Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

ilustráciaČlovek je podľa svojej prirodzenosti tvorom spoločenským. Združovanie sa je jeho prirodzenou nutnosťou. Sám, odkázaný len na seba, by na tomto svete prežiť nedokázal. Už jeho samotné narodenie sa je narodením do istej spoločnosti, ponajprv do základnej spoločenskej bunky – rodiny –, ktorá ho postupne vychová pre život v širšej spoločnosti, t.j. v určitej obci, národe a štáte. Štát predstavuje najvyššiu organizačnú formu ľudskej spoločnosti. Nejde len o náhodilý produkt, ale o celkom prirodzené zriadenie. Rodina, obec ani národ nedokážu uspokojiť všetky nároky a potreby človeka. Preto si zriaďuje štát, od ktorého (v prirodzenej rovine) požaduje autoritu a zákon, zabezpečenie mieru a jednoty, ochranu svojej osoby, rodiny, obce, národa a garanciu podmienok pre dôstojný život podľa svojho stavu.

Keďže je však konečným cieľom a najvyšším zmyslom ľudskej existencie dosiahnutie večnej spásy – nebeskej blaženosti (1) –, tak by bolo proti zákonom logiky, keby konečný cieľ štátu nebol podriadený onému najvyššiemu cieľu ľudskému, keďže aj samotný štát je tvorený ľuďmi. Aj keď o dosiahnutie blaženosti človeka sa má starať predovšetkým Cirkev, štát má rovnako povinnosť, v medziach stanovenej hierarchie, všetky svoje prirodzené pohnútky, aktivity a ciele podriaďovať tomuto nadprirodzenému konečnému cieľu. Keď tak činí, možno hovoriť o tom, že sa snaží o všeobecné dobro ľudu, majúc na zreteli ponajprv Dobro najvyššie a z neho vyplývajúce dobrá podriadené, čiastkové.

„Vo všetkých veciach, ktoré sú usporiadané za nejakým účelom a v ktorých je možné postupovať tak či onak, je potrebné niečo riadiace, čo nás k vytúženému cieľu dovedie,“(2) píše sv. Tomáš, čím vo všeobecnosti naznačuje potrebu autority všade tam, kde jestvuje nejaká mnohosť. A keďže je mnohosť charakteristická pre ľudský fenomén i pre celý svet, ostáva potreba autority celkom evidentnou. Každá mnohosť, pri ktorej sa jednotlivé časti napriek ich rozdielnosti organicky zjednocujú (ako je tomu aj v ľudskej spoločnosti), podlieha prirodzenému vertikálnemu usporiadaniu, určitej hierarchii. „Logickým dôsledkom náuky o organickom a hierarchickom zriadení spoločnosti je učenie o potrebe spoločenskej autority.“(3) Autorita stojí na vrchu tejto vertikály a nachádzame ju skutočne v každom ľudskom odvetví. V najzákladnejšej inštitúcii – rodine – je autoritou, hlavou rodiny, otec, v triede je to učiteľ, v škole riaditeľ, v zamestnaní vedúci, v armáde veliteľ atď. Pri najvyššej ľudskej organizačnej inštitúcii tomu samozrejme nemôže byť inak, v každom štáte je a musí byť nejaký vladár. Každá autorita pritom pochádza z najvyššej autority, z autority Božej, ktorá je zároveň garantom všetkých nižších autorít.

