Vlci v ovčom rúchu

Pred časom sme zverejnili článok od prof. Milana S. Ďuricu s názvom Ohrozené hodnoty vyžadujú vernosť a obranu, v ktorom poukazuje na fenomén prenasledovania katolíckej Cirkvi vo svete. Prenasledovanie tu bolo, je, aj bude, už Kristus hovoril svojim učeníkom: „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel skôr ako vás! Keby ste boli z tohto sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale že nie ste z tohto sveta, lež ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí. Rozpomeňte sa na slová, ktoré som vám vravel: Nie je sluha väčší ako jeho pán! Keď mňa prenasledovali, budú aj vás prenasledovať…“ (Ján 15, 18-20) Okrem toho, že rozsah a metódy prenasledovania sa časom menia a súčasnosť vykazuje naozaj zdrvujúce skutočnosti, nie je fenomén prenasledovania počas takmer 2000 rokov trvajúcej vojny medzi Cirkvou bojujúcou a kniežatami tohto sveta ničím novým. Prof. Ďurica ale konštatuje, že: „Čo je však teraz viditeľne odlišné, to je postoj cirkevných predstaviteľov voči týmto vonkajším, ale aj vnútorným nástrahám a bojom proti kresťanstvu. (…) Na obranu proti gréckym a rímskym filozofickým odporcom kresťanstva sa v Cirkvi vyvinula celá bohatá apologetická literatúra, ktorej obsahy sa rozvíjali až do nedávnych čias v rámci osobitnej teologickej náuky, zvanej apologetika. Táto však bola v druhej polovici 20. storočia z ťažko pochopiteľných príčin formálne vyradená z učebných programov teologických fakúlt. Aj preto väčšina súčasných teológov nedokáže účinne odrážať špekulatívne útoky protivníkov. (…) Ale najťažšie pochopiteľnou je skutočnosť, že v priebehu 20. storočia voči vnútorným autorom tak ideových, ako aj disciplinárnych priestupkov a nemravností sa Cirkev fakticky prestala brániť svojím cez dlhé storočia osvedčeným, ale už takmer sto rokov zanedbaným prostriedkom exkomunikácie.“

Rezignáciu cirkevných predstaviteľov pred mocnosťami tohto sveta reflektuje prof. Ďurica vskutku výstižne. Je však ona len jedným z viacerých tragických dôsledkov systematického proticirkevného boja. Každý dôsledok má nejakú príčinu, bez poznania ktorej nielenže nemožno onému dôsledku dostatočne porozumieť, nemožným sa stáva aj snaha o jeho elimináciu. A teda aj súčasný kritický stav, v ktorom sa cirkevná hierarchia, a teda aj Cirkev ako taká, nachádza, má svoje príčiny, bez poznania ktorých ho nie je možné nijakým spôsobom napraviť.

Keď sa pozrieme na vonkajší boj, tak tu niet nejasností. Cirkev je od svojich počiatkov v nepriateľstve so svetom presne podľa Kristových slov. Útoky sekulárnych médií, liberálnych štátnikov, revolucionárov všetkého druhu, falošných filozofií a náboženstiev sa dajú jednoducho pochopiť na základe toho, že kto nepatrí pod prápor Boží, aicky, chtiac-nechtiac, spadá pod prápor diabla a ten prirodzene všetkými možnými spôsobmi svätú Cirkev napáda.

Trochu zložitejšie sa to môže zdať pri útokoch vnútorných. Už samotný pojem „vnútorný útok“ nám naznačuje, že ten, čo útočí, nepriateľ, je vnútri, v lone samej Cirkvi. Túto skutočnosť dokazujú mnohé autority. Tak napríklad svätý pápež Pius X. v roku 1907 píše: „Nemôžeme ďalej otáľať, pretože stúpenci bludu sa už nemusia hľadať v radách otvorených nepriateľov, ale skrývajú sa v samotnom lone Cirkvi…“ (1) Vnútorný nepriateľ je omnoho nebezpečnejší než nepriateľ vonkajší, pretože pracuje tajne a nenápadne, čo mu umožňuje zviesť z cesty mnoho neobozretných duší. Dravý vlk v ovčom rúchu je jeho biblická charakteristika. Tá je však príliš všeobecná. Blahoslavený pápež Pius IX. dáva tomuto nepriateľovi konkrétne meno – liberálny katolicizmus – a v liste adresovanom Kruhu sv. Ambróza z Milána zo 6. marca 1873 píše, že tí, ktorí inklinujú k doktrínam liberálneho katolicizmu: „…sú oveľa nebezpečnejší a zhubnejší ako otvorení nepriatelia…“

