Hybaj, suky, ku krhlám, vlastné štence načim zahrdúsiť!

Dedina nás v lakonickej skratke učí: tu sa koča kamoší s kdejakým kocúrom, vláčia sa po nociach a mačka miesto myší plody chytá. To isté gazda pozná na psej suke, že ak ju dobre nestrážil, môže vody do krhly chystať a kamienok za veko… Len čo sa to okotí, gazda lúšňa po skrýšach svojho dvora, lapne štence a hybaj ho ku krhle! Nadžgá malé okotené slepúchy do vody, doskou po hlavách hlbšie ich utápa, umára tie psie životy, kamienkom prichýli skulinu pre vzduch… akýže havkot, piskot, mňaukot? Čistá robota! Bezhlučné je to, len v predstavách môžeme vidieť, ako sa labkami škrábu okotence hore, k veku, ku svetlu, k životu. Ako sa stŕhajú, ako bojujú, všetky sily napínajú. Ako hlávkou narábajú, aby ju držali nad hladinou. A poďme ďalej: veď oni sa dusia, tou hlávkou po chvíli donarábajú, vzduchu nemajú, života vypúšťajú, kočkine labky sa dokníšu v poslednom kŕči, jazyk vyvalia do boku, hrdliny vzduria a vyvrátia sa bielymi bruchami, bruchami, ktoré ani poriadne napchať nestihli, nahor, pod kameň – svoj náhrobný. Vyvrátené zdochliny nehybnými torzami až veko svojej pasce nadvihujú, alebo nalogané vodou, ku dnu sadajú… Dokonané je dielo gazdovo a vyregulovaný je život na dvore, na statku. Už len bez pôct zakopať na žumpu, či pod hrušku.

Tu už kde-jaká fajnovka prsty si obhrýzala, nechcela čítať ďalej – vraj, neľudské, akýlenže neľudský môže byť ten zadubený, neobrodený gazda, isto bigotný katolík bez kúsku citu ku zvieratám! – také typické! Preč s takými hodnotami, preč s takým Bohom, ktorý toto dopustí na mačičkách, na psíkoch! Preč s takým človekom, beštiou, zhodiť ho načim z toho piedestálu, z ktorého takto ukrutne panuje všetvorstvu! Potrebujeme renesanciu, osvietenosť, modernizmus, revolúciu v takýchto zastaralých, neľudských mravoch! – píšu osvetové pracovníčky dopoludnia, aby sa k večeru stihli pokamošiť s kdejakým kocúrom, s kdejakým psom.

A po pár dňoch príbeh samé opakujú, ale už nie v lakonickej skratke dediny a v rámci „tmárskych hodnôt“, ale na plné hrdlo v meste a v celej šírke svojho moderného svetonázoru, tých najuznávanejších hodnôt v rámci akýchsi svojich ženských práv či všeobecných práv môcť rozhodnúť o svojom tele – ako tvrdia – ale už nie na zvierati idú konať popravu, už si trúfajú na človeka.

Poznáte to, v meste, pri „drinku“ s kamoškou, alebo vyparádená kolegyňa v robote, či napudrovaná v televízore pred kamerami, pred národom, vyznáva sa takáto suka, že vraj s „partnerom“, kocúrom či psom, rozmýšľali, či si „to“ nechajú alebo čo „s tým“ budú vlastne robiť… Že preberali svetlé i temné stránky „toho“, že dospeli nakoniec k tomu, že „to“ sa postaví medzi nich dvoch, že si chcú ešte užiť jeden druhého, že ešte nie sú pripravení, že nieto peňazí, bývania, že ona „to“ nechcela, že to len on, somár, pôžitkár šplhal sa na ňu, keď ona spala… Že ona bola vlastne zneužitá, znásilnená – a vôbec, ona tu nie je na to, aby rodila teľce ako dajaká krava. A keď sú tí farárikovia takí múdri, na, tuná máte, vezmite, chovajte si toho slepúcha, to nedochôdča vy – ja sa na ten plod znásilnenia nemôžem ani len dívať!

Diváci tlieskajú, štúdiá plesajú, ženičky zvesela vzdychajú; až pot im padol z čela, že to niekto povedal nahlas miesto nich… vraj, len slúžky by sme z nich robili bez práv, len by sme na nich orali, na celý život ich k nejakému decku viazali..

A čo sa vlastne do nich staráme – suky mašinálne bľabocú – problémov jest vo svete dosť, na, tam riešte pandy v Číne, lesy v Brazílii, neľudské kazetové bomby, obmedzte výboru pištolí, ak chcete chrániť život, zatavte kanóny, vyzlečte vojakov, ale mne dajte pokoja svätého! Ja nikomu neblížim, ja si svoje telo verestujem! Do brucha a do spálne mi nelezte, tupci sprostí, radšej sa starajte o svoje brucho, o svoju spálňu, pod svojím prachom si špinu povymetajte!

To je moje telo, moje rozhodnutie, moja voľba – tým nás školia, na duchu pozdvihujú, teológov naprávajú.

Tieto osvetové pracovníčky radi dneska za nohu ťahajú Annu Frankovú, doktora Mengeleho skloňujú, obrázky mŕtvych tiel vystavujú z vojen, genocíd, zástavkami Nepálu nám pred očami mávajú, neľudských nacistov berú si na parádu – a zajtra – zajtra hlcú pirulu, aby tou najzákernejšou chemickou zbraňou splodený život zhubili, aby vlastné šteňa v krhle zdusili, utopili a na hnoj vypudili zo seba von ako keby to boli dajaké splašky, odpad, humus. Dokonané je dielo diablovo a vyregulovaný je život v ženskom bruchu.

Akýže plač, akýže detský ston? Čistá robota! Bezhlučné je to, len v predstavách môžeme vidieť… a tu nás prerušujú, nechcú o tom hovoriť, nechcú o tom príbehu so šteňaťom v krhle ani počuť, vraj sa to nepatrí, vraj to tak nie je, to nie je ešte život.

Veď oni len „prerušia tehotenstvo“ – akoby ho len stopli, pauzu dali ako v nejakej videohre. Akoby pipety v maternici mliaždiace kosti úbohým dušičkám neboli vskutku kladivami a vysávače šprúdľujúce hlavičky detí, mozoček sosajúce zas chladnými zbraňami, akoby to bol iba „malý zásah“, náprava slepého čreva, prosto iba nejaké „prerušenie“; vraj – kozmetický zásah, zajtra si fit.

To všetko úplne bez svedomia, bez hanby, so súhlasom svojho kocúra, toho psa otrhaného, so súhlasom verejnosti, dokonca s asistenciou akýchsi lapiduchov, ktorí si hovoria lekári a zdá sa, že čochvíľa i pod plnou ochranou zákona tejto republiky.

Všetkému priznávajú právo na život – okrem človeka. Všetku vôľu rešpektujú, uznávajú, ňou sa riadia, len nie vôľou Božou, nie hlasom svedomia, nie citom matky, nie rozumom otca.

Všetko násilie odmietajú, kmeňové spiatočníctvo odsudzujú tu a tam svojmu bôžikovi Molochovi hekatomby neviniatok obetujú, krvavé ľudské obety vysluhujú… Potrat! Potrat! Potrat! Bubnujú domorodci na blany, skôr než ich pretrhnú. Potrat! Potrat! Potrat! Tabletky nakupujú. Potrat! Potrat! Potrat! Krásu a nezávislosť si chránia. Potrat! Potrat! Potrat! Slobodu oslavujú. Potrat! Potrat! Potrat! Ako ľudožrúti okolo ohňa tancujú tieto suky a títo psi, nadutopyšne mysliac si, že to oni sú zdrojom života, že oni nad životom panujú, že život zvierajú v hrsti, že o živote rozhodujú, že nevinnému životu môžu zatočiť krkom.

Vraj, ľudstvo už pokročilo, staré tabule rozbilo, už nie je napísané „Nezabiješ!“, už ktosi múdrejší zlatými písmenami bol napísal „Do jaterníc hovädzie nepomelieš!“, „Do stromčeka sekeru nevrazíš!“, ale svoju krv, svoje dieťa tým najhanebnejším a najpodlejším spôsobom zahubíš, vždy keď sa Ti len trochu bude dať. To sú nové prikázania, ktoré Ti dal Tvoj kamarát, čert rohatý, toho osláv, tomu slúž! Ožeň sa so smrťou, pohreb nech je svadbou a vzájomná láska vraždou!

Tu zas katolík so slzami v očiach kričí – také typické, také diablovi vlastné a neoriginálne – zhubiť človeka! Preč s diablom! Preč s takýmito pahodnotami, preč s takýmito sukami a takýmito psami! Preč s takými neľudskými beštiami, zhodiť ich načim z trónu, ktorý patrí jedine Kristu – kráľu našemu! Potrebujeme múdrosť starých materí, tradíciu, vieru v zákon zjavený a nie týchto pomätených „osvetových pracovníkov“, ktorí z diaľky volajú na ženy v každom veku: „Hybaj, suky, ku krhlám, vlastné štence načim zahrdúsiť!“

Igor Cagáň