Pramene viery

(Veriť v Boha znamená rozumovo súhlasiť so všetkým, čo Boh zjavil. Na to, aby človek nadobudol pravú vieru, nestačí len uznať existenciu Boha ako nejakej najvyššej entity. Pravá kresťanská viera sa nezakladá na emóciách a pocitoch, ani na fantazijných a subjektívne vytvorených predstavách o Bohu, ale na rozumovom prijatí zjavených právd. Tieto pravdy majú síce jeden zdroj – Boha –, sú nám však sprostredkované dvojakým spôsobom – Svätým Písmom a Svätou Tradíciou. Je to už približne pol storočia, čo pastoračný koncil vpustil cez prasklinu satanov dym do Božieho chrámu, čo satan z Božieho dopustenia vnútorne ruinuje Svätú katolícku Cirkev. Činí tak okrem iného aj útokom na pramene viery, predovšetkým na Tradíciu, čím naštrbuje základy viery samotnej. Tradícia je však pokladnicou zjavených právd celé dva tisícročia, je rovnako základom Svätého Písma, kľúčom k jeho správnemu výkladu. Každý pravoverný katolík preto musí byť tradičný katolík, lebo katolík, ktorý odmieta Tradíciu, odmieta jeden podstatný zdroj katolíckej viery a zároveň kľúč k zdroju druhému. Článok „Pramene viery“ je úryvkom z apologickej knihy A. Szuszaia a podáva hodnoverné katolícke učenie o Sv. Písme, Tradícii a ich vzájomnom vzťahu. Má nadčasovú platnosť a jasne vyvracia dnešné mylné názory tých katolíkov, ktorí celistvosť Tradície v duchu kompromisov s moderným svetom považujú za prežitok a vyberajú si z nej len to, čo sa im hodí. To, že ide o protestantské metódy, ktoré sú s katolicizmom ako takým nezlučiteľné, jasne dosvedčia aj nasledujúce riadky. MŽ)

 

Pravdy našej viery vyvierajú všetky z jedného prameňa: z Boha, ktorý sa pokoleniu ľudskému láskavo zjavil. Keďže ale zjavenie Božie dvojakým žľabom prichodí k nám, preto môžeme povedať, že viera má dva pramene: I. Písmo sväté. II. Svätú tradíciu, teda ústne podanie.

I. Písmo sväté

Písmo sväté je pedagogická práca, ktorá postupne podáva pravdy náboženstva. Učenie Božie zavŕši zjavenie Kristovo, ktorý nám doniesol celé svetlo.

Trebárs muž už nepotrebuje tie nástroje učenia, ktorými ho ako dieťa učili, predsa ho aj ako muža viažu zásady výchovy. Podobne: obradné predpisy starého zákona nás neviažu, pretože sme od Krista dostali nové, dokonalejšie predpisy, ale zásady vychovávateľské starého zákona: pravdy prirodzeného zákona sú aj dnes v prvom rade platné. Ďalej: na Boha, na stvorenie sveta, na prozreteľnosť Božiu, na pozemský život sa vzťahujúce zjavenie Božie starého zákona nám aj dnes svieti. Konečne starý zákon je cenný prostriedok na porozumenie nového zákona tak, ako strom lepšie poznáme, keď známe aj jeho semeno a mládniky.

Hlavný prameň našej viery prirodzene je Písmo sväté nového zákona, ktoré zjavenie Kristove obsahuje v sebe.

Písmo sväté je slovo Božie, pretože vnuknutím Boh je jeho pôvodcom.

O vnuknutí toto hovorí vatikánsky snem: „Cirkev drží sväté Knihy za kanonické a sväté – ale nie v tom zmysle, akoby ony boli ovocím len ľudskej práce, a akoby ich autorita cirkevná len dodatočne bola odobrila; ale preto, že boli napísané z vnuknutia Ducha svätého, a tak sám Boh je ich pôvodcom, a Cirkvi boli ako písmo vnuknutia Ducha svätého oddané.

Podľa toho: a) trebárs zo svedectva Cirkvi vieme, ktoré písma patria ku Písmu svätému; predsa Božia autorita svätých spisov nepochodí od Cirkvi, ale od samého Boha, b) prameň Božského charakteru je vnuknutie Ducha svätého, ktorý svätých spisovateľov osvecoval, poučoval a k písaniu povzbudzoval.