Liberálny katolicizmus

V čom spočíva podstata liberálneho katolicizmu? V nadväznosti na to, čo už bolo vyššie povedané, možno veľmi jednoducho charakterizovať liberálnych katolíkov ako tých, ktorí chcú, aby Cirkev uzavrela mier so svetom, aby v duchu tzv. aggiornamenta prispôsobila svoje učenie úpadkovej modernej dobe. Chcú zmieriť svetlo s tmou, pravdu s klamstvom, vodu s ohňom, chcú nemožné. Úlohou Cirkvi je svet a človeka posväcovať. Prispôsobenie sa skazenému svetu znamená pre Cirkev znesvätenie. Liberalizmus ako taký bol viacerými pápežmi odsúdený. Jeho podstata spočíva v revolúcii, totiž vo vzbure proti Bohu a stvorenému prirodzenému i nadprirodzenému poriadku. Podľa pápeža Leva XIII. bol prvým liberálom sám Lucifer, ktorý slovami „non serviam“ odmietol slúžiť Bohu, povýšil sa nad Neho a naštrbil tak hierarchiu a objektívny poriadok. „Non serviam!“ kričal i Martin Luther, keď písal dejiny vzbury proti neomylnej autorite svätej Cirkvi, kričali tak všetci revolucionári, ktorí nenávistne bojovali proti katolíckemu štátnemu usporiadaniu. Zosadili z trónu Boha a posadili naň človeka. Človek sa stal v ich koncepcii stredom vesmíru, ľudská žiadostivosť a svojvôľa najvyššími morálnymi princípmi. Tým zbúrali základy vyspelej európskej civilizácie a spôsobili krízu nevídaných rozmerov, ktorá sa postupne začína prejavovať v celej svojej zvrátenosti práve počas našich dní. Katolícka Cirkev stráži poklady, ktoré jej zveril Kristus, jej úlohou je zachovať ich nezmenené pre nasledujúce generácie. Prispôsobenie akejkoľvek večnej pravdy hriešnemu človeku a liberálnemu pokroku pre ňu znamená znehodnotenie a v končenom dôsledku zničenie. Preto v minulosti ten tvrdý odpor pápežov proti týmto snahám, preto označenie liberálnych katolíkov za najnebezpečnejších nepriateľov katolicizmu – lebo zmenou Cirkvi, zmenou viery, morálky a kultu útočia na ich samotnú objektívnu podstatu a zvádzajú tak mnoho duší na nesprávnu cestu, ktorá vedie priamo do pekelného ohňa.

Liberálnych katolíkov možno rozdeliť na dve hlavné skupiny: na tých, ktorí naleteli liberálnej propagande a sú to ľudia síce oklamaní, ale často s dobrými úmyslami, ich služba Cirkvi je beztak službou medveďou; a na tých, ktorí liberalizmus do Cirkvi úmyselne vniesli a počas posledných storočí zhubnými progresivistickými myšlienkami systematicky otrávili ovzdušie. Tá druhá skupina je samozrejme nebezpečnejšia a bude potrebné jej venovať trochu pozornosti. Ak totiž hovoríme o liberálnom katolicizme ako o pokuse zmieriť Cirkev s liberálnymi princípmi a vyššie sme už jasne naznačili, že by takýto zmier znamenal zničenie podstaty svätej Cirkvi, tak treba na rovinu povedať, že áno, tým, ktorí vedome otrávili liberalizmom cirkevné ovzdušie skutočne išlo a stále ide o zničenie Cirkvi zmenou jej podstaty. Prispôsobenie skazenému svetu a falošnému humanizmu sú prostriedky ako tento cieľ dosiahnuť. Nejde o nič spontánne, ale o prácu podľa systematicky vypracovaných plánov tajných spoločností.