Dokazovanie toho, že najlepšou formou vlády z hľadiska autority je monarchia, t.j. vláda jedného, prebieha u sv. Tomáša jednoduchým spôsobom. Ak je konečný cieľ človeka i štátu jeden, ak sú podriadené ciele: mier, jednota a svornosť a s nimi súvisiaca všeobecná bezpečnosť či garancia dôstojných podmienok na život, tak z toho vyplýva, že tento cieľ lepšie splní jeden vládca, než mnohí, ktorí skôr podľahnú nesvornosti a nejednote: „za užitočnejšie pokladáme to, čo viac smeruje k cieľu. Je potom zrejmé, že k jednote môže skôr pôsobiť to, čo je samo osebe jedno, než mnohé. (…) Ďalej je zrejmé, že mnohí nemôžu zachovať pospolitosť, ak spolu zásadne nesúhlasia. Vyžaduje sa teda od nich akási jednota. (…) Byť spojený potom znamená, že sa mnohé približuje k jednému. Lepšie teda vládne jeden než mnohí preto, že tí sa len približujú k jednému.“(4) K tomu je potrebné brať na zreteľ aj skutočnosť, že lepšie je to, čo je bližšie k prirodzenosti a: „každá prirodzená vláda pochádza z jedného.“(5) A teda jeden spravodlivý vládca odvodzujúci svoji autoritu z autority najvyššej, rešpektujúci hierarchiu hodnôt a cieľov a vedúc ľud k všeobecnému dobru sa na základe vyššie uvedených charakteristík javí byť ideálnou formou vlády, ktorá zároveň najlepšie zodpovedá potrebám ľudskej prirodzenosti i stvorenému Božiemu poriadku.

Dr. Vašek píše, že: „Prednosť monarchie je v tom, že je v nej možné lepšie dosiahnuť jednotu, poriadok, rýchle rozhodovanie; ľahko však môže viesť k tyranii a k zneužívaniu štátnej moci k osobnému prospechu vladára.“(6) Dostávame sa teda k tyranii. Sv. Tomáš jasne poznamenáva, že tak, ako je monarchia najlepšou formou vlády, jej opak – tyrania – je zase formou najhoršou. O tom niet pochýb. Z hľadiska tomistickej náuky o štáte však pochybným zostáva práve ono konštatovanie Dr. Vašeka, že monarchia ľahko vedie k tyranii, a teda že skôr môže vzniknúť tyrania z vlády jedného, než z vlády mnohých. Práve toto tvrdenie sv. Tomáš odmieta.

Pre tyranskú vládu platí heslo „rozdeľuj a panuj!“. Živnú pôdu pre vznik tyranie vytvára nesvorná a roztrieštená spoločnosť. A toto je práve jedno z východísk Tomášovej tézy: „že z vlády mnohých hrozí väčšie nebezpečenstvo tyranie než z vlády jedného.“(7) Ak sme totiž uviedli, že jeden vládca skôr zabezpečí jednotu a mier občanov ako mnohí vládcovia, ktorí sa k jednote len približujú a ktorých nesváre či konkurenčný boj majú vždy negatívny dopad na svornosť ľudu, tak potom je jasné, že z vlády jedného je pravdepodobnosť vzniku tyranie menšia, než z vlády mnohých. Treba však podotknúť, že týmto dokazovaním sv. Tomáš nemá v úmysle tvrdiť, že vznik tyranie z monarchie je nemožný, jeho cieľom je iba poukázať na pravdepodobnosť vzniku tyranie, ktorá je teda väčšia pri vláde mnohých. „Častejšie sa totiž stáva, že z mnohých skôr niekto stratí zo zreteľa spoločné dobro než obyčajný jedinec.“(8)

Závažnejším a nebezpečnejším predpokladom pre vznik tyranie je nespravodlivosť vládcu. Ak sa vladárova činnosť zhoduje s Božou vôľou a so stvoreným poriadkom, ak má na zreteli konečný cieľ človeka i spoločné dobro, tak ho nazývame spravodlivým vladárom. Ak však, naopak, Božiu vôľu a stvorený poriadok ignoruje, tak je, chtiac-nechtiac, nutným dôsledkom popretie objektívnej hierarchie cieľov i dobier. Takýto nespravodlivý vladár – tyran – spoločné dobro svojej pospolitosti pošliapava a jeho politická aktivita vedie k prospechárstvu, hromadeniu majetku a súkromných dobier. Tyran uprednostňuje svojvôľu pred právom a spravodlivosťou, chce mať pod kontrolou všetky sféry života svojho ľudu a v jeho štáte niet žiadnej pozemskej istoty ani bezpečia. „A poddaných nezaťažuje len v telesných veciach, ale taktiež obmedzuje ich duchovné statky, lebo ten, kto túži viac po moci než po prospešnosti, bráni všetkému prospechu poddaných, pokladajúc akékoľvek ich vyniknutie za ujmu svojmu nespravodlivému panovaniu. Tyrani totiž viac podozrievajú dobrých ľudí než zlých, a prednosti iných ich vždy desia.“(9) Tyrania je teda postavená na bezbožnosti, ignorovaní a popieraní Božskej autority a s ňou spojeného mravného poriadku, hierarchie dobier, cieľov a teda aj všetkých vladárskych povinností, čo potom tyran nahrádza svojvôľou a akousi vlastnou tyranskou antimorálkou, kde najvyšším zákonom je súkromný prospech a prostriedkom čo najväčšia moc. Kým sa spravodlivý vladár snaží vo svojom štáte vytvoriť také podmienky, aby človek mohol dosiahnuť svoj najvyšší cieľ, večnú spásu, tak tyran, odmietajúc vedenie Božou prozreteľnosťou, oddáva sa potom nutne vedeniu samotným diablom a jeho štát nasiaknutý zvrátenosťami, hriechom a bojom proti Bohu a Cirkvi vedie ľudí do večného zatratenia.

Vznik tyranie je teda najviac podmienený ignorovaním Božského mravného a prirodzeného poriadku. Ako náhle sa z neho vladár vymaňuje, stáva sa sám sebe najvyššou mravnou autoritou a z hľadiska dedičným hriechom poškodenej ľudskej prirodzenosti ho to automaticky tiahne k egoizmu a prospechárstvu, samozrejme na úkor všeobecného dobra ľudu. Najlepšou prevenciou proti vzniku tyranie je preto jeden spravodlivý vladár, ktorý odvodzuje svoju autoritu z autority najvyššej, rešpektuje mravné a prirodzené zákony i konečný cieľ človeka, ktorému všetko podriaďuje a koná tak v prospech všeobecného dobra uvedomujúc si, že odmenou mu nie sú pozemské statky ani svetská sláva, ale večná blaženosť na onom svete. Tieto predpoklady môže splniť len spravodlivý katolícky vládca, ktorý žije a koná podľa zásad Bohom zjavenej katolíckej pravdy. Katolícka monarchia na čele s takto opísaným vládcom je preto v duchu tradično-katolíckeho učenia ideálom, ktorý síce na tomto svete nikdy nebude kvôli skazenej ľudskej prirodzenosti v plnosti uskutočnený, možno sa mu však aspoň do určitej miery priblížiť.

Treba tiež spomenúť, že spravodlivosť vladára stojí v hierarchii dobier nad počtom, a teda vláda viacerých, ale spravodlivých vládcov je zaiste lepšia ako vláda jedného vládcu – nespravodlivého tyrana, čo teda z vyššie povedaného celkom evidentne vyplýva. Vládou, z ktorej hrozí najväčšie nebezpečenstvo tyranie, je potom vláda mnohých a nespravodlivých, čoho ukážkovým príkladom sú aj súčasné oligarchické vlády, ktoré pripravujú jednotlivé štáty na ustanovenie najhoršej tyranie v dejinách ľudstva – NWO tyranie – vlády antikrista.

Zoznam odkazov:

(1) STh I-II q. I a. 8 s. c.
(2) AKVINSKÝ, T.: De regno ad regem Cypri, ods. 740
(3) DUDÁŠ, C.: Problém rovnosti, s. 394
(4) AKVINSKÝ, T.: De regno ad regem Cypri, ods. 750-751
(5) AKVINSKÝ, T.: De regno ad regem Cypri, ods. 752
(6) VAŠEK, B.: Rukojeť křesťanské sociologie, s. 49
(7) AKVINSKÝ, T.: De regno ad regem Cypri, ods. 764
(8) AKVINSKÝ, T.: De regno ad regem Cypri, ods. 765
(9) AKVINSKÝ, T.: De regno ad regem Cypri, ods. 759

Milan Žiak

Pridané: 08. 01. 2014 Rubrika: Filozofia
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci