Ladislav Hanus spomína na prezidenta Jozefa Tisu

No, teraz chcem hovoriť o prezidentovi Jozefovi Tisovi. Už sme boli dávnejšie známi v Ružomberku. Ružomberok bolo ohnisko, kde sa to všetko stalo ešte za starého pána (Andreja Hlinku). Tie moje známosti so slovenskou vládou boli vlastne plodom ružomberského kaplánovania. Sú z tých čias, keď boli ešte poslancami, boli to naši osobní známi. Pri takých návštevách mal kaplán úlohu obsluhovať, ale aj spoločensky sa im venovať, konferovať s tými pánmi. Prezidentská kancelária sa nachádzala v Grassalkovičovom paláci. V predsieni konali služby tajomníci pána prezidenta. Jeho tajomníkom bol Karol Murín, brat nášho Ivana, potom Jozef Kašický, pán Ján Belnay, ináč Mikulášan. To bol asi najbližší, najužší personál prezidentov. Tí už potom cirkulovali podľa toho, ako mali službu v tých sieňach i predsieňach. Keď bol hosť ohlásený, sa čakalo, kým sa dvere otvorili: Nech sa páči!

Už svoj úsudok o prezidentovej osobe som povedal a ešte raz ho potvrdzujem: že to bol najcennejší človek, akého mohli zvoliť za prezidenta. Že jeho zvolili, bol akoby providenciálny akt, lebo ozaj bol „optimus“ medzi všetkými. Charakterom, pevnosťou, čestnosťou aj intelektom. Triezvym, usudzujúcim, rozhľadeným intelektom. To bol štátnik, spolu kňaz a teológ. Teda ideový človek ako teológ. Aj ako prezident riadil Slovenský štát podľa teologických zásad. To bola pre neho aj otázka kňazského svedomia. Vieme, aká je to vzácnosť – byť ideovým človekom, mať idey, mať syntézu, mať premyslený program a toho sa v skutkoch pridŕžať. Aká je to vzácnosť, na Slovensku veľká vzácnosť! Mali sme v ňom takýto vzor.

Bol vážnosť sama. A naozaj požíval úctu. Keď vystupoval pri rôznych príležitostiach, už jeho zjav vzbudzoval sympatiu, úprimne ho pozdravovali, a keď prehovoril, to bol programový prejav. Veta za vetou mala jasnú myšlienku. On bol intelektuálny typ, vždy hovoril k veci. Svojimi názormi kládol duchovné základy Slovenského štátu. Ten spoločenský poriadok – to bol jeho program, kresťanský spoločenský poriadok a jeho koncepcia kresťanského štátu. On ho zastupoval, interpretoval aj stelesňoval. Každým prejavom prispel ku inej a inej stránke, tak to doplňoval do ucelenej doktríny s duchovným základom.

Ako Slovenský štát mal svojich protivníkov, čo som už spomenul, tak tých istých protivníkov mal aj prezident. Nenávideli a odmietali Slovenský štát, tak nenávideli aj jeho, brojilo sa proti nemu, ako sa len dalo.

Ďalej hovorím, že Slovenský štát vznikol a budoval sa cez vojnu, a to je mimoriadna okolnosť v takých neľahkých búrlivých časoch. Byť prezidentom a mať v rukách kormidlo štátu, to bola najvýš zodpovedná úloha a velikánske bremeno.

Hoci prezident, i naďalej bol farárom bánovským. Každú sobotu sa autom viezol do Bánoviec a riadne si konal svoje nedeľné kňazské povinnosti. Aj ako farár, nielen ako prezident, bol aj tam otvorený, prístupný každému. A najviac stránok ho tam vyhľadávalo. Keď Dominik Tatarka napísal Farskú republiku, ktorá chcela byť posmechom z celej republiky i z prezidenta, ale toto musel priznať. Čo tam píše, to je sympatické: hľadajme prezidenta, ktorý bol takto prístupný ľudu ako Tiso, otvorený všetkým. To musel priznať, to sa už uprieť nedalo. Keď sa človek dostal ku prezidentovi do jeho komnaty, bola u neho vždy sympatická jeho vážnosť, to mi imponovalo. To bol chlap, duševne mocný, vážny, vyrovnaný, no nie príkry. Bol rozdiel medzi Tisom a Machom. On bol srdečnosť, u neho prekypovala srdečnosť. No prezident bol celkom iný, stelesňoval vážnosť. Oproti nemu sedieť a hovoriť s ním, bola ozaj radosť. Cítil som u neho tú jeho intelektuálnu sústredenosť. Keď sa mu voľačo prednieslo, veľmi podrobne to vypočul a snažil sa vnútorne to pochopiť, nejako usmerniť a riešiť.

Keďže boli sme dávnejšie známi, som mal prístup k nemu, chodieval som za ním, tak dvakrát do roka. Nepatrilo sa chodiť po nič, len keď už bola voľáka vážna príčina. Tak som si pokladal za povinnosť mu ísť referovať o Kultúre, o tých udalostiach, o našich starostiach aj o programe. To ho veľmi zaujímalo, ako aj celé slovenské, katolícke kultúrne dianie. Ja som mu rozpovedal, čo sa stalo – nespokojnosť so Spolkom sv. Vojtecha, a že sme prevzali Kultúru. Kútnik dostal edičnú funkciu pri Spolku a že máme svoj ideový program, ktorým chceme čo najlepšie slúžiť kultúre a kultúrnosti Slovenského štátu. S veľkým záujmom to počúval, lebo mal o to záujem, sa všelijako opytoval a informoval. Práve s týmto istým titulom som ho kedy-tedy ďalej navštívil. Pravda, riešila sa aj ďalšia problematika. Veľmi srdečne sme sa vždy porozprávali. Ale on tú srdečnosť aj ukázal, aj taký teplý záujem o človeka. Aj naša rozlúčka bola veľmi úprimná, človek sa cítil potešený, až povznesený po takejto návšteve.

(Ladislav Hanus: Pamäti svedka storočia. Bratislava: LÚČ, 2006)