Širšie súvislosti

Lucifer si vo svojej večnej vzbure proti Bohu zaumienil vybudovať na zemi tzv. „nový svetový poriadok“ ako náhradu a protiklad voči tisícročnému katolíckemu poriadku. Aktívnym článkom jeho služobníkov sú rôzne tajné spoločnosti, predovšetkým slobodomurárstvo, ktoré skrz podvratnú činnosť rozleptalo starý svet a posledné storočia určuje politické a spoločenské smerovanie. Vízia nového svetového poriadku spočíva v neobmedzenej diktátorskej svetovláde, ktorá má byť založená na satanských princípoch. S postupným dosahovaním tohto cieľa boli vedené všetky minulé revolúcie a vojny. Starý poriadok pozostávajúci z jednoty oltára a trónu bolo potrebné zničiť. Protestantská revolúcia podľa Luciferovho plánu slúžila na naštrbenie vplyvu Cirkvi a okrem toho, že splodila mnohé sekty, otvorila tiež brány subjektivizmu a relativizmu, ktoré neskôr skĺbené s naturalizmom a racionalizmom pripravili základy osvietenským bludov. Také ovzdušie bolo rajom pre vznik a rozkvet tajných spoločností. Pomocou ich podvratnej činnosti sa uskutočnila Francúzska revolúcia, ktorá mala za cieľ zničiť katolícku monarchiu. V súlade s jej ideami boli uskutočnené aj ostatné revolúcie.

Pozrime sa, ako približuje slobodomurársku činnosť pápež Lev XIII.: „Máme čo robiť s nepriateľom prefíkaným a ľstivým, ktorý lichotí sluchu národov a vládcov a jedných i druhých nachytal populárnymi frázami a lichôtkami. Tým, že sa slobodomurári votreli do priazne vladárov predstieraním priateľstva, sledovali ten cieľ, aby práve ich získali ako mocných spojencov a pomocníkov k potlačeniu katolicizmu. Aby si ich úplne osedlali, vytrvalo ohovárali Cirkev, že zo žiarlivosti zvádza s vladármi boj o kráľovskú moc a práva. Keď sa touto taktikou zabezpečili a nadobudli odvahu, začali získavať ohromnú moc v štátnej správe, stále pripravení otriasť základmi ríš a stŕhať hlavy štátov, lživo ich obviňovať a vypovedať, kedykoľvek sa zdalo, že si pri výkone vlády počínajú inak, ako si slobodomurári želajú. (…) Plnými ústami rozhlasujú frázy o všeobecnej slobode a blahobyte, národ zaslepili tvrdením, že vraj Cirkev a (katolícki) vladári sú hlavnou prekážkou, aby sa ľud povzniesol z nespravodlivého otroctva a núdze, svojím novotárstvom uviedli ľud do varu a prebudili u neho smäd k zdolaniu jednej i druhej moci.“ (2)

Vízia nového svetového poriadku by samozrejme nebola uskutočniteľná, pokiaľ by Cirkev ostala Cirkvou bojujúcou, strážkyňou zjavenej pravdy a posvätiteľkou sveta. Slobodomurárom bolo jasné, že ju otvoreným bojom zničiť nedokážu, že takým spôsobom skôr naberie na sile, ako sa to už veľa krát stalo. Preto vypracovali tajný plán na nenápadné zničenie jej vnútorným pretvorením v duchu liberálnych princípov. Podľa ich predstáv by mali tieto snahy konečne vyústiť až k vytvoreniu akejsi synkretickej „new age anti-cirkvi“, ktorá by v sebe zahŕňala okrem pretvoreného katolicizmu aj falošné náboženstvá a venovala by sa už len charitatívnej a ekologickej činnosti. Tieto podvratné ciele na základe skúmania výrokov slobodomurárov a cirkevných modernistov vyvodzuje aj biskup Rudolf Graber, keď píše, že ich zámerom je: „…zbaviť Cirkev jej nadprirodzeného charakteru, zlúčiť ju so svetom, z konfesií existujúcich vedľa seba vytvoriť ekumenickú vzájomnosť a tak pripraviť jednotné svetové náboženstvo v jednotnom svetovom štáte.“ (3) My samozrejme vieme, že konečným víťazom je Kristus a jeho Cirkev pekelné brány nepremôžu, to však nezmenená, že ju diabol nemôže z Božieho dopustenia pustošiť.

