Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

ilustráciaUtrpenie, muky a konečne smrť pre dobro iných a potom vzkriesenie pre slávu Božiu a všetkého, čo je Božie, to je základ myšlienky veľkonočnej, myšlienky spasenia. A táto myšlienka je človeku tak blízka, tak prirodzená. Túži po nej, hľadá ju a neustane, až pokým nenájde v nej uspokojenie. Nie div! Javí sa ona v celom živote tak prirodzenom, ako v nadprirodzenom. Po zimnom spánku prírody nastáva životonosná jar so všetkými svojimi krásami oku ľudskému tak lahodiacimi, a tak zrejme hlásajúcimi krásu a dobrotu Stvoriteľovu. I to obilné semienko musí byť položené do lona zeme, musí spráchnivieť, aby mohlo vyklíčiť a vyrásť. Ľudia zomierajú a z bolesti matiek rodia sa iní, aby pokračovali v diele predkov a zdokonaľovali ho. Podobne je to i s výtvormi umu, duše ľudskej: s ideami. Jedna strieda druhú, aby sa vyvíjali v svet dokonalejší. Po pohanských bludoch starého veku a po nedokonalom náboženstve Starého zákona prichádza sám pôvodca a stelesnenie tejto myšlienky, aby po trpkom a hroznom Veľkom piatku a po slávnej Veľkonočnej nedeli vyviedol ľudstvo z bludov a tápania a svojím vzkriesením založil mu čisté a dokonalé náboženstvo, ktoré vedie k pravde a blaženosti.

Slovom, bez veľkonočnej myšlienky niet pokroku, ba možno povedať niet života. Ona javí sa všade… Hľadajme ju teda i v našich rozháraných pomeroch politických dneška. Život je síce plný záhad, pred ktorými človek zastane zamyslený, zastane bezradne. Ale nespokojný duch ľudský nebýva bezčinný. Pátra. Záhady chce mať rozlúštené. Dve takéto záhady ma už dlhšie znepokojujú na poli nášho politického, ba možno povedať verejného života. Jedna sa nás týka ako katolíkov, druhá ako Slovákov.

Začneme s tou v podstate vznešenejšou. Katolicizmus u nás nemá, ako sa banálne hovorí, na ružiach vystlané. Nie. Naopak. Musí sa boriť. Je v stálom boji. Musí urputne brániť svoje ako hmotné tak duchovné statky. Menovite u nás. Na Slovensku. Ale hovorme bez obrazov. Zrejme.
Väčšina cirkevných majetkov už roky je odtrhnutá od svojho vznešeného určenia. Je v rukách nepovolaných, ktorí hospodária s ňou turecky. Cirkevné majetky miesto cirkevných, charitatívnych a kultúrnych cieľov slúžia za prameň obohacovania nepriateľov Cirkvi. Takej prevrátenosti málo môže vidieť i náš terajší prevrátený svet. V rokoch poprevratových, keď bolo poľnohospodárstvo tak výnosné, ohromné komplexy cirkevných majetkov, totiž tie v štátnej správe sa nachádzajúce, boli nie len neproduktívne, ale ešte ohromnou dlžobou zaťažené. Hovorí sa až o 32 miliónoch! Tak, že dlžoba hrozí stroviť majetky na čisto! Hľadá sa východisko. Tuším márne. Cieľ je už, tak sa zdá, dosiahnutý. Cirkev hmotne ožobráčená, aby nemohla plniť svoje vznešené poslanie.

A ako je to so vznešenejšími, duchovnými statkami Cirkvi? Nie ináč, ako na hmotnom poli. Predošlý obraz možno až do čiarky aplikovať i tu. Duše sa katolicizmu systematicky odcudzujú dľa diabolsky premysleného plánu. Hlavne v školách. Od ľudových počnúc, cez stredné a odborné, až po vysoké školy všetkých druhov! Katolícke stredné školy zničili, ľudové ničia pomaly, ale iste. A sa neuspokoja len tým. Práca táto podkopná deje sa i mimo školy. Pri vojsku vojenský duchovní sú odsúdení k vymretiu (Nových duchovných k vojsku totiž neprimajú). Ba vplyv i tých málo duchovných sa čo deň obmedzuje a vo všetkých tých vojenských zátišiach dvere do korán sa otvárajú – Imke!

Smutné perspektívy pre nás katolíkov! A my čo? Kričíme, ohradzujeme sa, ba i nápravu hľadáme. Ale úspech takmer žiadny. Hatia ho ešte i „domestici fidei“ (prek. spr. domáca viera). Sú katolíci, ba i celá seba za katolícku vydávajúca strana, ktorá s týmto odkatolizujúcim vládnym systémom v priateľstve žije, ho aj podporuje. Kto by to pochopil? Či je to nie záhada všetkých záhad?

A čo, ako Slováci? Obraz i tu neutešený. Predošlému na vlas podobný! Sú to veci všeobecne známe. Slovensko sa vykorisťuje, depauperizuje (poz. spr. pauperizácia – je znižovanie životnej úrovne, jej pokles; ochudobňovanie, zbedačovanie). Slováci sú nútení v húfoch opúšťať rodnú vlasť, aby zachránili holý život sebe a svojim. A nad našimi duchovnými statkami, menovite nad našou rečou slovenskou ešte vždy ako Damoklesov meč visí hrozný ortieľ: Ceterum autem censeo linguam slovacicam esse delendam! (prek. spr.: Napokon súdim, že jazyk slovenský musí byť zničený!) Takýto je obraz Slovenska z národného ohľadu. A predsa sú Slováci, ktorí vládny systém, čo toto robí, podporujú.

Tu máme teda druhú záhadu. A ani v jednom, ani v druhom páde nemožno uviesť na výmluvu nevedomosť. Nie. Cítime, temer všetci, cítime ťažký, temer už neznesiteľný stav. To všeobecné volanie po katolíckej a i slovenskej spolupráci je toho zrejmým dôkazom! Hľadáme východisko, ale, žiaľ, nenachádzame ho. Sme ako by v začarovanom kruhu. V oboch týchto veciach prežívame ešte len Veľký piatok. Veľká noc ešte nenadišla. Ale nadísť musí. Taký je poriadok a vývin vecí. Hlavná ťažkosť spočíva v tom, že k tomu sú potrební altruistickí a hlavne menovite charakterní vodcovia, ktorí pri poznanej pravde vytrvajú za každú cenu. A takých ešte málo máme. Musíme ich mať aspoň väčšinu. Úfajme, že nám ich Prozreteľnosť pošle, aby sa vyplnilo slovo básnikovo: „Trpieť môže, zhynúť nedá Boh toľkej rodine!“ [1]
Dr. Jozef Buday [2]

Poznámkový aparát:

[1]: Slovák, Veľká noc 1931, č. 77, r. XIII. (poz. spracovateľa: Článok napísaný pri príležitosti sviatku Veľkej noci nám približuje politickú situáciu v 1. Č-SR, ako aj samotnú úlohu nastavajúcej generácie).

[2]: Dr. Jozef Buday (1877 – 1939) – katolícky kňaz, verejný činiteľ a politik. Patril medzi blízkych spolupracovníkov Andreja Hlinku. Poslanec (1918-1935) a neskôr senátor a podpredseda senátu (1935-1938) za Slovenskú ľudovú stranu. Podpredseda slovenského snemu (1939).

Spracoval Peter Sliacky

Pridané: 15. 04. 2014 Rubrika: Filozofia
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci