Memoriál Jána Šmigovského, II. ročník, 29. augusta 2009

Už tradične sa 29. augusta v sobotu ráno o piatej zišla pred Konkatedrálou Sv. Mikuláša skupinka národovcov, aby sa na znak úcty ku nespravodlivo popravenému Pplk. Slovenskej armády Jánovi Šmigovskému vydala na pochod po trase Prešov – Veľký Šariš – Medzany – Ostrovany – Ražňany – Uzovský Šalgov – Uzovské Pekľany – Lipovce – Lačnov – Lačnovské sedlo – Vyšný Slavkov – Studenec – do konečnej stanice pod Spišský hrad, na cintorín do Spišského Podhradia, kde ležia kosti nášho veľkého človeka.

Tohto roku sa nazbieralo viac odvážlivcov ako minulého, teda plní elánu sme sa pobrali zdolávať kilometre. Prvé úseky ubiehali rýchlo a prvý zážitok nenechal na seba dlho čakať. Na konci Ostrovan, pri cigánskej osade, na nás už čakala skupina asi päťdesiatich cigánov. Cigáni pôsobili neistým dojmom, na základe vzhliadnutia z ich radov našej predsunutej skupiny, ktorá niesla štátne vlajky SR, ako aj vlajku NSS. Na základe toho koketovali s myšlienkou, že sa chystá na ich osadu útok, z čoho sme mali patričnú srandu. Až po oslovení cigánskej tlupy, „či ešte nevidela turistov,“ sa z jej radov čiastočne stiahla neistota, naďalej však väčšina ostala postávať pri krajnici. Skonštatovali sme, že stačí, ak by hocaká skupina, napr. dôchodcov, niesla štátne vlajky, už by to bol dôvod na neistotu zo strany ostrovanských cigánov, ako aj na volanie polície z ich strany, ktorú sme neďaleko za osadou stretli a z vlastnej iniciatívy jej podali vysvetlenie, že o nijaký pogrom sa pre dnešok nejedná. 🙂

V Ražňanoch na cintoríne, kde leží nebohý národný aktivista Štefan Onderčo, známy z manifestácie z pred ňaršanskej fary z dôb zániku monarchie a vzniku Č-SR, nás dostihli po senzáciách bažiaci novinári. Žiaľ Bohu, na svoje si neprišli. 🙂 Z asfaltu sme onedlho vkĺzli na polia a lesy, ktoré na krátky čas boli opäť prerušené asfaltkou. Asi v tretine cesty sa spustil statočný lejak. Dažďové kvapky nás prakticky doprevádzali až do konečnej stanice. V Lipovciach sme sa zhodli, že prechod Lačnovským kaňonom by bol vzhľadom na podmienky nebezpečný, zvolili sme teda obchádzku po asfaltke, ktorá vyústila v obci Lačnov. Odtiaľ sme po značke pokračovali Lačnovským sedlom, kde nás sprevádzal dážď a výdatný vietor, až do obce Veľký Slavkov. Odtiaľ pokračovala cesta serpentínami až pred obec Bijacovce, kde sme pri kríži odbočili na smer Studenec, poslednú dedinu pred našou konečnou stanicou. Pre mnohých je práve tento úsek najťažší. Človek má za sebou vyše 55 kilometrov chôdze a pri pohľade na Spišský hrad sa mu zdá, že sa mu čím ďalej, tým viac vzďaľuje. 🙂 V týchto fázach hrá psychika svoju najvýznamnejšiu rolu. Je nutné skonštatovať, že aj keď niektorí pútnici častejšie, či menej častejšie nadávali na dĺžku posledného úseku, každý, kto došiel pred Bijacovce došiel aj na cintorín do Spišského Podhradia. 🙂

Na cintorín sa dostavila posledná skupinka, aj napriek relatívne nepriaznivému počasiu, v lepšom čase ako minulý rok, čo nás samozrejme potešilo. Pri hrobe Pplk. Šmigovského, za osvetlenia fakieľ, po hymne SR odznel ako prvý krátky príhovor prednostu mestského úradu v Sp. Podhradí Dr. Kapustu, ktorý ocenil odhodlanie účastníkov pochodu za ich húževnatosť a proslovenské cítenie. Následne odznela báseň a krátky príspevok, v ktorom rečník odsúdil SNP, ozrejmil prítomným význam pochodu v súvislosti s nespravodlivou popravou nášho udatného slovenského dôstojníka a vyzdvihol činy Pplk. Jána Šmigovského, ktorého pamiatke je tento Memoriál venovaný. Po odznení hymny 1. SR boli rozdané pamätné odznaky všetkým účastníkom pochodu. Na záver sme zapálili sviece, uložili ich do tvaru dvojkríža, na hrob položili ikebanu a pomodlili sa za duše Jána Šmigovského a jeho rodičov. S vedomím dobre vykonanej práce sme sa po rozlúčke so správcami cintorínu a pánom Dr. Kapustom, ktorým patrí naša vďaka za sprístupnenie cintorínu v neskorých nočných hodinách, pobrali do svojich domovov, alebo k svojim známym.

Tešíme sa o rok na spoločné zdolávanie trasy Prešov – Spišské Podhradie za ušľachtilým účelom. 🙂

Autor: Radovan Novotný