečou. Pre každého, kto pozná krásu a silu latinčiny, jej schopnosť pre posvätné výrazy, to bude iste veľká obeť, keď ju uvidí nahradenú hovorovou rečou. Strácame reč kresťanských storočí. Stávame sa akoby votrelci a laici v oblasti posvätných literárnych výrazov. Týmto spôsobom strácame taktiež v značnej miere to prekrásne a nesmierne umelecké duchovné bohatstvo, akým je gregoriánsky chorál. Celkom iste nie bezdôvodne preto pociťujeme zmätok a bolesť.“

Toto všetko predsa muselo Pavla VI. odradiť od toho, aby prinášal takú obeť a presvedčiť ho o tom, že je potrebné latinčinu zachrániť. Ale nie, osobitným, masochistickým spôsobom, slastne sa vyžívajúc vo svojom utrpení a „zmätku“, koná presne proti zásadám, ktoré práve predniesol. A prináša túto „obetu“ v mene lepšieho „porozumenia modlitbe“ – tohto pozoruhodného a klamlivého argumentu, ktorý bol jednou z požiadaviek modernistov. Latinská liturgia nebola nikdy prekážkou pri obracaní veriacich alebo pri ich kresťanskej výchove. Práve naopak. Prostí obyvatelia Afriky a Ázie milovali gregoriánsky chorál a túto posvätnú reč, znak ich príslušnosti ku katolicizmu. A skúsenosti nás učia, že tam, kde misionári latinskej Cirkvi nepresadzovali latinčinu, tam sa objavili zárodky pre budúcu schizmu.

Pavol VI. však sformuloval tento kontradiktorický výrok:

„Odpoveď sa mi zdá banálna a prozaická“, hovorí, „napriek tomu je dobrá, pretože je ľudská a apoštolská. Porozumenie modlitbe má väčšiu dôležitosť, než zničenie hodvábnych šiat, do ktorých bola modlitba kráľovsky odetá. Cennejšia je spoluúčasť ľudí, ľudí dneška, ktorí si prajú, aby sa k nim hovorilo jasným a zrozumiteľným spôsobom, ktorí si budú môcť preložiť do svojho svetského jazyka. Pokiaľ nás vznešená latinčina oddeľovala od detí, od mládeže, od sveta práce a záujmov, a pokiaľ miesto toho, aby bola priezračným kryštáľom, stávala sa temnou záclonou, bola by to od nás, rybárov duší, poctivá voľba, keby sme jej rezervovali právo na to, aby bola výlučne jazykom modlitby a náboženstva?“

Oh, aké zmätenie ducha! – Kto mi bráni v tom, aby som sa modlil vo svojej reči? Ale liturgická modlitba nie je súkromná modlitba, to je modlitba celej Cirkvi. A ďaľšia poľutovaniahodná zámena! – liturgia nie je poučovanie určené ľudu, ale kult určený kresťanskému ľudu k uctievaniu Boha. Katechizmus je jedno, liturgia druhé! Ľudia sa zhromaždili v kostole nie preto, aby sa k nim hovorilo zrozumiteľným spôsobom, ale preto, aby tento Boží ľud chválil Boha tým najkrajším, najposvätnejším a najslávnostnejším spôsobom aký existuje! „Modliť sa k Bohu čo najkrajšie“, to bola liturgická zásada svätého Pia X. Akú veľkú mal pravdu!

Ako vidíme, liberál je zmätený duch plný paradoxov, obáv a rozporuplností. Taký bol tiež Pavol VI. Veľmi dobre to vysvetľuje Louis Salleron, keď opisoval vzhľad tohto pápeža: „Je to človek dvoch tvárí“. Nemá na mysli dvojjazyčnosť, ako bolo niekedy zlomyselne uvádzané. Nie, ide o rozdvojenú osobnosť človeka, čo sa odráža taktiež vo fyziognómii, chvíľu tradicionalista podľa slov, chvíľu zase modernista podľa skutkov; teraz katolík v úsudkoch a zásadách, potom zase pokrokár v záveroch neodsudzujúcich to, čo je povinný odsúdiť a odsudzujúci to, čo je povinný chrániť.

Táto skutočnosť psychickej slabosti pápeža poskytla nepriateľom Cirkvi dobrú príležitosť na ich jedinečný spôsob, aby ho využili: keď po celú dobu bedlivo zachovával tvár katolíka (alebo aspoň pol tváre, keď niekto chce), no nezaváhal sa postaviť proti Tradícii. Ukázal sa ako osoba prajúca zmenám, odporným mutáciám a pokroku, prešiel na stranu všetkých nepriateľov Cirkvi, ktorí ho k tomu povzbudzovali. Čo sme nevideli, ako jedného dňa v roku 1976 požiadal Izvestija, orgán KSSS Pavla VI., aby v mene Druhého vatikánskeho koncilu odsúdil mňa a Ecône? Podobne sa vyjadrila aj talianska L´Unita nahnevaná kvôli mojim útokom proti komunizmu, keď mi venovala celú stranu v dobe môjho kázania, ktoré som 29. augusta 1976 predniesol v Lille: „Buďte si vedomý“, písala a obracala sa na pápeža Pavla VI., „Buďte si vedomý nebezpečenstva, ktoré predstavuje Lefebvre. A pokračujte v onom krásnom hnutí zbližovania započatom ekumenizmom Druhého vatikánskeho koncilu.“ To je skutočne trochu trápne, takí priatelia, nie je to pravda? Bohužiaľ, sú to skutočnosti, ktoré len potvrdzujú to, čo sme už skôr pozorovali: liberalizmus vedie od kompromisu k zrade.

Psychike takého liberálneho pápeža je snáď možné porozumieť, ale je značne ťažšie ju znášať! Stavia nás to do značne delikátnej situácie vo vzťahu k tak dôležitej osobe, či už je to Pavol VI. alebo Ján Pavol II. V praxi je našou povinnosťou zaujímať sa už o skôr uvedený vzťah, istým spôsobom nám vnútený touto neobyčajnou okolnosťou, akou je vláda pápeža, ktorá je stúpencom liberalizmu. A tento vzťah je nasledujúci: Keď pápež hovorí niečo, čo je v zhode s Tradíciou, prijímame to; pokiaľ hovorí niečo, čo je proti našej viere alebo sa opovažuje vyzývať k niečomu, čo našej viere škodí, nemôžeme to prijať. Základnou príčinou toho je fakt, že Cirkev, pápež a hierarchia stojí v službách viery. Oni nevytvárajú vieru, oni jej musia slúžiť. Viera nie je niečo, čo sa tvorí, je nemenná, nech je to jasne povedané. Preto nemôžeme podporovať tie činy pápežov, ktorých cieľom je ďaľšia činnosť proti Tradícii, tým by sme sa sami zapojili do sebazničenia Cirkvi, do deštrukcie našej viery!

Teraz je jasné, že to, čo sa po nás neustále vyžaduje: úplná poslušnosť pápežovi, úplná poslušnosť koncilu, akceptácia celej liturgickej reformy – to všetko stojí v bezprostrednom rozpore s katolíckou Tradíciou do takej miery, do akej stojí proti týmto veciam pápež sám. Koncil a reformy nás oddeľujú od Tradície, k čomu každoročne pribúdajú dôkazy. Žiadať od nás niečo také znamená, aby sme umenšili svoju vieru. To nie je možné! Mučeníci umierali pre obranu viery; poznáme príklady väznených kresťanov, mučených, posielaných do koncentračných táborov za svoju vieru! A len štipka kadidla obetovaná pohanskému bohovi by im zachránila život. Ktosi mi raz dával radu: „Podpíšte, podpíšte, že so všetkým súhlasíte a potom si robte svoje!“ Nie! S vierou sa nezahráva!

(1) Documnets pontificaux de Paul VI, Edition St. Augustin, Saint-Maurice, 1964, s.677-679
(2) Collection Itineraires, Nouvelles Editions Latines, 1976,S.83.

(In: Zosadili ho z trónu)