Aj dobrý katechizmus obsahuje v sebe pravdu bez bludu, ale za to nemôžeme povedať, že by ten katechizmus bol od Boha vnuknutý. Vnuknutie aj vtedy, keď je nie reč o podaní takej pravdy, ktorú nemôže zdravý rozum sám od seba poznať, ešte aj v tomto páde vnuknutie značí viac, ako púhu prostosť od bludu.

Písmo sväté je jeden prameň viery; ale z tohto prameňa nemôže ktokoľvek čerpať. Ako sa ku baníctvu nerozumie každý; tak je nie každý súci vyhľadaniu pravdy z Písma svätého. Božský poklad zjavenia Božieho nie je túlavý dobytok, ale ani všeobecný majetok v tom zmysle, že by si z neho každý toľko vzal, koľko sa mu páči. Zjavenie Božie má Bohom daného strážcu a vykladateľa: učiteľský úrad Cirkvi: povinnosťou Bohom zverenou tohto je z prameňov Božskej pravdy čerpať. A samé Písmo sväté hovorí, že z Písma sv. čerpať nie je ľahkou vecou, ba pre mnohých je to duševne veľmi nebezpečné, pretože niektoré je ťažko rozumieť, a ktoré neučení a nestáli (listy sv. Pavla) prekrúcajú, ako aj ostatné spisy na svoju vlastnú záhubu! (II. Peter 3, 16) Dejiny cirkevné ale o tom svedčia, že počnúc od časov apoštolských až do najnovších čias sa každé kacírstvo Písmom sv. zakrývalo a odtiaľ vyčítalo svoje bludy. „Hic liber est in quo quaerit sua dogmata quisque – Invenit et pariter dogmata quisque sua. – Písmo sv. je kniha, v ktorej každý hľadá a nájde pravdy svojej viery!“ Už sv. Augustín riekol: „Ozaj odkiaľ pochádza tak mnoho kacírstiev, či nie odtiaľ, že Písmo, ktoré je dobré, zle vykladajú a zlého výkladu sa smelo a hlavato pridŕžajú.“ (Tract in Joan, 18.) Anabaptisti na základe zle rozumených výkladov Písma sv. lúpili a vraždili; mormoni z Písma sv. vykladajú mnohoženstvo. Luther, Kalvín atď. tiež z Písma sv. sa usilovali dokázať svoju novú vieru.

Písmo sv. ako každé iné písmo je mŕtva písmena, ktorej života dá porozumenie. A porozumieť ho vyžaduje skúsené oko, a toľkú vedu, že neslýchanou bezočivosťou musíme nazvať tú smelosť, keď sa každý, kto vie čítať, podujíma k vykladaniu pravého zmyslu Písma sv., kdežto jeden sv. Augustín musel spoznať, že ani polovicu Písma sv. nerozumie.

Od rozšírenia časopisov je každý čitateľ hotový kritik, ktorý nad veľkými i malými, nad živými i mŕtvymi súdi. A prehnaný kritický smer premohol už nejedného vykladateľa a skúmateľa Písma svätého. Kritická horúčka celkom zaslepila nejedného, menovite protestantského kritika. Kto len koľko-toľko pozná vieru Kristovu, so zhrozením vidí smelé tvrdenia mnohého zástupcu kriticizmu vedeckého, ktoré najnovšie Pius X. vo svojom „Lamentabili“ výroku odsúdil. Ešte aj učenec padá do záhubných bludov, keď chce Písmo sv. s opovrhnutím tradície vysvetľovať. Piom X. odsúdených 65 zásad, značí zaprenie celého zjavenia Kristovho.

Niet pod slnkom krajiny, ktorá by svoj zákonník svojvôli svojich poddaných zverila, tak že by každý dľa svojej vôle vykladal zákony: tým menej môže byť kráľovstvo Božie kráľovstvom zmätku a bezhlavosti, v ktorom každý ide za svojou hlavou, uvážiac dobre tieto pravdy, porozumieme, že prečo to nariaďuje Cirkev: a) žeby sa Písmo sv. len s jej dovolením tlačiť mohlo, žeby bludná osnova neprišla do rúk veriacich; b) žeby Písmo sv. len hodnovernými vysvetlivkami ťažších miest prišlo do rúk veriacich; c) konečne, žeby ten, ktorý sa podujíma na čítanie Písma sv., mal dostatočnú duševnú zrelosť a mravnú vážnosť. Cirkev zazlieva pokračovanie protestantských biblických spoločností, ktoré Písmo sv. bez vysvetlenia kresťanom, pohanom, bez rozdielu do rúk dajú; a každý vážny a nepredpojatý pedagóg musí uznať, že má Cirkev v tomto pravdu. Najnovšie už aj protestantskí vychovávatelia uznávajú, že počínanie Cirkvi je dobré, dľa ktorého do rúk mládeže a nevzdelaného ľudu sa majú len vberky alebo niektoré knihy ako napr. Evanjeliá dať.

