Mons. Trstenský o tzv. „Slovenskom národnom povstaní“

IlustráciaSlovensko sa podobalo kvitnúcej záhrade a zátišnej oáze uprostred burácajúceho uragánu druhej svetovej vojny. A hoci Slovenská republika mala svojich nepriateľov, čelné miesto medzi nimi zaujal bývalý československý prezident dr. Eduard Beneš, osobitne nenávistne zameraný voči slovenskému národu a jeho snahám po zvrchovanom živote, ale i doma to boli intelektuálne kruhy marxistov a predstavitelia evanjelikov, ktorí za Masarykovej republiky, ako hlásatelia čechoslováckej úradnej politiky, dostali od Prahy všade výnosné postavenia a za Slovenského štátu sa stali nezmieriteľnými nepriateľmi katolíckych predstaviteľov slovenskej politiky, jednako o osude rozhodla medzinárodná situácia. Na sklonku vojny bolo jasné, že Sovietsky zväz, komunistická veľmoc, bude rozhodovať ako jeden z víťazov, práve nad štátmi strednej Európy. Keď sa dostali jeho vojská na hranice Slovenska v Karpatoch, vtedy podzemné sily zjednotených marxistických a protestantských intelektuálov inscenovali v Banskej Bystrici štátny puč a zahrali tragickú hru aká je ojedinelá v dejinách sveta; vyhlásili zrušenie samostatného Slovenského štátu a obnovenie starej Československej republiky. O tejto masarykovskej a benešovskej republike napísal v roku 1968 spisovateľ, evanjelik, Vlado Mináč toto: „Inštitúcie a zákony masarykovskej demokracie (…) platili v celej republike. Ale nadobúdali iný historický zmysel pre vládnuce a iný pre ovládané národy; pre Slovákov mali zmysel temer genocídny“. (Kultúrny život, ročník XXIII., č. 19 z 10. Mája 1968.)

Teda takzvané Slovenské národné povstanie v Banskej Bystrici, ktoré vypuklo 29. augusta 1944 malo za cieľ obnoviť na území Slovenskej republiky starú Československú republiku s prezidentom Eduardom Benešom. Všade na povstaleckom území odstraňovali slovenský štátny znak a vyvesovali českého leva s miniatúrnym značikom Slovenska na jeho prsiach. Slovenské zástavy nahradili československými. Potom od roku 1945 začala sa éra novej Československej republiky, ktorej vtlačil najvýraznejšiu podobu prvý tajomník KSČ a prezident republiky, Antonín Novotný.

Dvadsaťtri rokov tohto československého štátu charakterizoval úradný historik Ján Mlynárik v roku 1968 takto: „ …predmníchovská demokracie za 20 let zabila asi 40 Slováků a Maďarů… podívejme se na tu demokracii, ktoré síce zhruba vyřešila sociální a hospodářskou otázku, ale pohřbila demokracii parlamentní. Počet zavrazděných a tajnými trýzněných Slováků za této rádobysocialistcké demokracie dosáhl sta a tisíce osob!… Jaká byla ve srovnání s masarykovou demokracie novotnovská? Dovolil si prezident Masaryk vůči Slovákům také brutální urážky jako Novotný? Zavedl Masaryk vůči Slovensku takový bezduchý centralizmus jako Novotný?“ (Literární listy, ročník I., čís. 12 zo 16. Mája 1968.)

Za šesť rokov Slovenského štátu, až do 29. augusta 1944 súdy nepopravili na Slovensku ani jediného politického odporcu. Ale týchto šesť rokov nazvali po roku 1945 dobou tmy, úradný spisovateľ režimu, František Hečko, napísal románový pamflet, ktorý nazval Svätá tma. To mali byť roky prvej slovenskej štátnosti po tisíc rokoch neslobody. Napokon bez opýtania slovenského národa zrušili aj starý slovenský znak, dvojkríž nad tromi vrchmi a nahradili ho svojvoľne akýmsi kopcom so „živánskou pečeňou“, ako sa vyslovil o tomto symbole jeden z povstaleckých činiteľov. Zarástla za dvadsať rokov Štefánikova mohyla na Bradle a v tomto národe už skoro nik nevedel, kto bol generál M. R. Štefánik.