Permanentná inštrukcia

Vráťme sa teraz k spomínanému vypracovanému plánu. Ten bol v roku 1819 vydaný talianskou lóžou karbonárov Alta Vendita pod názvom Permanentná inštrukcia. Počas pontifikátu pápeža Gregora XVI. bol tento dokument zhabaný. Blahoslavený pápež Pius IX., presvedčený o jeho autentickosti a pravdivosti, ho nariadil publikovať. Vyšiel v práci Rímska Cirkev a revolúcia, ktorej autorom bol francúzsky katolícky novinár a historik Jacques Crétineau-Joly. O publikáciu v talianskom vydaní sa neskôr postaral pápež Lev XIII. Permanentná inštrukcia hovorí o dlhodobej a systematickej práci, ktorej cieľom je zvnútra nakaziť Cirkev liberálnymi myšlienkami, pretvoriť ju podľa zásad Francúzskej revolúcie. To všetko prostredníctvom infiltrovaných slobodomurárov. Pozrime sa bližšie na úryvky z tohto dokumentu: „Náš cieľ je v mnohom, koniec koncov, cieľom Voltairovým a cieľom Francúzskej revolúcie, t.j. dokonalé zničenie katolicizmu a samotnej kresťanskej idey (…). Pápež, nech je už ktokoľvek, nikdy nepríde k tajným spoločnostiam. Preto musia tajné spoločnosti urobiť ako prvé krok k pápežovi a k Cirkvi s úmyslom oboch spútať. Dielo, ktoré chystáme nie je práca na jeden deň, mesiac, alebo na jeden rok. Môže to trvať mnoho rokov, možno jedno storočie. Nemáme v úmysle získať pápežov pre našu vec. (…) Čo hľadáme, na čo sa spoliehame ako židia na svojho mesiáša, je pápež podľa našich požiadaviek. (…) Aby sme si takého pápeža podľa našich prianí vytvorili, musíme tomuto budúcemu pápežovi predovšetkým vychovať pokolenie, ktoré je hodné vlády, akú si prajeme. Starcov a zrelých mužov musíme nechať stranou. Namiesto toho choďte rovno k mládeži, a pokiaľ možno k deťom. (…) Hneď, ako si upevníte svoju dobrú povesť na gymnáziách, univerzitách a v seminároch, keď získate dôveru profesorov a mladíkov, tak dbajte na to, aby vašu spoločnosť vyhľadávali predovšetkým kandidáti duchovenského stavu. (…) Za niekoľko rokov budú mocou okolností títo mladí kňazi zastávať všetky úrady. (…) Potom budete mať v sieti revolúciu tiary a plášťa, na špičke ktorej sa ponesie kríž a veľká pápežská vlajka, revolúciu, ktorá potrebuje len majú pomoc, aby založila oheň vo všetkých štyroch svetových stranách.“ (4)

Silné slová. Pre súčasníka naplneného falošným optimizmom možno príliš trúfalé a nereálne. Pápeži druhej polovice 19. a prvej polovice 20. storočia však na to mali zjavne iný názor. Prekukli tieto podvratné plány a pustili sa do boja proti liberálnemu cirkevnému modernizmu. Dôležitou zbraňou v tomto boji bol Syllabus bludov blahoslaveného Pia IX. Posledný bod Syllabu akoby priamo odpovedal na slobodomurárske snahy vychovať pápeža podľa svojich predstáv: „(Je bludom tvrdiť, že) Pápež sa môže a má zmieriť a dohodnúť s pokrokom, voľnomyšlienkarstvom a modernou civilizáciou.“ (5) Nezaostával ani jeho následník Lev XIII.: „Nech sa už toto tak ťažké a príliš rozšírené zlo bude akokoľvek vyvíjať, je Našou povinnosťou, ctihodní bratia, plne sa venovať hľadaniu liekov. (…) Vás teda, ctihodné bratia, čo najdôraznejšie žiadam, aby ste s nami spolupracovali a usilovne sa snažili vyhubiť túto morovú nákazu. (…) Zo všetkého je potrebné najskôr strhnúť slobodomurárom masku a vrátiť im ich vlastnú tvárnosť.“ (6) Symbolom boja proti podvratným modernistickým snahám je nepochybne svätý Pius X. Ten dokázal v duchu svojho hesla „Obnoviť všetko v Kristovi“ modernizmus zastaviť. Bol si však vedomý, že šelmu nezabil, ale iba zahnal a v budúcnosti sa môže vrátiť. A skutočne. Radosť z trvalého víťazstva bola predčasná. Zahnaná šelma sa v útrobách lepšie pripravila a v druhej polovici 20. storočia zaútočila opäť v plnej sile. V roku 1959 píše brazílsky biskup Mons. Sigaud v liste kardinálovi Tardinimu nasledovné: „Vidím, že zásady a duch toho, čo nazývame revolúciou, prenikajú medzi klérus a kresťanský ľud (…). Mnohí klerici už nerozlišujú omyly revolúcie a neodporujú im. Iným sa revolúcia páči ako ideálny cieľ, propagujú ju, spolupracujú s ňou, prenasledujú a zle hovoria o protivníkoch revolúcie a sťažujú ich apoštolát. Veľmi veľa pastierov mlčí. Ďalší prijímajú omyly a ducha revolúcie a tohto ducha otvorene či tajne podporujú. Tí, ktorí proti týmto omylom bojujú, trpia prenasledovaním zo strany svojich kolegov a sú označovaní za integristov. Zo seminárov prichádzajú seminaristi naplnení ideálmi revolúcie, dokonca i tí zo svätého mesta Ríma samotného. Nazývajú sa maritainovci, učeníci Teilharda de Chardina, katolícki socialisti a evolucionisti. Kňaz, ktorý bojuje proti revolúcii, je zriedka kedy menovaný za biskupa; tí, ktorí ju podporujú sú však nimi často menovaní.“ (7) To už bol skutočne predvečer revolúcie načrtnutej v Permanentnej inštrukcii.