II. Druhý prameň viery: Ústne podanie.

Základom tradície je ústne podanie, ale podanie slovom neznačí to, akoby ono nebolo zaznačené podanie. Podané je všetko to, čo učil Pán Ježiš a apoštoli, alebo je buďto celkom nie v Písme sv., alebo sa veľmi nejasne v ňom obsahuje.

Pamiatky podania sú:
a) Vierovyznania, ktoré sú krátke obsahy viery. Najstaršie je vyznanie viery apoštolské, ktoré aspoň vo svojich hlavných bodoch z apoštolských čias pochádza. Pokrstenie dospelých hneď od počiatku vyznanie viery vyžadvovalo.
b) Výroky všeobecných cirkevných snemov, v ktorých sa podobne viera celej Cirkvi žiari. Provinciálne snemy aspoň o tom svedčia: čo vyznávala tá provincia, kde boli synody vydržiavané.
c) Obradné knihy, ktoré o odbavovaní sv. Omše, o vysluhovaní sv. Sviatosti vysvetlenie podávajú.
d) Hodnoverné zápisnice o mučeníkoch. Tieto nám hovoria za ktorú pravdu viery dali títo hrdinovia viery svoje životy.
e) Obrazy, sochy, nápisy z prvých dôb kresťanstva. Tieto nám dajú medzi iným vysvetlenie o tom, čo mysleli prví kresťania o úcte svätých a o orodovaní za mŕtvych.
f) Dejiny Cirkvi: z týchto sa dozvedáme, čo držali za novotu viery, za blud, viere Kristovej sa protiviaci naši predkovia.
g) Konečne: Spisy Cirkevných otcov, ktorí sú pre svoju vedu a svätosť života prvotriedni svedkovia viery Cirkvi.
Všetky podania, ako vidíme, svedčia o tom: čo bolo vierou Cirkvi a ako vyznávala túto vieru.

Tradícii dodáva významu a váhy menovite tá okolnosť, že ona stála na počiatku pod dozorom učiteľského úradu Cirkvi. Protestanti hrdo hovoria, že oni svoju vieru na slove Božom a nie na ľudskom podaní stavajú. Kdežto ako to nižšie uvidíme, veru aj protestanti len od ľudí na základe ľudských svedectiev prevzali Slovo božie; a keď my hovoríme o tradícii, je tiež reč o Slove Božom, ktoré pomocou ľudí k nám prišlo.

Odmrštenie tradície zo strany protestantov sa dá veľmi dobre rozumieť. Protestovali proti viere Cirkvi, a s tým protestovaním sa do protivy postavili s celou minulosťou Cirkvi. Svoju novú vieru by boli márne hľadali v živote Cirkvi: najviac by boli našli svojich cirkevných predkov v kacíroch od Cirkvi odtrhnutých. Prijatie tradície by bolo značilo smrť novej viere: no a sám nad sebou nemá vôle nikto smrteľný výrok vyniesť.

Pomer Písma sv. a Tradície jedno k druhému.

Pán Ježiš učil len živým slovom, on nenechal ani písmena svojim apoštolom, ale preto aj bez písma ostali tak apoštoli pod jeho Božským vedením a ochranou, ako aj ich zákonití nástupcovia.

