Čas autonómie „nastal“

IlustráciaPísal sa 6. október 1938, keď bol z balkóna Katolíckeho domu v Žiline vyhlásený Žilinský manifest a podpísaná Žilinská dohoda. Takéto bolo prehlásenie Žilinského manifestu: „Mníchovská dohoda štyroch veľmocí podstatne zmenila štátne a politické pomery v strednej Európe. My Slováci, ako samobytný slovenský národ, žijúci od vekov na území Slovenska, uplatňujeme si svoje samourčovacie právo a preto dovolávame sa medzinárodného zagarantovania nedeliteľnosti svojej slovenskej národnej jednoty a nami obydlenej zeme. Chceme slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu, v to počítajúc aj štátnu ústrojnosť v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi a tak prispieť k usporiadaniu pomerov v strednej Európe v duchu kresťanskom. Vytrváme po boku národov, bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia. Sme za mierové vyriešenie sporných problémov v duchu mníchovskej dohody. Protestujeme čo najrozhodnejšie proti tomu, aby hranice Slovenska určované boli bez nás, bez plnoprávnych zástupcov slovenského národa. Žiadame medzinárodnú ochranu slovenskej menšiny v cudzine. Žiadame rýchlu demobilizáciu. V duchu samourčovacieho práva žiadame okamžité prevzatie výkonnej a vládnej moci na Slovensku Slovákmi. Víťazstvo samourčovacieho práva znamená pre slovenský národ víťazné zakončenie nášho dlhoročného boja. Nech žije sloboda slovenského národa! Nech žije slovenská vláda na Slovensku!“

Je zrejmé, ktoré udalosti tomu predchádzali: tak ako samotné rozhodovanie štyroch veľmoci „o nás bez nás“ v Mníchove 29. – 30. septembra 1938, aj opustenie garantov Česko Slovenských hraníc Francúzka a Veľkej Británie, ktoré v rámci svojej politiky ústupkov odsúhlasili mocenskú politiku Nemecka. Po tejto pociťovanej zrade zo strany spojencov bolo zjavné, že slovenskí politickí predstavitelia už nebudú donekonečna čakať na to, čo už dvadsať rokov žiadala HSĽS. Všetko vyvrcholilo pod vedením hlavného autonomistického prúdu, 6. októbra 1938, kedy sa zišli všetky politické strany a uzniesli sa na prijatí autonómie. Avšak už z Manifestu vyplýva, že sociálny demokrati a komunisti boli z tohto stretnutia vylúčení. Potvrdzovalo to tak politický, ako aj kresťanský charakter tohto uznesenia a samozrejme aj samotné presvedčenie, vtedy už nebohého, Andreja Hlinku, ktorý sa ako katolícky kňaz a verný syn slovenského národa a Cirkvi pevne pridŕžal katolíckej doktríny. To znamená, že revolučná idea v podobe marxizmu, sociálneho demokratizmu, voľnomyšlienkarstva, slobodomurárstva a iných prúdov modernej doby, ako aj Masarykova idea čechoslovakizmu, boli neprijateľné. Andrej Hlinka sa bohužiaľ autonómie nedočkal, ale jeho urputná práca na poli národnom položila základy pre ďalšie generácie, ktoré si uvedomovali osobitosť svojho národa. Tak aj pokračovateľ v boji za Boha a národ, Dr. Jozef Tiso v tom čase povedal: „Duch Andreja Hlinku viedol a doviedol národ k víťazstvu. Len veľmi krátka doba uplynula od jeho smrti k dnešnému dňu, ktorý víťazne zakončuje jeho dielo. 1100 rokov žijú tu na tomto území Slováci svojský, samobytný slovenský život. Hlinka hovoril pred 20 rokmi, že naše tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Preto sme vstúpili do nového štátneho života. Dnes prežívame chvíľu, že si slovenský národ začína sám písať svoju históriu, ako svojbytný, suverénny národ.“ Tieto slová podpredsedu HSĽS poukázali na skutočnosť, ktorou pre Slovákov, ktorí zasvätili svoj život boju za práva svojho národa, tento moment bol a zároveň poukázaním na ducha Andreja Hlinku a chápanie politiky ako práce pre národ, ktorého hlavným hýbateľom je Boh.

Peter Sliacky