Satanov dym preniká do Božieho chrámu

Keď pápež bl. Ján XXIII. s veľkým optimizmom zvolával Druhý vatikánsky koncil ešte netušil, kto sa ho zmocní. Aj keď sa súčasná hierarchia akokoľvek snaží ututlať skutočnosť, že na koncile prebiehal tvrdý boj medzi konzervatívnymi katolíkmi a liberálmi, ktorí boli dovtedy považovaní za najnebezpečnejších nepriateľov Cirkvi a že práve oni skrz manipuláciu a rôzne intrigy zvíťazili a dokázali pretlačiť vlastné formulácie koncilových dokumentov, ostáva to nevyvrátiteľným faktom. Arcibiskup Marcel Lefebvre, ktorý bol pápežom bl. Jánom XXIII. vymenovaný za člena koncilovej centrálnej prípravnej komisie spomína na úvod Druhého vatikánskeho koncilu nasledovne: „… centrálna prípravná komisia mala za úlohu prešetriť a preskúmať všetky pripravované schémy, ktoré prichádzali od príslušných odborných komisií. Bol som na správnom mieste, aby som vedel, čo bolo vypracovávané, preskúmané a čo sa má predložiť koncilovému zhromaždeniu. Táto práca bola pripravená s veľkou svedomitosťou a dokonalosťou. Mal som pripravených 72 schém. Učenie Cirkvi v nich bolo úplne pravoverne obsiahnuté, bolo istým spôsobom prispôsobené našej dobe, ale s veľkou mierou a múdrosťou.(…) Ale tu sa stalo niečo, s čím Svätý Stolec nepočítal. Koncil bol hneď v prvých dňoch progresivistickými silami pretvorený. Prežili sme to a pocítili a keď hovorím „my“, mám na mysli väčšinu vtedajších koncilových otcov. Mali sme dojem, že sa deje niečo nezvyčajné a tento pocit sa veľmi skoro potvrdil. Už 14 dní po zahájení koncilu nezostala zo 72 pripravených schém ani jedna. Všetky odložené, zamietnuté, ležali v koši.“ (8) Niekto už zaiste bude namietať, že sú to predsa len subjektívne tvrdenia toho „zlého“ a „neposlušného“ arcibiskupa Lefebvra, ktorý zaspal dobu a preto ho nemožno brať vážne – keď nejestvujú rozumné argumenty, tak väčšinou týmto štýlom zvyknú argumentovať liberáli.
No tak si, pre potvrdenie našej tézy, priblížme aj svedectvo z kroniky Druhého vatikánskeho koncilu Rýn sa vlieva do Tybery, ktorú napísal P. Ralph M. Wiltgen S.W.D., okrem iného sám inklinujúci k liberálnemu krídlu. Jeho kniha je dodnes považovaná za najlepšiu a najvernejšiu koncilovú kroniku. Poukazuje v nej na tie isté skutočnosti ako Mons. Lefebvre, totiž, že liberálni biskupi z európskej aliancie: „Prišli na prvé zasadanie s nádejou, že získajú nejaké ústupky. Domov sa vrátili s vedomím, že dosiahli úplné víťazstvo. A boli plní dôvery, že ďalšie víťazstvá ešte prídu.“ (9) A tie samozrejme prišli. Uznávaný katolícky teológ a apoštolský protonotár Prof. Georg May píše už v súvislosti s druhým zasadacím obdobím toto: „Tým, že Pavol VI. vymenoval za moderátorov koncilu troch liberálnych biskupov (Döpfnera, Suenensa a Lercara) s jedným slabým mužom kúrie (Agagianian), vložil jeho vedenie do rúk (liberálnej) progresivistickej strany. Tá potom koncil ovládla.“ (10) A tak šelma vybehla z úkrytu a behom chvíle dohnala všetko, čo jej predošlí pápeži prekazili. Tí, čo boli označení za najväčších nepriateľov katolíckej Cirkvi sa zrazu dostali ku kormidlu.

Treba však dodať, že Druhý vatikánsky koncil bol napriek všetkému riadne zvolaným cirkevným koncilom. V porovnaní s predošlými koncilmi však stojí na inej úrovni, nakoľko bol Jánom XXIII. zvolaný ako koncil pastoračný, nie dogmatický. Pavol VI. túto intenciu potvrdil. Tým sa koncil prakticky zriekol nároku na neomylnosť skrz nutné pôsobenie Ducha svätého. V súvislosti s jednotlivými dokumentmi aj Prof. May hovorí o pokynoch pastoračného koncilu: „ktoré nevznášajú nijaký nárok na neomylnosť.“ (11) Na to sa zvykne namietať, že k dokumentom tohto koncilu predsa patria aj dogmatické konštitúcie. To je samozrejme pravda. Tieto konštitúcie však pripomínajú neomylné učenie predošlých dogmatických koncilov. Druhý vatikánsky koncil žiadnu dogmu nevyhlásil a všetky nebezpečné novoty s ktorými prišiel nemajú absolútne žiadny nárok na neomylnosť. Aj keď realita je žiaľ taká, že nariadenia posledného koncilu sú často vďaka liberálnej propagande vnímané ako „superdogmy“, na základe ktorých možno oponovať aj skutočným dogmatickým prehláseniam koncilov predošlých. To je ale nebezpečný omyl!

Mnohí sa tiež pýtajú, ako je možné, že jednotlivé konštitúcie boli bez problémov odhlasované. Treba brať do úvahy skutočnosť, že Druhý vatikánsky koncil sa konal vyše 140 rokov potom, čo tajné spoločnosti vyhlásili Cirkvi skrytú vojnu. Zvonu si pripomeňme slová z Permanentnej inštrukcie o tom, že vychovanie liberalizmom nasiaknutej generácie: „nie je práca na jeden deň, mesiac, alebo na jeden rok. Môže to trvať mnoho rokov, možno jedno storočie.“ Aj napriek pápežom, ktorí na tieto útoky efektívne odpovedali sa liberálny tlak postupne zväčšoval. V 50-tych rokoch pomaly vrcholil a žiaľ ho nedokázal zastaviť ani dobrý pápež Pius XII. Túto situáciu výstižne reflektuje aj citácia z listu biskupa Sigauda, ktorú sme vyššie uviedli. V 60-tych rokoch bola atmosféra na uskutočnenie naplánovanej revolúcie celkom priaznivá. Nezabrzdili ju ani pôvodné vypracované schémy. V jednotlivých komisiách, ktoré mali už počas koncilu vypracovať nové schémy mali značnú prevahu liberáli. Napriek tomu sa prakticky všetky schémy, ktoré mali progresivistického ducha, počas pojednávaní stretali s odporom konzervatívneho krídla. S návrhmi a námietkami konzervatívcov však znovu pracovali liberáli v komisiách, ktorí mali tieto veci na starosti. Tak vznikali texty s liberálnym duchom, do ktorých boli zapracované niektoré návrhy tých, čo mali výhrady (mnohé však ostali ignorované). To všetko sa dialo s precíznou kalkuláciou, totiž aby v textoch ostali všetky veci, ktoré v nich chceli mať liberáli, ale aj s doplnenými formuláciami, ktoré mali za cieľ presvedčiť konzervatívcov o tom, aby za ten-ktorý text hlasovali. Účelovo potom vznikali dlhé texty, plné dvojznačostí, protirečení a kompromisov, čo nedávno otvorene priznal aj kardinál Walter Kasper. Do diania koncilu popritom zasahovali rôzni nekatolícki pozorovatelia, nemalý tlak vytvárali médiá. Na fakte, že boli dokumenty nakoniec bez problémov odhlasované zohralo určite veľkú úlohu aj to, čo postupne vyplávalo na povrch: „Od účastníkov koncilu, ktorí majú široký prehľad, sa dozvedáme, že bolo mnoho biskupov, ktorí si predlohy, o ktorých sa malo hlasovať, ani raz neprečítali; jednoducho sa spoliehali na hovorcov medzi koncilovými otcami. Títo však patrili k progresivistickému krídlu.“ (12)

