Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

Písané v pravopise roku vydania – 1943!

O pôvode Váhu

Krásne je naše Slovensko. Záhrada bohatej rozmanitosti a ihravej fantázie smelého a štedrého umelca. Nič všedného, obvyklého, ale každá dolina má svoj pôvab, každé návršie svoju nádheru, každé kvieťa svoju ľúbeznú vôňu a každá skala, kaplnka, hrad svoju romantickú, poučnú povesť.

Do tohto rozmanitého bohatstva patria aj naše rieky, ktorých nekorunovaným kráľom je Váh, skvostná ozdoba malebného Považia. Podobá sa striebornej stuhe na zelenom kniežacom pokrovci. Obľúbený domov rozličných rýb. Sú tu šťuky, hlavátky, kapry, mreny, pstruhy, liene, jalce a sumce.

Ján Turzo, slovenský historik a spisovateľ, spomína, že roku 1731 chytil pri Trenčíne sumca do 200 funtov.

Náš kráľovský Váh vzniká z dvoch ramien: z Čierneho a Bieleho Váhu. Čierny Váh vyviera zpod Kráľovej hole, kým Biely Váh vyteká zpod Kriváňa zo Zeleného jazera.

Náš Váh často sa nachodí v starých spisoch a najčastejšie s veľahovoriacim prívlastkom: vagabundus- blúdiaci . I zaslúži si tohto biľagujúceho pomenovania v úplnej miere.

Čo je však nebezpečnejšie, skrýva v sebe veľa hnevu a neprávostí. Vo svojej rozpútanej zlobe neraz sa vyrútil na tichých obyvateľov mesta Trenčína a okolitých dedín, aby v zúrivej pomstychtivosti zničil úrodu usilovných Slovákov, odniesol mosty, drevené domy, mlyny i s ľuďmi. Najzúrivejšie spustošil všetko roku 1813 v noci medzi 25.-26. júlom. V dravých a špinavých vlnách zahrdúsil 44 Trenčanov: mužov žien a dietok. Bola to noc plná náreku, hrôzy a zúfalstva.

Prečo je Váh občas taký besný? Prečo sa cítime úzkostlivo na jeho strmom brehu, ako by nás neznáma sila ťahala do vírnych vĺn?

Má to svoju históriu.

Petrík a Paľko boli vlastní bratia. Starostliví rodičia už im nežili. Odpočívali na úpätí Kriváňa pod ihličnatou horou, ktorá pri slabom vetríku tajomne šepkala osirelým synom o blaženosti rodinného života, kde panuje porozumenie, pokoj a tichá radosť. Keby sa trochu zmohli, veru by zaraz poslúchli horúce slovo svojho mladého srdca. Dievča by bolo na okolí.

Ale takto?… Veď okrem drevenej nízkej chalupy a siete, čo zdedili po otcovi, sotvačo majú. Zelené jazero tiež by mohlo hojnejšie dávať zo svojho bohatstva. To nie je život, iba živorenie.

Zadumane sedeli pri ohnisku, kde si pripravovali chudobnú večeru: ryby so zemiakmi. Na obed mali zemiaky s rybou. Jednotvárne a jednoduché živobytie.

Hustá tma zahalila čiernym závojom malý domček. Nič nevyrušovalo posvätné ticho, iba kde-tu žblnknutie rybky na majestátnej hladine tajomného jazera, keď na úzkych a chatrných dverách ktosi zaklopal. Ale neboli v tom istý, preto pozdvihli hlavy a načúvali. Keď voda v hrnci začala vrieť klokočom, Petrík vstal a pokrievku posunul, zaklopanie sa opakovalo. Znelo bojazlivo ako odkaz neznámeho ducha, prichodiaceho zo záhrobia.

Keďže neodpovedali ani teraz, lebo hlas obidvom ako by sa bol v hrdle zatrhol, vrzgly chatrné dvere a vstúpil malý človiečik s dlhou bielou bradou. Šaty mal špinavotmavé ako baník, pracujúci v hlbinách zeme.

– Nebojte sa ma! Som dobroprajný duch Kriváňa. Prevezte ma cez jazero. Neoľutujete to – a zažmurkal malými očkami, že sa zasvietily ako svätojánske mušky.

Nádej na lepší, hojnejší a bezstarostnejší život zablysla sa im v očiach ako ďaleká žiara na horizonte hornatého kraja.

Sadli do člnka i s hosťom. Ale div- divúci, museli napnúť všetky sily, aby pohli člnkom.

Hojné kropaje im stekaly s čela a tváre, kým preveslovali na druhú stranu.

Keď vystúpili, tajomný človiečik prehovoril k nim takto:

– Viem, ste chudobní ako kostolná myš, a preto chcem vás odmeniť za vašu službu a ochotu. Pozorujte!

– Na dne tohto jazera je veľký poklad. Keď odstránite vodu, bude váš – uisťoval ich a zmizol v otvorenej skale, ktorá sa zavrela za ním s veľkým hrmotom.

Keď sa člnkom vrátili, ľahli si, ale spánok neprichodil im na zaťažené mihalnice. Viac prebdeli, než prespali celú noc od napätosti a zvedavosti.

Sotva vykuklo zlaté slniečko zpoza tmavých hôr, už boli v práci. Veľkými vedrami vylievali vodu z jazera. Ale večer po celodennej namáhavej práci smutne zistili, že veru nič neubudlo z jazera.

Umorení na tele a zlomení na duši si ľahli.

O niekoľko dní, vidiac márnivosť svojho úsilia, rozhodli sa, že prekopú, prerazia breh jazera tak hlboko, aby voda vytiekla. I dali sa znova do práce.

Bola to ťažká robota, lebo breh jazera bol vysoký.

