Náboženstvo a politika

Náboženstvo a politika sú dva pojmy, ktoré sú pre dnešného moderného, resp. postmoderného človeka nezlučiteľné. Prečo je tomu asi tak? Na to si môžeme odpovedať z viacerých hľadísk. Je to napr. personalizáciou náboženstva, samotným odinštitucionalizovaním náboženstva, či oživovaním neopaganizmu ako aj množstvom ďalších podvrhov nachádzajúcich sa v dnešnej spoločnosti, ktoré ju deformujú a v rámci pokrokárskej politiky revolučného ducha útočia na samotnú podstatu spoločnosti a jej oporné body, akým je tradičná rodina, ktorú prevracajú naruby.

To sú dôsledky sekularizácie a tým najzásadnejším je, že človek dneška je natoľko sekularizovaný, že náboženstvo chápe čisto ako personálnu záležitosť a tým fakticky oddeľuje neoddeliteľné, pretože, ak selektujeme to, čo formuje našu osobnosť a od toho sa premieta obraz spoločnosti, ktorá ešte stále stojí na kresťanských základoch, strácame pevné základy pod vlastnými nohami a ocitáme sa vo svete bezuzdnej voľnosti, ktorá je každým dňom, mesiacom, rokom stále viac nespútaná.

Toto je očividné už v samotnej Európe, ako aj globálne vo svete. Naše postoje strácajú na tom, čo skrz katolícku Cirkev učili celé dve tisícročia jej učitelia, svätí a mučeníci. Už v dvadsiatych rokoch 20. storočia sa Pápež Pius XI., vo svojej encyklike Quas primas – O Kristu Kráľovi, jasne vyjadril k ideám revolučným: „…všade je rozosiate semeno nesvornosti a sú medzi národmi rozmiešané plamene nenávisti a sporu, ktoré ešte viac zdržujú obnovu mieru: je rozšírená bezuzdná hrabivosť, ktorá sa nezriedka zakrýva rúškom všeobecného blaha a lásky k vlasti, a z toho vznikajú roztržky medzi občanmi a ona slepá a bezmerná sebeláska, ktorá nehľadá nič iného než vlastný prospech a zisk, a podľa toho hodnotí všetko ostatné: je celkom podvrátený rodinný mier opomínaním povinnosti a nedbalosti; jednota a pevnosť rodiny je otrasená; a konečne ľudská spoločnosť je rozvrátená a rúti sa do záhuby“.

Pius XI., ako aj jeho predchodcovia na pápežskom stolci, vo svojich encyklikách jasne poukazuje na problém spoločnosti a zoči-voči jej neduhom vyjadruje pevný postoj k tomu, čo ju v skutočnosti dusí. To, čo začalo pretvárať spoločnosť bola idea revolúcie. Táto idea nemala počiatok vo Veľkej Francúzskej revolúcii, ale už oveľa skôr , zvlášť v Lutherovej reformácii alebo Anglikánskej cirkvi, ktorá sa kreovala na svojvôli panovníka Henricha VIII., avšak rok 1789 je akýmsi medzníkom, vyústením bludárenia. Tento revolučný duch, ktorý opisoval aj Pius XI. a jeho predchodcovia nám jasne poukazujú na gro problému. Týmto problémom nie je vedecký, vzdelanostný, resp. intelektuálny rast spoločnosti, ale samotný duch revolúcie, kedy je Boh utlačený do úzadia a na oltár ľudstva sa kladie samotný človek. Táto profanácia samotného Boha a deizovanie človeka prezentuje aj celú etapu dejín až po súčasnosť.

Pojmy náboženstvo a politika sú každému všeobecne známe, ale pre bližšie pochopenie si pomôžeme Slovníkom uvedomelého katolíka. Na začiatok rozoberieme samotný význam pojmu náboženstvo. V katolíckom slovníku z roku 1924, sa uvádza, že potreba náboženstva je zrejmá z dlhej rady dôvodov politických, mravných, kultúrnych a spoločenských. Bez neho je nebezpečný každý člen spoločnosti a neveriaci dnes žije znesiteľne jedine preto, že ešte druhí veria. Náboženstvo stálo vždy pri zrode národov, zatiaľ čo neveriaca filozofia pri ich hrobe, čo vzhľadom k minulosti nejde vyvrátiť. Ďalej nie je vecou súkromnou, lebo rys náboženstva je vpísaný do prirodzenosti ľudskej; ak má jednotlivec náboženské povinnosti, má ich aj spoločnosť a štát. Od toho sa odvíja aj to, že všetky ľudské zákony majú záväznosť vo svedomí, pokiaľ sú výrazom zákona prirodzeného, ktorý je utvrdený zákonom božským.

Delenie politiky od náboženstva je vynálezom porevolučnej doby, aby sa mohla politika od náboženstva oddeľovať a na základe toho, aby sa mohla rozmáhať moc temných síl. V predchádzajúcich dobách bola vždy snaha, aby náboženstvo prenikalo životom súkromným i verejným. No dnes sa oddeľuje a nechápe sa podstata a samotný význam náboženstva pre spoločnosť, ktorá naberá svoju plnosť v národe, ktorý je pre duchovný a kultúrny rast človečenstva základom jeho existencie. Spoločnosť by sa nemala báť Vatikánu, resp. Cirkvi ako učiteľky tradície a slova Božieho, pretože: „Cirkev je založená k prospechu všetkých národov, neznižuje sa k lokálnej politike, aby nemusela dávať prednosť niektorému národu“ (ZELENKA, F.: Slovník uvědomělého katolíka, s. 103). Avšak politika od revolúcie až po dnešok nabrala rozmer, ktorý nemá základný kameň položený na to, aby budovala blaho spoločnosti. Jej nejde o samotnú existenciu pestrosti národov a kultúr, ktoré sú pre každého jednotlivca základom pre pochopenie seba a samotný zmysel svojej existencie, na ktorú nám dáva odpoveď naša viera. Ide jej o zotročenie a postavenie človeka proti človeku a čo je horšie, človeka proti Bohu a totálny rozvrat, za účelom inštalovania vlády antikrista.

Použitá literatúra:

ZELENKA, F.: Slovník uvědomělého katolíka. Praha: Tiskem Českoslovanské akc. Tiskarny v Praze, 1924.

Internetové zdroje k téme:

http://dielnasj.blogspot.sk/p/quas-primas-o-kristu-kralovi-pius-xi.html

http://dielnasj.blogspot.sk/2013/03/monarchia-ako-princip-i.html

Peter Sliacky