Posledné dni Dr. Jozefa Tisa

V rokoch 1944 – 1945 bolo už zrejme jasné, že nacistické Nemecko prehrá vojnu. Vedelo sa taktiež o uznaní a podpore exilovej vlády Dr. Edvarda Beneša západnými mocnosťami a ZSSR. Bolo teda možné predpokladať, čo sa stane so samostatnosťou Slovenska, ak naň vstúpi Beneš podporovaný Sovietskym zväzom, do ktorého sféry vplyvu Slovensko po vojne malo patriť.

Vláda SR sa snažila o určité pokusy, aby Slovensko priamy boj obišiel. Tieto sa však nevydarili. Keďže front bol už prakticky skoro v Bratislave, slovenskí vládni predstavitelia spolu s prezidentom boli v marci 1945 nútení opustiť hlavné mesto a presťahovať sa do Holíča a Skalice.

Slovenský prezident, Dr. Jozef Tiso, veril, že v exile mu bude umožnené obhajovať si svoju prácu obetovanú v prospech Slovenska. Bol presvedčený, že po vojne bude, ako to bolo stáročiami ustáleným spôsobom, ustanovená mierová konferencia, na ktorej sa víťazi a porazení dohodnú o jej následkoch. Preto sa hlavný predstaviteľ slovenského národa pobral ďalej na západ do Rakúska. Tu sa jeho dočasným útočiskom stal kapucínsky kláštor v Kremsmünsteri. Odtiaľ pokračoval do Mníchova, kde sa chcel dať pod ochranu kardinála Faulhabera. Nešlo mu o seba, ale o budúcnosť nášho národa. Ďalším útočiskom J. Tisa sa stalo mestečko Altötting.

Pred odchodom s Kremsmünsteru sa so slovenským národom rozlúčil rozhlasovým prejavom v rádiu Donau 27. apríla 1945. Z tohto prejavu vyberám niektoré pasáže:

Slováci, Slovenky!
História zaznamenala výrok veľkého pápeža Gregora VII., ktorý povedal po utiahnutí sa do južného Talianska pred nepriateľským náporom na svoje sídlo: „Miloval som spravodlivosť, preto zomieram vo vyhnanstve.“ Milovali sme slovenský národ, pracovali sme za jeho duchovné a hmotné povznesenie, bránili sme jeho právo na svojský samostatný život. Preto sme sa pred nepriateľským náporom na náš slobodný a samostatný Slovenský štát museli utiahnuť do cudziny, aby sme ďalej zastupovali a bránili prirodzené právo slovenského národa na svojský samostatný a štátny život….My tu v zahraničí pokračujeme v zákonitom živote štátnom, lebo nám to nepriateľská presila znemožnila na vlastnom území. Slováci doma i v zahraničí vedia, že ich zákonití predstavitelia sú dnes v zahraničí. A tí, čo sa im doma za vládcov predstavujú, sú len uchvatitelia moci, boľševickou vládou nastolení….,aby pod údermi udalostí žiaden neklesal v nádeji, ale prehĺbil sa v pevnom presvedčení, že zasa svitne slovenská samostatnosť.

Zatiaľ, drahí rodáci, pozorujte, porovnávajte, a podľa toho konajte. Ako to bolo za samostatnosti na poli nábožensko-mravnom, hospodárskom, kultúrnom, sociálnom, a ako je to dnes. Ako sa konal prevrat 6. októbra 1938 a 14. marca 1939, že nepadol ľudský život, a ako sa to dialo teraz, keď sa vraždia a zabíjajú nespočítateľné tisícky ľudí. Kto sa dostáva na čelo politického vedenia, ako sa berie ohľad na rozvrstvenie národa teraz, keď má vládnuť údajná demokracia, a ako to bolo za samostatnosti….Tej skutočnosti sa venujeme telom i dušou. My jej sľubujeme vernosť a oddanú službu. A sme presvedčení, že najvyšší Riaditeľ osudu národov – dobrotivý Boh – bude žehnať nášmu poctivému boju v znamení nášho osvedčeného hesla: Za Boha, za národ a za slobodný samostatný Slovenský štát! Týmto doplňujem svoj tradičný politický program, keďže sme sa počas šesťročného trvania Slovenského štátu presvedčili, že slovenský národ je nielen schopný duchovne a hmotne samostatne si svoj osud spravovať, ale že tento samostatný štátny život slovenskému národu neuškodil, ale opačne: priviedol ho do nevídanej výšky kultúrneho rozmachu, hospodárskeho a duchovného blahobytu….Preto budeme pracovať – vy doma a my v zahraničí – ďalej, kým sa svetová mienka znova prajne neprikloní k prirodzenému snaženiu slovenského národa, aby bol Slovák výlučným spôsobom pánom svojho domova a vládol na svojom a po svojom.

V tomto nech nám dobrotivý Pán Boh pomáha!

Po krátkom pobite v Altötingu Dr. Tisa našli a zadržali jednotky americkej armády. Po tortúre (lat. mučení) v internačnom tábore Germisch – Partenkirchen bol v októbri 1945 vydaný do rúk českoslo-slovenskej vlády. Tu mi nedá prezentovať vyhlásenie zástancu čechoslovakizmu Dr. Beneša z roku 1943, ktoré v súvislosti s Tisovým procesom mnohému napovie:

Mně nikdy nedostanete k tomu, abych uznal slovenský národ (…) zastávám neochvejně názor, že Slováci jsou Češi a že slovenský jazyk jest jen jedním z nářečí českého jazyka, tak jak tomu je s hanáčtinou nebo s iinými nářečími české řeči. Nikomu nebráním, aby o sebě říkal, že je Slovák, avšak nedopustím, aby se prohlašovalo, že existuje národ slovenský.

Tento citát je veľavravný a jeho podstata zohrala kľúčovú úlohu v rozhodnutí zniesť pána prezidenta z tohto sveta zvlášť potupným spôsobom …

Od 2. decembra 1946 do 15. apríla 1947 bol Dr. Jozef Tiso súdený retribučným súdom, ktorého verdikt bol už vopred daný. Rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947, ktorý znel: trest smrti povrazom. Poprava sa konala 18. apríla 1947 o 5 hod. ráno.

„Vae victis – Beda premoženým!“ Takto by sa dal charakterizovať proces s pánom prezidentom a jeho národom. Každá minca má však dve strany. Dr. Tiso nám zanechal svoj silný nesmrteľný odkaz vo svojom životnom diele zavŕšenom ozajstnou mučeníckou smrťou. Práve tento spôsob smrti umocnil silu a nesmrteľnosť daného odkazu. Jeho podstatnú časť obsahuje Tisov posledný odkaz venovaný nášmu národu, ktorého vrytie sa do duše každého slovenského národovca je podmienkou pre pochopenie fenoménu Dr. Tisa a jeho filozofie:

V duchu tejto obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: za Boha a za národ a to vždy a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon on stvoril a do duše národa a každého jedného príslušníka vštepil. Tomuto zákonu slúžil som po celý život a preto považujem sa v prvom rade za mučeníka zákona božieho. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale i v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť. Ako si prosím od Vás, aby ste v modlitbách svojich spomenuli si na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za Vás prosiť svetovládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe „za Boha a za národ“ žehnal, aby slovenský národ bol vždy verným synom cirkvi Kristovej. Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa byť mučeníkom prirodzených práv slovenského národa a protiboľševického stanoviska. (v Bratislave, 18. apríla o 3. hod. ráno)