Z úst liberálov počas jednotlivých zasadaní zaznievali až absurdné argumenty. Ak sa im niektoré návrhy zdali byť príliš katolícke, hneď proti tomu protestovali slovami „čo na to povedia naši odlúčení bratia?“ Keď sa napríklad pojednávalo o tom, či bude existovať samotná schéma o Blahoslavenej Panne Márii, v ktorej jej mal byť priradený titul „Prostrednica všetkých milostí“, liberáli na čele s P. Rahnerom hneď protestovali: „Keby bol text prijatý tak, ako stojí, tvrdil, vznikla by nepredstaviteľná škoda z ekumenického hľadiska vo vzťahu ako k východným cirkvám tak k protestantom.“ (13) Nielen, že sa im nakoniec podarilo pretlačiť zmenu textu, kvôli ohľadu na „odlúčených bratov“ bola schéma o Panne Márii dokonca zrušená ako samostatná schéma a začlenená do schémy „O Cirkvi“. Takto postupovali prakticky pri všetkých otázkach, ktoré sa priečili myšlienke falošnej ekumenickej jednoty. Kým si Panna Mária samostatnú schému nezaslúžila, tak židom a moslimom bola samozrejme so všetkými lichôtkami venovaná. P. Wiltgen dokonca spomína ako ho: „navštívil Dr. Josef Lichten, riaditeľ oddelenia pre medzikultúrne vzťahy Anti-Defamation League B’nai B’rith (židovskej slobodomurárskej lóže!!!). Bol veľmi znepokojený skutočnosťou, že veta exkulpujúca židov z ukrižovania Krista je teraz vyškrtnutá z koncilového dokumentu (…). Hovoril mi, že navštívil v tejto veci rôznych kardinálov v Európe a teraz nadväzuje kontakty v Ríme.“ (14) Aj takto teda pôsobil „Duch svätý“ na tvorbu koncilových dokumentov.

Ak karbonári v Permanentnej inštrukcii písali, že ich cieľ je cieľom Francúzskej revolúcie – dokonalé zničenie katolicizmu –, tak zrejme niet výstižnejšieho konštatovania po Druhom vatikánskom koncile, ktoré dokazuje súvislosť medzi oboma, ako konštatovanie jedného z hovorcov, kardinála Suenesa: „Druhý vatikánsky koncil je v Cirkvi niečo ako rok 1789 vo Francúzsku.“ (15) A skutočne, akoby tri hlavné nahnité plody koncilu aj odzrkadľovali heslá francúzskej revolúcie: náboženská sloboda ako sloboda, princíp kolegiality ako rovnosť a falošný ekumenizmus ako bratstvo. Na sviatok Petra a Pavla roku 1972 pápež Pavol VI. konštatoval: „Satanov dym prenikol cez trhliny do Božieho chrámu.“ Veľavravným býva aj hlas nepriateľov Cirkvi. Po Druhom vatikánskom koncile všetci jasali. Od slobodomurárov cez komunistov, liberálov až po odpadlíkov. Francúzsky senátor Marcel Prelot vo svojej knihe píše: „Jeden aj pol storočia sme bojovali, aby sme našim názorom pomohli preniknúť do vnútra Cirkvi, ale naše ciele sme nedosiahli. Potom prišiel II. vatikánsky koncil a my sme triumfovali. Tézy a princípy liberálneho katolicizmu boli s konečnou platnosťou a oficiálne prijaté svätou katolíckou Cirkvou.“ (16) Ovocie nakoniec hovorí za všetko. Enormný úbytok povolaní, odpad od viery, privlastnenie si protestantských princípov mnohými katolíkmi, protestantizácia viery, protestantizácia bohoslužby, víťazstvo falošného humanizmu, subjektivizmu, relativizmu, uvoľnenie kázne a morálky, lebo veď predsa: „všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a vrchol.“ (17). Falošno-ekumenické tendencie, ktoré sú v absolútnom rozpore s učením predkoncilových pápežov sa čím ďalej, tým viac vyostrujú, akoby tá synkretická anti-cirkev mala vzniknúť už zajtra a verní katolíci, ktorí si zachovali vieru otcov sú prinajlepšom terčom výsmechu, často však terčom prenasledovania a opovrhnutia. Nemusíme sa teda ani čudovať, prečo bola z oficiálnych učebných osnov od druhej polovice 20. storočia vyradená apologetika.

