Slovenská vianočná legenda

„Choď, chlapče môj!“ riekol starý Borislav svojmu osemnásťročnému synovi, junákovi Svätovojovi. „Choď a skús svet!“ Dávno už bolo tomu, čo tieto slová odzneli z úst striebrovlasého kmeťa, dávno, čo otcovské požehnanie vyprevádzalo syna zo slovenskej osady na východnom úpätí Karpát.

Svätovoj odišiel s kupcami, čo chodili k jeho rodu od brehov Stredozemného mora, z pobrežia ďalekej Fenície. Celé mesiace už bol na cestách. Sprvoti šli po suchej zemi popri riekach, lebo inakade sa nedalo, potom na lodiach cez Čierne a Stredozemné more. Keď vyšli z úžin medzi Európou a Áziou a vymotali sa spomedzi ostrovov v Egejskom mori, povedal si kupec, ktorého bola loď a ktorý zodpovedal za Svätovoja: „Nejdeme teraz do Fenície, zájdeme si tam až po návrate z Egypta, kde nakúpime niekoľko druhov liečivých bylín, z ktorých babylonskí majstri narobia všelijaké voňavé hojivé masti.“

Prvé dni bolo more tiché, pokojné, usmiate ako obloha nebeská. Potom však prišli husté tmavé mračná, zaduli mocné vetry a nastalo strašné vlnobitie. Po mori prevaľovali sa vlny, vysoké ako kopce v Svätovojovej domovine. Loďou hádzali ako maličkou orechovou škrupinou. A medzi vlnami otvárala sa priepasť, v ktorej sa mohla lodica naveky stratiť. Nuž zle bolo, veľmi zle, lebo smrť číhala na všetkých stranách a škerila sa bezodnými hlbočinami a bielymi penami. Bohatí fenickí kupci a ich služobníctvo zhromaždili sa v podpalubí a radili sa, ako uspokojiť rozhnevaných bohov.

Bol však na lodi starec, ktorý poznal proroctvá, napísané vo svätých knihách, a vyznal sa vo hviezdach a vedel, kedy je aký čas, a ten riekol: „Nebojte sa, nič sa nám nestane! More sa búri len preto, lebo Lucifer, knieža zloby, hnevá sa na Dieťa, ktoré sa má v túto hodinu narodiť.“ Len čo to dopovedal, zablyslo sa tak jasne, akoby bol Boh s anjelmi na zem zostúpil, a stal sa zázrak: more razom utíchlo a nebo sa vyjasnilo. Na tmavomodrej oblohe ukázala sa veľká žiarivá hviezda. Fenickí kupci i Svätovoj padli na kolená a klaňali sa Tomu, ktorý je taký mocný, že Ho poslúcha nebo i zem, i morské šíriny. „Čo robiť?“ pýtali sa pobožného starca. „Poraď nám, lebo za svoju záchranu musíme poďakovať Tomu, ktorý rozkazuje moru i vetrom. Vrav nám niečo o Ňom! Si skúsený a poznáš sväté knihy!“

I povedal starec: „Dieťa sa narodilo, je Boh, ktorý prišiel na svet, aby spasil ľudstvo, kvíliace v otroctve zloby a nerestí. Dnes sa narodila Láska, ktorej už na svete nebolo, Láska, z ktorej pochádza ozajstný pokoj a šťastie. Každý, kto len môže, pôjde a bude sa Jej klaňať.“ „Poďme aj my!“ riekli kupci a hneď dali obrátiť loď a zaveslovať k palestínskym brehom. Odtiaľ išli po suchej zemi až do hlavného mesta židovského kráľovstva, do Jeruzalemu, ku kráľovi Herodesovi a vyzvedali, kde je Ten, ktorý sa narodil, ktorý má spasiť ľudstvo. Dozvedeli sa, že nie sú prví, čo sa na to vypytujú. Pred pár hodinami zaujímali sa o to traja králi z východu.

„Čudné,“ vraveli kupci svätému starcovi, „že kráľ, ktorého nám nebesá zázrakmi zvestovali, nenarodil sa v jeruzalemských palácoch, ale v malom mestečku.“ Ešte väčšmi ich prekvapilo, keď sa v Betleheme dopočuli, že Dieťa, ktoré hľadajú, nenarodilo sa v meste, ale v chatrči za mestom. Táto tvrdá a neúprosná skutočnosť pomútila im srdcia a vytrhla im z nich vieru, ktorá zapustila ešte len slabé korene.

„Hm, to nie je kráľ,“ povedali si a chceli sa vrátiť k moru. „Nevracajme sa!“ riekol Svätovoj. „Dieťa, pri ktorého príchode stali sa také mimoriadne a nadprirodzené veci, iste nie je obyčajným dieťaťom. Poďme za hviezdou, čo je pred nami a pozrime sa Naň!“

Poslúchli ho. Keď vyšli z Betlehema, bola síce noc, ale tma nebola, lebo na cestu svietila nebeská žiara, vychodiaca z maštaľky za mestom. „Čo je tam?“ spytovali sa Betlehemčanov, nevediac, že je tam Spasiteľovo rodisko. „Boh sa narodil,“ odvetili im. „Ozaj, takto len Boh môže zostúpiť na svet,“ riekli si kupci dojatí novou milosťou. „Poďme a pokloňme sa Mu!“

Vošli ticho do maštaľky, ktorú nebeský jas na palác premenil a našli tam malučké, drobné Dieťa, ktoré bolo ako ostatné deti, ale na Jeho tváričke žiaril božský úsmev. Lebo Boh-Syn radoval sa z toho, že uzmieri Boha-Otca a zachráni nesmrteľné duše. Pri Dieťati bola Jeho Matka Mária a Pestún Jozef. Obaja z kráľovského rodu Dávidovho.

Keď sa kupci dozvedeli o chudobe svätej rodiny, rozhodli sa, že ju obdarujú, aby božské Dieťa nemuselo biedu trpieť. Dali mu zlato, striebro a diamanty. Ľutovali, že nevzali so sebou aj kožušiny, čo prinášali zo slovenského kraja.

„A ja, Ježiško,“ riekol Svätovoj, „keďže nemám ani zlata, ani striebra, darujem Ti najlepšie, čo mám: svoju halenku. Vezmi ju, je teplá ako slovenské srdcia.“

Sväté Dieťa najprv zvážnelo, lebo Svätovojova reč bola vážna, potom sa milo usmialo, roztiahlo ručičky a žehnalo Svätovoja a s ním celý slovenský národ, Slovákov a Slovenky všetkých čias.

Keď sa Svätovoj vrátil do svojej vlasti za Karpatmi, veľa rozprával o Spasiteľovi, čo sa narodil v nebeskom jase. A Sloveni by radi boli prijali Jeho učenie, keby ich sídliská neboli ďaleko od vtedajšieho známeho sveta.

No Boh na nich nezabudol, a ani oni nezabudli na Neho, a keď im poslal svätých apoštolov Cyrila a Metoda, razom v hlásanom novom Bohovi spoznali Dieťa, o ktorom sa zachovala povesť ešte z čias kniežaťa Svätovoja.

Ján Domasta: Slovenské legendy, Trnava: SSV, 1943