Vyradírovali zo slovenských dejín černovskú masakru a jej výročia prešli v národe hlucho. Už nik nevedel povedať, čo sa stalo v roku 1907 v Černovej a kto bol hrdinom v čase černovskej tragédie. Pražská informačná turistická kancelária vydala publikáciu, kde informovala českých turistov o černovskej masakre tak, že „katolíci tam povraždili pokrokových príslušníkov evanjelickej cirkvi“ (viď Kultúrny život, r. 1967). A ako za Masarykovej republiky sa Slovákom vyhadzovalo na oči, že Česi na Slovensko doplácajú, tak isto ešte v roku 1967 za prezidenta Antonína Novotného sa to znovu Slovákom zdôrazňovalo.

Svet nechápavo upieral od 29. augusta 1944 zraky na Slovensko, kde niektorí príslušníci slovenského národa, vedení mimonárodnými ideológiami, búrali dom svojej štátnosti a vracali sa do područia toho brata, ktorý podľa slov Vlada Mináča za prvej Československej republiky pripravil takmer genocídu.

V čase povstania vyvalili sa z hlbokých útrob vlny nenávisti, osobných účtov a neľudskosti. Už v prvom týždni povstania na území spišského biskupstva v Liptovskom Sv. Jáne medzi 6. a 7. Septembrom 1944 povstalci vyvliekli katolíckeho farára Rudolfa Schedu do svätojánskej doliny a tam tohto 46-ročného kňaza hrozne umučili. Zaživa mu sťahovali kožu z tela, údy mu dokaličili a trápili ho do tých čias, kým v strašných bolestiach neskonal. V Liptovskom Sv. Michale farára Martina Martinku, 56-ročného, výstrelmi z aov priamo prepílili. V banskobystrickej diecéze kňaza, spisovateľa, prof. Antona Šaláta farára v Hájnikoch, vytiahli z postele a v nočnej bielizni ho zastrelili a vsotili do Hrona. V nitrianskom biskupstve v obci pod Rokošom vyviedli robotníka, ktorý mal syna v reholi, na vrch Zápač nad obcou Omastinou a tam si musel vykopať hrob a zastrelili ho výstrelom z au do tyla. V obci Kšinnej zastrelili mladého stolára, ktorý mal brata kňaza. I kňaza Jána Nemca, farára v Lieskovci pri Humennom uvadili za konským poťahom a umučili. Imricha Teplana, 5. roč. bohoslovca zabili cez prázdniny. Inej viny títo umučení nemali okrem jedinej, že boli dobrí katolíci.

Mnohých kňazov spišskej diecézy, ako Jána Pienčáka v Zázrivej, Martina Pazúrika v Malatinej, Michala Žuffu v Pucove, Ignáca Grebáča-Orlova básnika, vo Veličnej a množstvo iných vo dne v noci obťažovali, vyšetrovali a vyhrážali sa im. Začiatkom septembra 1944 partizáni zabili v lese dvoch bratov Magútovcov, keď sa navzájom odprevádzali. Našli ich neskoršie s odseknutými nohami a rukami. Jeden z nich bol katolíckym učiteľom v Malatinej, druhý v Kalamenoch.

Učiteľa Schüllera zo Zázrivej prerezali výstrelmi z au pred očami jeho ubolenej matky s posmešnou poznámkou: „Nemusíš sa ani prežehnávať, my ťa prežehnáme!“ Rovnako v Zázrivej zavraždili viacerých roľníkov, iných uväznili a trýznili. Z Dolného Kubína odvliekli dvoch pokojných občanov a dosiaľ sa nevie kde, ako a kedy ich zavraždili. V Hruštíne zastrelili pred školou učiteľa, ktorý sa volal Nemec a ktorého jedinou vinou bolo len toto jeho priezvisko. Obec Pribiš vypálili, ľud trýznili a o všetko obrali.

Ťažko opísať, aké neľudskosti a cynické i rafinované ukrutnosti sa páchali v menej novej republiky a v mene oslobodenia spod vlády Slovenského štátu.

(Viktor Trstenský: Sila viery, sila pravdy)