Znova však treba upozorniť na to, že nech je Cirkev akokoľvek napádaná, brány pekelné ju nepremôžu a Konečným víťazom je jedine Kristus. Len Boh vie dokedy bude trvať tento, s čistým svedomím možno povedať núdzový, stav. Potrebné je vytrvať, lebo „Kto vytrvá až do konca, ten bude spasený.“ (Mat 24,13). Na záver nech má slovo aj svätý Vincent Lerinský: „Čo má teda urobiť kresťan-katolík, pokiaľ sa nejaká čiastka Cirkvi odtrhne od spoločenstva všeobecnej viery? Nič iného, než že dá prednosť zdraviu celého tela pred údom nakazeným a nemocným. A ako má postupovať, pokiaľ by nejaká nová infekcia chcela už nielen čiastku, ale naraz celú Cirkev nakaziť? Vtedy sa má celým srdcom privinúť k starobylosti: tu už patrične žiadna novota neprekvapí.“ (18) Priviňme sa teda aj my k starobylosti, k nemennej viere našich otcov, k svätej omši všetkých čias, no neklesajme k revolučným riešeniam, ktorým mnoho duší zo zúfalstva prepadlo, k neuznávaniu pokoncilových pápežov, k schizmatickým a sedesvakantistickým tézam. Naopak, modlime sa za obrátenie liberálnych hierarchov, za návrat Cirkvi k posvätnej tradícii a za pravú obnovu. No popri tom: „Chráňte sa falošných prorokov, ktorí prichádzajú k vám v ovčom rúchu, zvnútra sú však dravými vlkmi. Po ovocí ich poznáte.“ (Mt. 7, 15-16)
Tak nám Pán Boh pomáhaj!

Poznámky:

1) Sv. Pius X.: Pascendi Dominici gregis (encyklika), Úvod, bod. 2 (link)
2) Lev XIII.: Humanum genus (encyklika) (link)
3) GRABER, R.: Atanáš a dnešní Církev, s. 31
4) PACHTLER, G. M.: Der stille Krieg gegen Thron und Altar oder das Negative der Freimaurerei (pôvodný text Civitá cattolica, 4 sett. 1875, quod. 605, p. 598 e segg.) In: GRABER, R.: Atanáš a dnešní Církev, s. 34-35
5) Bl. Pius IX.: Syllabus, bod. 80 (link)
6) Lev XIII.: Humanum genus (encyklika)
7) SIGAUD, G.: Co měl Druhý vatikánský koncil udělat! (1959) (link)
8) LEFEBVRE, M.: Otvorený dopis bezradným katolíkom, s. 97-98 (link)
9) WILTGEN, R. M.: Rýn se vlévá do Tibery (Kronika II. vatikánského koncilu), s. 43
10) MAY, G.: Pravá a nepravá obnova, s. 7 (link)
11) Tamže, s. 53
12) Tamže, s. 7
13) WILTGEN, R. M.: Rýn se vlévá do Tibery (Kronika II. vatikánského koncilu), s. 62
14) Tamže, s. 119
15) LEFEBVRE, M.: Otvorený dopis bezradným katolíkom, s. 96
16) PRELOT, M.: Le liberalisme catholique, Edícia Armand COlin 1969. In: LEFEBVRE, M.: Otvorený dopis bezradným katolíkom, s. 97
17) Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete: Gaudium et Spes, čl. 12 (link)
18) LERINSKÝ V.: Commonitorium, čl. III (link)

M. Ž.