Kopali týždeň, mesiac, ale veľmi pomaly napredovali, čo ich nesmierne roztrpčovalo.

Slnko s úsmevom sa skláňalo za tmavé hory a pestrofarebný hmyz veselo obletoval vysilených robotníkov, keď Peter v nesmiernom sklamaní a hneve zvolal: – Už by som nedbal, keby i sám diabol prišiel nám na pomoc!

– Veru ani ja nie! – dodal nerozvážne Paľko.

Len čo odznely bezbožné slová, ostrý blesk udrel do Kriváňa. Okolité vrchy viacnásobne odrážali silný hrmot. Dunelo, hrmelo to ako bubny na konci pekelnej symfónie. Ohnivá žiara nebeského zjavu na sekundu premenila nekonečnú tmu na prenikavý deň, aby potom nastala ešte väčšia tma a zahalila všetko do nepreniknuteľného čierneho flóru.

Strhol sa víchor bez predchádzajúcich príznakov. Letel horami ako zdesený démon a ihravo lámal v drieku silné buky, štíhle smreky, alebo vyvrátil ich s koreňom. Postrašujúca scéna trvala dlhší čas. Blesky padaly na Kriváň ako okrídlené, zlámané šípy, prerážajúce štíty, prilby a srdcia neohrozených bojovníkov. Bola to chvíľa podobná súdnemu dňu, keď sa zjaví znamenie Syna-človeka na nebi, nebeské hviezdy budú padať, nadzemské sily budú sa pohybovať a všetky pokolenia zeme so strachom budú kvíliť.

V tejto, každého tvora neistotou napĺňajúcej chvíli zjavil sa volaný diabol. Oči mal čierne ako uhoľ a lesklé ani ožiarené diamanty, mal dlhý jazyk, červený ako ľudská krv. Na čele mal dva výrastky. Svalnaté telo pokryté huňatou špinavočiernou srsťou, kým na nohách mal konské kopytá. Dlhým, v chumáči sa končiacim chvostom hrozivo a nepokojne mával.

– Volali ste ma, tu som! Čo si žiadate? – zahrmel na nich. Z ukrutného hlasu vyznela radosť z hriechu, hnevu a pomsty.

– Poklady! Bohatstvo! – vydralo sa horko-ťažko z Petra. Triasol sa na celom tele ani platánový lístok v zachvení vetra.

Paľko bol ešte viac naľakaný a nepokojný,

– Dostanete, čo si žiadate. Ale ako odmenu dáte mi svoju dušu! – zareval na nich ošklivý mocnár zla, nevernosti a skazy.

Keď na smrť poľakaní Petrík a Paľko prijali jeho podmienku, prikázal im, aby o budúcej polnoci boli zasa na tomto mieste.

Noc bola chmúrna ako daždivá obloha, naplnená svrchovanou ničivou energiou, ktorá by vyhodila do povetria i Kriváň.

Petrík a Paľko s nepokojnou dušou očakávali nasledujúcu polnoc, plnú strachu a neistoty. Hodiny pomaly sa vliekly dopredu, ako by chcely vybičovať duševnú napätosť bratov do nekonečna.

Keď polnoc odbila jasným hlasom, hoci na blízku nebolo ani kostolíka, ani hodín, pricválal naradostený diabol. Už ho čakali.

– Vaše budú žiadané poklady, ale musíte sa podrobiť mojej vôli – privítal ich knieža všetkých diablov a zlých duchov.

Keď bratia, hnaní túžbou po nesmiernych pokladoch, prisvedčili, zapriahol ich do ťažkého pluhu, pochytil ohnivý bič a švihol medzi nimi.

Cesta-necesta, kade ich hnal, nešla rovno, ale kľukato. Tu museli vyhnúť veľkej skale, tam obísť kamenitú cestu, objemný strom, občerstvujúci prameň, z ktorého sa však nesmeli napiť, aby si uhasili páliaci smäd.

Ťahali pluh po horách, dolách, cez priekopy, kríčky, ušliapané chodníčky a ľudskou nohou sotva dotknuté kvetnaté údolie.

Za žeravým pluhom tiahla sa hlboká brázda, ktorá rozhŕňala zem na dve strany, aby sa hlboký jarok naplňoval vodou zo Zeleného jazera.

Petrík a Paľko radi by si boli ovlažili vysušené pery z jarku, za ich pätami žblnkotajúceho čerstvou vodou, ale keď sa niektorý z nich čo len obzrel, zaraz zacítil ostrý bič na shrbenom chrbte. Nemohli si odpočinúť ani na chvíľočku.

Nie div, že obanovali svoju hriešnu chtivosť, aby zbohatli bez statočnej práce. Nenašli zmilovania, ani najmenšieho uznania so strany večného nepriateľa blahobytu ľudského pokolenia.

Celú noc ich poháňal a zem rozdvojovala sa za nimi od Kriváňa Považím až po Dunaj. Chrbty mali posiate ranami od ohnivého biča, upleteného z diabolskej zloby, závisti, škodoradosti, pekelnej zlomyseľnosti, nenávisti, ohavnosti hriechu, bratskej zrady, hadieho jedu a vlčej krvilačnosti.

Slnko už posialo zlatými lúčmi malebnú slovenskú zem a kvetnaté Považie, zadivene sa pozerajúc na novú rieku, keď doorali. Na smrť unavení, hladom, smädom umorení padli popri kyprej brázde ako bezduché telá, načo diabol s hlasitým, škodoradostným hlasom a víťazným rehotom zmizol.

Keď k večeru prišli k sebe, nebeská iskierka im zažiarila hriešnym umom, že len v statočnej, poctivej a bohumilej práci možno nájsť pravý blahobyt a pokoj duše, čo je najdrahší poklad ľudského života.

Pridané: 10. 02. 2007 Rubrika: Povesti a báje
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci