Dietrich von Hildebrand: Optimizmus a kresťanská nádej

Mnohí katolíci sa dnes domnievajú, že živá viera v sebe zahŕňa optimistický výhľad do budúcnosti. Každý, kto zdôrazňuje tradíciu alebo varuje pre ľudskou krehkosťou, ktorú v mnohom dokazujú dejiny, je obviňovaný, že mu chýba optimizmus, odvaha a zdravý postoj. Títo katolíci sa domnievajú, že takýto optimistický étos je pravým dôkazom životnosti viery a otvorenosti po volaní hodiny. Prisudzujú ideám „mladých ľudí“ rozhodujúci význam akoby hlasu budúcnosti. Postoj niektorých týchto dnešných katolíkov dokazuje, že ich náklonnosť – prijať nejakú mienku – sa nezakladá na pravde, ale skôr v obyčajnej skutočnosti, že je pravdepodobne „hlasom budúcnosti“. Akokoľvek oprávnené je mať záujem o „hlas budúcnosti“, ktorú možno predvídať, tak napriek tomu nie je dôvod mať záľubu v niektorej idei len preto, že sú tu vyhliadky jej budúceho rozšírenia.

Títo katolíci vidia len dve možnosti: buď, že pozeráme príliš pochmúrne na nebezpečenstvo našej doby, ktorá je predohrou ešte strašnejšej budúcnosti – a to potom vedie k tomu, že sa človek odťahuje od sveta v rozpoložení, ktoré spája ochromený strach a rezignácia; alebo sa oddáme optimistickému pohľadu do budúcnosti, zaujmeme „zdravý postoj“ – a budeme veselo prikyvovať tomu, aby sme išli všetci s dobou vpred.

To je však ďalšia falošná alternatíva. Chýba v nej práve kresťanský postoj, ktorý spája zdržanlivý názor na všetky nebezpečenstvá situácie, ktorá vznikla pádom človeka, s neotrasiteľnou nádejou, ktorej základom je viera, že Kristus vykúpil svet. Musíme predovšetkým pochopiť zásadný rozdiel medzi nádejou a optimizmom, lebo ak ich vzájomne zamieňame, tak už ide o jednu z foriem sekularizácie. Nie je tu našou úlohou podať obšírnu analýzu podstaty nádeje. Je však nutné pochopiť, že v každej nádeji spočíva vzťah k Prozreteľnosti, dôvera v dobrotivý zásah Boha, ktorý uvoľní putá okolností pochádzajúcich z neosobných činiteľov. Taktiež človek, ktorý tvrdí, že nemá vieru, predpokladá v onom okamžiku, kedy dúfa, nejakú Prozreteľnosť, aj keď si toho nie je vedomý. Od nádeje sa však úplne líši postoj takého človeka, ktorý sa na základe svojej neskrotnej vitality vyhne zúfalstvu, hoc by bol aj ohrozený najkrutejším osudom. Miesto pokornej nádeje ukazuje akúsi sebaistotu tým, že sa cíti byť schopným prebiť sa každou situáciou.

V tejto súvislosti sa náš hlavný záujem neobracia k rozdielu medzi nádejou a vitálnym optimizmom jednotlivca, ale skôr k protikladu medzi optimistickým výhľadom na rozvoj dejín a kresťanským postojom voči dejinnej budúcnosti. Stačí, ak si spomenieme na zdržanlivý postoj voči budúcnosti u apoštolov alebo svätcov, aby sme videli hĺbku tohto protikladu. U nich necítime žiadny optimistický výhľad do budúcna. Vôbec nepredpokladali, že pokrok bude zaručený pomocou imanentného vývoja dejín. Ešte menej boli presvedčení, že by mohli kresťania optimisticky vstúpiť do priebehu dejín.

Namiesto toho ukazuje ich postoj súčasne jasné poznanie o nepretržitom boji medzi Kristom a duchom sveta a neotrasiteľnú nádej v Božiu pomoc v tomto boji. Neúprosne odhaľujú všetky nebezpečenstvá, ako prítomné, tak aj tie, ktoré hrozia v budúcnosti. Súčasne však dokazujú neotrasiteľnú vieru v Kristovo víťazstvo. Nie sú ani pesimisti, ani optimisti. Sú jediní skutoční realisti. Vidia svet taký, aký je, bez ilúzií, ale napriek tomu vidia ďalej za tento svet.

S vedomím neustálych útokov satana na svet sú pevne zakotvení vo viere, že Kristus vykúpil svet. Sú si vedomí, že Kristus nás vyzval, aby sme spolu s ním bojovali. Sú naplnení blaženým presvedčením plným útechy, že človeka, ktorý hľadá Krista, nemôže nič odlúčiť od jeho lásky.

Rozdiel medzi kresťanským postojom voči budúcnosti, ktorý je stelesnený vo svätcoch, a medzi optimistickým výhľadom toho, ktorý sa blíži k budúcnosti s veselou tvárou, toho, ktorý vidí v samotných dejinách spôsob pôsobenia Ducha svätého, je zrejmý. Kresťanská nádej nás nerobí slepými voči nebezpečenstvám, ale naopak predpokladá, že vidíme skutočnosť takú, aká je. Dúfajúci však vie, že Boh je nad svetom. Tým, že v neho dôveruje, že dôveruje v jeho neobmedzenú lásku, je ochránený pred depresívnou rezignáciou. Nádej preráža celým imanentizmom, ona je v podstate transcendentná.

Zaiste je zakorenený vo vitálnej štruktúre človeka prvok pohľadu vpred, radostné očakávanie. Je to akýsi druh sily, ktorá nás ženie dopredu. Ona nás povzbudzuje, aby sme sa dívali v ústrety nastávajúcej činnosti. Toto radostné očakávanie budúcnosti je určite znamením zdravia a vítanou vzpruhou v dennom živote človeka. Ale hneď, ako nám stavia pred oči budúcnosť v ružovom svetle, hneď, ako nás robí slepými voči ohrozeniu skrz skutočné nebezpečenstvo, hneď, ako sa premení v „optimizmus“, stáva sa opojným jedom, ktorý vytvára nebezpečné ilúzie.

Toto je obzvlášť nebezpečné, ak sa jedná o historickú budúcnosť a poslanie Cirkvi. Osudným spôsobom nám to totiž zabraňuje použiť meradlo pravdy, vidieť všetko v Kristovom svetle a v tomto svetle posudzovať všetko a nasledovať rady sv. Pavla: „Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte.“

Stávame sa potom ľahko obeťou ilúzie, akoby sme odpovedali volaniu kaira, keď samých seba a vieru prispôsobíme dobe.

Potom samozrejme všetok optimizmus a progresivizmus, ktorý pochádza z pustej dejinnej ideológie, nahradil zdržanlivú a nadprirodzenú silu nádeje, ktorá žije vo svätcoch:

„In Te Domine, speravi, non confudar in aeternum!“
„V Teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený na veky!“

In: Trójsky kôň v meste Božom