Neomylnosť Cirkvi

„Neomylnosť“ znamená neschopnosť mýliť sa, či upadnúť do omylu. Prvý vatikánsky koncil v roku 1870 definoval, že pápež sa nemôže mýliť, ak sú prítomné štyri podmienky: musí (1) hovoriť ako pápež, (2) v otázkach Viery a mravov, (3) definitívnym spôsobom a (4) s jasným úmyslom zaviazať celú Cirkev. Všetko takéto učenie patrí do toho, čo sa nazýva jeho „mimoriadnym“ Magistériom. Pápeži však, na jednej strane, len zriedkakedy uplatnia všetky štyri podmienky. Ale, na druhej strane, učia mnoho iných právd, ktoré nemôžu byť mylné alebo chybné, pretože ich Cirkev vždy učila, a preto patria do toho, čo Prvý vatikánsky koncil nazval „riadnym univerzálnym Magistériom“ Cirkvi, ktoré je taktiež neomylné. Otázkou je: ako pápežovo mimoriadne Magistérium súvisí s riadnym Magistériom Cirkvi?

Matka Cirkev učí, že poklad Viery, resp. verejné Zjavenie, bol zavŕšený smrťou posledného živého apoštola, povedzme, okolo roku 105 AD. Od tej doby nebola, alebo nemohla byť, pridaná žiadna ďalšia pravda k tomuto pokladu, či súboru zjavených právd. Žiadna „mimoriadna“ definícia potom nemôže pridať ani čiarku pravdy k tomuto pokladu. V záujme veriacich akurát pridáva istotu nejakej pravde, ktorá však už do pokladu patrí, ale pred tým to nebolo dostatočne jasné. Vo štvoritom usporiadaní ako prvá prichádza objektívna REALITA, nezávislá na akejkoľvek ľudskej mysli, ako je napríklad historická skutočnosť, že bola Božia Matka počatá bez prvotného hriechu. Po druhé prichádza PRAVDA v ktoromkoľvek myslení, ktoré sa prispôsobuje tejto realite. Až ako tretie prichádza neomylná DEFINÍCIA, keď pápež uplatní všetky štyri podmienky pre definovanie tejto pravdy. A po štvrté, z tejto definície pre veriacich vyvstáva ISTOTA ohľadne tejto pravdy. A teda zatiaľ, čo realita vytvára pravdu, definícia vytvára len istotu ohľadom tejto pravdy.

Realita a jej pravda však už patrili do riadneho Magistéria aj predtým, pretože neexistuje žiadna otázka akéhokoľvek pápeža definujúca neomylnú pravdu v rámci pokladu Viery. Riadne Magistérium sa teda má k Mimoriadnemu ako pes k chvostu, a nie ako chvost k psovi! Problémom je, že definícia z roku 1870 dala mimoriadnemu Magistériu také postavenie, že riadne Magistérium začalo v porovnaní s ním blednúť do takej miery, že katolíci, dokonca i teológovia, si lámu hlavu, aby preň vyrobili takú neomylnosť, akou je neomylnosť mimoriadneho Magistéria. To je však bláznovstvo. Mimoriadne Magistérium vopred predpokladá riadne Magistérium, existujúce len preto, aby dalo istotu (4) pravde (2), ktorú už učilo riadne Magistérium.

Objasnime si tento bod na príklade o snehom pokrytej hore. Hora nijako nezávisí na snehu, s výnimkou toho, že sa stane ešte viditeľnejšia, než už je. Naopak, sneh, aby bol, kde je, úplne závisí na hore. Podobne aj mimoriadne Magistérium nerobí pre riadne Magistérium nič viac, než to, že ho robí jasnejším, či istejšie viditeľným. Ako nastáva zima, hranica snehu zostupuje. Ako kresťanská láska v modernej dobe chladne, tak môže byť nevyhnutných viac definícií mimoriadneho Magistéria, to ho však nerobí dokonalosťou Magistéria Cirkvi. Naopak, signalizuje u veriacich slabosť chápania právd svojej Viery. Čím zdravší človek je, tým menej piluliek potrebuje.

Dnes si, napríklad, sedesvakantisti a liberáli myslia, že sú ich postoje celkom protikladné. Zastavia sa však na chvíľu, aby pochopili, ako podobne myslia?

Hlavný predpoklad: Pápeži sú neomylní.
Vedľajší predpoklad: Konciloví pápeži sú liberálni
Liberálny záver: Musíme sa stať liberálmi
Sedesvakantistický záver: Oni nemôžu byť pápeži.

Omyl nie je ani v logike, ani vo vedľajšom predpoklade. Môže byť jedine v mylnom chápaní neomylnosti, v hlavnom predpoklade, zo strany jedných aj druhých. Ešte raz, moderní ľudia kladú autoritu nad pravdu.

Večný Boh je Pravda sama, úplne neomylná. Vo stvorenom čase skrze svojho Vteleného Syna ustanovil Cirkev s náukou pre spásu ľudských duší. Keďže však táto náuka pochádza od neho, môže byť jedine neomylná, ale aby ju uchránil pred omylmi ľudských členov Cirkvi, ktorým ju zveril, sľúbil im jeho Syn „ducha pravdy“, aby ich viedol „navždy“ (Jn. 14, 16). Pretože ako by mohol Boh od ľudí bez nejakej takejto záruky vyžadovať pod hrozbou večného zatratenia, aby uverili v jeho Syna, v jeho náuku a v jeho Cirkev (Mk. 16, 16)?

Napriek tomu však ani členom Cirkvi Boh nevezme slobodnú vôľu mýliť sa, ktorú im dal. A dovolí, aby táto sloboda zašla tak ďaleko, ako oni sami chcú, akurát nemôžu spraviť jeho Pravdu ľuďom nedostupnou. Táto sloboda siaha ďaleko a zahŕňa aj niekoľko skazených pápežov. Boží dosah je však stále väčší, aj navzdory skazenosti ľudí (Izaiáš 59, 1,2). Na Druhom vatikánskom koncile prešiel omyl Cirkvi dlhou cestou, avšak bez toho, aby Boh dovolil svojej Cirkvi, aby bola úplne skazená, keď ľuďom prezentuje neomylné Pravdy pochádzajúce z jeho vlastnej neomylnosti. Dokonca aj konciloví pápeži vyhlásili súbežne so svojimi koncilovými omylmi mnoho katolíckych právd.

Ale ako teda môžem ja, prostá duša, rozpoznať rozdiel medzi ich pravdami a omylmi? Po prvé, ak skutočne s úprimným srdcom hľadám Boha, privedie ma k sebe, ako na mnohých miestach hovorí sv. Písmo. A po druhé, pretože Božia náuka je tak nemenná ako je nemenný Boh, musí to byť náuka, pri ktorej registrujem, že ju (takmer) všetci jeho duchovní učili a odovzdávali na (takmer) všetkých miestach a v (takmer) všetkých dobách, a ktorá je najlepšie známa ako Tradícia. Od počiatku Cirkvi bolo toto odovzdávanie najistejšou skúškou toho, čo učil sám Náš Pán. Počas vekov je neomylná Tradícia zamestnaním miliónov duchovných. Bola tým, čím Boh obdaril svoju Cirkev ako celok, a nie len pápežov pod vedením neomylného Ducha Svätého.

Tu je, takpovediac, torta neomylnosti Cirkvi, na ktorej sú slávnostné pápežské definície len čerešničkou, drahocennou a nutnou, vrcholom neomylnosti Cirkvi, ale predsa nie jej horským masívom. Všimnite si najprv, že definície pápežského mimoriadneho Magistéria existovali nielen od roku 1870, ale od počiatku Cirkvi. A neexistovali preto, aby učinili Tradíciu pravdivú, ale, aby učinili istým to, čo patrí alebo nepatrí do Tradície, pokiaľ to ľudské chybovanie spravilo neistým. Keďže si arcibiskup Lefebvre uvedomoval pravdu, správne uprednostnil neomylnú Tradíciu pred závažnými chybami pápežov. Pretože ho však jeho nástupcovia nikdy nepochopili, ako všetci moderní liberáli, ktorí si neuvedomujú pravdu, sú tiež v procese, kedy uprednostňujú pápežov s chybami pred neomylnou Tradíciou. Keďže sedesvakantisti podceňujú pravdu a preceňujú pápežov, celkom odmietajú pápežov s chybami a môžu byť v pokušení úplne opustiť Cirkev. Kiež sa Boh zľutuje!

Bláznivé slová a činy pápeža Františka v súčasnej dobe totiž zavádzajú mnoho veriacich katolíkov k nebezpečnému sedesvakantizmu. Presvedčenie, že konciloví pápeži neboli a nie sú pápežmi, môže začať ako názor, ale príliš často človek vidí, že tento názor sa mení v dogmu, a potom v oceľovú mentálnu pascu. Myslím si, že myslenie mnohých sedesvakantistov sa uzavrelo, pretože bezprecedentná kríza Druhého vatikánskeho koncilu spôsobila ich mysliam a srdciam utrpenie, ktoré v sedesvakantizme našlo prosté riešenie a oni nemajú žiadnu chuť znovu otvárať toto utrpenie tým, že znovu otvoria túto otázku. Vedú teda rozhodné ťaženia za to, aby sa k nim v ich prostom riešení pripojili druhí, a keď tak nespravia, mnohí z nich – nie však všetci – končia tak, že ukazujú aroganciu a horkosť, ktoré však nie sú znamením, či plodmi skutočného katolíka.

Vráťme sa k jednému z ich najdôležitejších argumentov, ktorým je pápežská neomylnosť. Pápeži sú neomylní. Liberáli sú však omylní a konciloví pápeži sú liberálni. A tak nie sú pápežmi. Na to môže človek namietnuť, že pápež je určite neomylný jedine vtedy, keď sú splnené štyri podmienky mimoriadneho Magistéria Cirkvi, totiž keď učí: (1) ako pápež, (2) ohľadom Viery a mravov, (3) s konečnou platnosťou, (4) a zaväzuje tým všetkých katolíkov. Na to však sedesvakantisti aj liberáli podobne odpovedajú, že je náukou Cirkvi, že riadne univerzálne Magistérium je taktiež neomylné, takže – a tu je slabý bod v ich argumentácii – kedykoľvek pápež slávnostne učí, dokonca aj v rámci mimoriadneho Magistéria, musí byť neomylný. Ich liberálne koncilové učenie je slávnostné. A tak sa musíme stať buď liberálmi alebo sedesvakantistami. Samozrejme v závislosti s na tom, kto sa týmto argumentom oháňa.

Ale typickým znakom učenia, ktoré patrí do riadneho Magistéria Cirkvi, nie je slávnostnosť, s ktorou pápež vyučuje v rámci mimoriadneho Magistéria, ale to, či to, čo učí, zodpovedá alebo nezodpovedá tomu, čo vyučoval Náš Pán, jeho apoštoli a fakticky všetci ich nástupcovia, biskupi univerzálnej Cirkvi vo všetkých dobách a na všetkých miestach. Inak povedané, či to zodpovedá Tradícii. Koncilové učenie (napr. náboženská sloboda, ekumenizmus) je v rozpore s Tradíciou. Preto sa dnes katolíci v skutočnosti nemusia stať liberálmi alebo sedesvakantistami.

Avšak liberáli a sedesvakantisti sa pridŕžajú svojho chybného chápania pápežskej neomylnosti. V každom prípade sa ľahko nevzdávajú, takže prichádzajú s námietkou, ktorá si zasluhuje, aby bola zodpovedaná. Obidve skupiny budú hovoriť, že tvrdiť, že Tradícia je typickým znakom riadneho Magistéria, znamená vytvoriť začarovaný kruh. Totiž, ak existuje učiteľská autorita Cirkvi, alebo Magistérium, aby povedala, čo je náuka Cirkvi, ako to aj robí, ako potom môže tradičná náuka zároveň tvrdiť, čo je Magistérium? Buď učiteľ autorizuje to, čo sa učí, alebo to, čo sa učí autorizuje učiteľa. Oboje sa však zároveň nemôže autorizovať navzájom. Tvrdiť teda, že Tradícia, ktorá sa vyučuje, autorizuje riadne Magistérium, ktoré vyučuje, je nesprávne, a tak je pápež neomylný nielen vo svojom mimoriadnom učení. Musíme sa teda stať buď liberálmi alebo sedesvakantistami, uzavierajú.

Kardinálovi Newmanovi je prisudzovaný múdry komentár k definícii pápežskej neomylnosti z roku 1870: „Zanechala ju tak, ako ju našla.“ A vskutku, táto definícia nezmenila nič na pápežovej právomoci neomylne učiť, pretože patrí k prirodzenosti Božej pravej Cirkvi to, že ju Boh bude chrániť pred omylom prinajmenšom vtedy, keď bude zapojená jej najvyššia učiteľská autorita. Všetko také zapojenie sa dnes nazýva „mimoriadne Magistérium“ Cirkvi. V roku 1870 bolo nové len toto pomenovanie, rovnako ako pomenovanie „riadneho univerzálneho Magistéria“. Keď Prvý vatikánsky koncil posledne toto deklaroval taktiež ako neomylné, muselo to takým byť tiež od počiatku Cirkvi. Aby sme rozlíšili skutočnosti za názvami, vráťme sa späť k tomuto počiatku.

V dobe, kedy Náš Pán vstúpil na nebesá, zveril so svojou Božskou neomylnosťou svojim apoštolom súbor náuky, ktorú mali nedotknutú odovzdávať jeho Cirkvi až do konca sveta (Mt. 28, 19-20), náuku, ktorej mali všetky duše veriť pod hrozbou zatratenia (Mk. 16, 15-16). Tento poklad Viery, resp. verejné Zjavenie, musel Boh urobiť poznateľným a dostupným pre duše dobrej vôle, pretože pravý Boh by zjavne nemohol na večnosť zatratiť dušu za to, že odmieta veriť nepravde. Smrťou posledného apoštola bol tento poklad nielen neomylný, ale aj úplný.

Chránil však Boh následne po apoštoloch aj všetkých duchovných, aby nikdy neučili omyly? Rozhodne nie. Náš Pán nás varoval, aby sme sa mali na pozore pred „falošnými prorokmi“ (Mt. 7, 15), a podobne nás svätý Pavol varoval pred „dravými vlkmi“ (Sk. 20, 29-30). Ako však mohol Boh dopustiť také nebezpečenstvo pre svoje ovce zo strany chybujúcich pastierov? Pre svoje nebesia nechce pastierov a ovce robotov, ale pastierov a ovce, čo budú používať rozum a slobodnú vôľu, ktorú im dal, aby učili alebo nasledovali Pravdu. A ak veľký počet pastierov zradí, môže Boh vždy vyzdvihnúť nejakého sv. Atanáša alebo arcibiskupa Lefebvra, aby zaistil, že jeho neomylná Pravda zostane dušiam vždy dostupná.

Tento poklad však bude nepretržite vystavený dravým vlkom, ktorí k nemu buď pridávajú omyl, alebo odoberajú pravdu. Ako ho cez to všetko Boh chráni? Chráni ho tým, že zaručuje, že kedykoľvek pápež zapojí všetky štyri podmienky svojej plnej učiteľskej autority, aby definoval, čo do nej patrí a čo nie, bude mať Božiu ochranu pred omylom – ktorú dnes nazývame „mimoriadne Magistérium“. (Všimnite si, ako toto mimoriadne Magistérium vopred predpokladá neomylné riadne Magistérium a nemôže k nemu pridať žiadnu pravdu alebo neomylnosť, ale len väčšiu istotu pre ľudí.) Keď však pápež nezapojí všetky štyri podmienky, bude jeho učenie neomylné vtedy, ak zodpovedá pokladu odovzdávanému od Nášho Pána – dnes nazývanému „univerzálne riadne Magistérium“, ale je omylné, ak tomuto odovzdávanému pokladu, resp. Tradícii, nezodpovedá. V rámci Tradície môže byť jeho učenie pravdivé alebo mylné.

A tak neexistuje žiadny začarovaný kruh, pretože Náš Pán autorizoval Tradíciu a Tradícia autorizuje Magistérium. A úlohou pápeža je deklarovať svojou autoritou to, čo do Tradície patrí. Božiu ochranu pred omylom bude mať, ak zapojí svoju plnú autoritu tak urobiť. Môže však tvoriť deklarácie v rámci Tradície a v takom prípade žiadnu takú ochranu mať nebude. Novoty Druhého vatikánskeho koncilu, ako náboženská sloboda a ekumenizmus nepatria do Tradície Cirkvi. Nespadajú preto ani pod pápežovo riadne, ani mimoriadne Magistérium. Všetky nezmysly koncilových pápežov preto nezaväzujú žiadneho katolíka, aby sa stal liberálom alebo sedesvakantistom.

Liberalizmus je vojnou proti Bohu, je zánikom pravdy. V rámci dnešnej Cirkvi zmrzačenej liberalizmom je sedesvakantizmus len pochopiteľnou reakciou. Napriek tomu však autorite prisudzuje príliš veľa moci nad pravdou. Súčasný svet stratil prirodzenú pravdu, v nadväznosti na to potom aj pravdu nadprirodzenú, a tu je jadro problému.

Pre naše účely môžeme rozdeliť celé pápežské učenie na tri časti. (1) Keď pápež učí ako pápež o Viere a mravoch s konečnou platnosťou, aby zaviazal všetkých katolíkov, je jeho mimoriadne Magistérium nutne neomylné. (2) Ak nezapojí všetky štyri podmienky, ale učí v súlade s tým, čo Cirkev vždy a všade učila a podávala katolíkom k vereniu, tak sa podiela na tom, čo sa nazýva „riadne univerzálne Magistérium“ a je taktiež neomylné. (3) Máme ešte zvyšok jeho učenia, ktoré, keď je mimo líniu Tradície, nie je len neomylné, ale taktiež nesprávne.

Teraz by malo byť jasné, že mimoriadne Magistérium sa k riadnemu univerzálnemu Magistériu má ako snehová čapica k hore. Snehová čapica netvorí vrchol hory, iba ho robí viditeľnejším. Mimoriadne Magistérium je k riadnemu univerzálnemu Magistériu ako sluha k pánovi. Existuje, aby mu slúžilo tým, že robí raz a navždy jasným to, čo do neho patrí alebo nepatrí. Ale to, čo, takpovediac, robí zvyšok hory viditeľným, je, že sa dá dopátrať späť k Nášmu Pánovi a jeho apoštolom. Inak povedané, je to Tradícia. Preto každá definícia mimoriadneho Magistéria dychtí po tom, aby ukázala, že to, čo sa definuje, bolo vždy predtým časťou Tradície. Bolo to horou pred tým, že to bolo pokryté snehom.

Teraz by už taktiež malo byť jasné, že Tradícia hovorí pápežom, čo majú učiť, a nie naopak. To je základom, na ktorom arcibiskup Lefebvre založil tradičné hnutie. Je to ale rovnaký základ, ktorý liberáli a sedesvakantisti, so všetkou náležitou úctou, nedokážu pochopiť. Len sa pozrite, ako často v evanjeliu sv. Jána sám Náš Pán, ako človek, prehlasuje, že to, čo učí, nepochádza od neho samotného, ale od jeho Otca. Napríklad: „Moje učenie nie je odo mňa, ale od Toho, ktorý ma poslal“ (Ján 7, 16). Alebo: „ …lebo ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, ten mi prikázal, čo mám hovoriť a hlásať“ (Ján 7, 49). Samozrejme, že na zemi nie je nikto oprávnenejší, než pápež, aby hovoril Cirkvi a svetu, čo je v Tradícii. Nemôže však hovoriť Cirkvi alebo svetu, že v Tradícii je to, čo v nej nie je. Čo je v nej je objektívne, momentálne 2000 rokov staré, je to nad pápežom a stanovuje to obmedzenie tomu, čo pápež môže učiť, rovnako ako Otcov príkaz stanovuje obmedzenie tomu, čo Kristus ako človek môže učiť.

Ako teda môžu liberáli a sedesvakantisti v podstate tvrdiť, že pápež je vo všetkom učení neomylný? Pretože obidve skupiny preceňujú autoritu vo vzťahu k pravde, a tak už nevnímajú cirkevnú autoritu ako sluhu, ale ako pána pravdy. A prečo tomu tak je? Pretože jedni aj druhí sú deťmi moderného sveta, v ktorom sa protestantizmus vzoprel Pravde a liberalizmus od Francúzskej revolúcie narúša objektívnu pravdu. A ak už neexistuje žiadna objektívna pravda, tak potom autorita môže, samozrejme, hovoriť čokoľvek, čo jej prejde, čo pozorujeme všade okolo nás. A neexistuje nič, čo by zastavilo nejakého Pavla VI. alebo nejakého biskupa Fellaya, aby sa pri tom stávali čím ďalej svojvoľnejšími a despotickejšími.

Matka Božia, vypros mi, aby som miloval, rozpoznával a hájil onú Pravdu a poriadok, nadprirodzený i prirodzený, od Otca pochádzajúci, ktorému sa tvoj vlastný Syn podrobil „až k smrti, dokonca k smrti na Kríži“.

Biskup Richard Williamson

Spracované na základe série Komentárov Eleison Jeho Excelencie biskupa Richarda Williamsona na tému Neomylnosť Cirkvi I-V