Písmo sv. samo nám dáva na vedomie, že Pán dal túto úpravu svojim apoštolom: „Učte všetky národy“. „Kto vás počúva, mňa počúva!“ A apoštoli od prvých Turíc dľa úpravy Pánovej učili, to jest: živým slovom hlásali evanjelium. Kristova Cirkev sa narodila bez jedného písaného slova, tak ako aj dieťa bez rodného listu prichodí na svet. Náuka viery a mravov Krista vstúpila bez všetkého písma do života. „Otče nás“ sa už stotisíci modlili, dokiaľ bol napísaný, slová krstu apoštoli a ich pomocníci už mnoho ráz upotrebovali, keď ich Matúš napísal; aj slová poslednej večere pri sv. Omši užívali prv než by ony na pergamen napísané boli. Na počiatku Cirkvi, teda v najvážnejšiu dobu, celá náuka Kristova bola tradíciou. Vieme, že sv. Matúš dľa jedných o 8, dľa iných o 30 rokov po nanebovstúpení Pána, sv. Ján ale len na konci prvého storočia napísal svoje evanjelium.

Tradícia teda dľa svedectva dejín (Sk. apošt.) je staršia ako Písmo sv., pred napísaním Písma sv. celé zjavenie Kristovo tradícia obsahovala.

Behom 50-60 rokov bolo napísané Písmo sv., ktorého jednotlivé knihy buďto pod vodcovstvom apoštolov, alebo ich učeníkov brali do rúk obce cirkevné. V tej dobe obce cirkevné už dávno od apoštolov alebo ich učeníkov nielen poznali, ale aj užívali celú mravouku a vierouku Kristovu.

Tie bez Písma sv. utvorené cirkevné obce následkom svojho duševného alebo osobného spojenia s apoštolmi sa stali hodnovernými svedkami Písma sv. Od nich sa dozvedeli neskoršie doby a) že sú jednotlivé knihy Písma sv. od Boha osvietené, b) že tieto knihy a listy vskutku od apoštolov pochádzajú. Slovom: Tradícia je základom Písma sv. Tradícia potvrdzuje Písmo sväté.

Bez svedectva Cirkvi alebo bez Tradície by sme nevedeli, že menovite evanjelium Marka a Lukáša sú vnuknuté, nemohli by sme vedieť, že sú knihy nového zákona hodnoverné; ba bez tejto ani len to by nik nevedel povedať, ktoré knihy patria k Písmu sv. – Reformátori zavrhli tradíciu, a predsa prevzali Písmo sv. od tej Cirkvi, ktorej tradíciu zavrhli! V základnej otázke prijali v teórii odhodenú tradíciu, lebo by ináč bez Písma sv. boli ostali. Inokedy zase nič nechceli vedieť o tradícii. Z toho vidno, že sa reformátori hneď od počiatku na základ svojvôle postavili. Achilova päta protestantskej zásady viery je: prijať Písmo sv. od tej, ktorej autoritu opovrhli. Angličan Cobet (protestant) s uštipačným posmechom volá: „Jak dopaľujúca vec je pre nás protestantov, že sme nový zákon, totižto tú knihu, ktorá nám dáva jediný prostriedok spasenia od pápeža a od katolíckej Cirkvi vzali, o ktorých učíme, že ich „prekliate modloslužobníctvo“ musíme opovrhnúť. Niet teda pre nás inej cesty spásy, ako tá kniha, ktorú sme dostali od „modloslužobnej“ Cirkvi a od jej hlavy, od antikrista!“ (Wedewer: Lehrbuch 105.)

Kalvín túto základnú chybu protestantskej teórie viery takýmto rozumkovaním chcel zakryť: „Keď sa pápeženci opýtajú: odkiaľ vieme, že je Písmo sv. slovo Božie? To je celkom také, ako keby sa niekto tázal: ako oddelíme biele od čierneho? Pravdu sv. Písma tak cítime, ako známe čierne od bieleho rozoznať.“ (Inst. Lib. 1. c. 7. n. 2.) Dejepisnú otázku (či je Písmo sv. osvietené a hodnoverné) cítením chcieť rozlúštiť je ozaj podivná otázka! Dľa cítenia sa každá teória viery za pravú drží. Luther predsa navzdor svojej nedôslednosti uznal: „Musíme uznať preto, že je pravda, že je v pápežstve slovo Božie, apoštolský úrad, a že sme Písmo sv., krst a hlásanie slova Božieho od nej vzali, ináčej čo by sme vedeli o tomto všetkom.“

Apoštolské cirkevné obce na základe ústneho učenia už poznali celú náuku Kristovu a vyznávali ju, keď dostali k rukám sv. knihy, a preto vo výhodnejšom položení boli ako všetci ohľadom toho, aby porozumeli sv. knihy. Životom prevedené kresťanstvo, z očí do očí vzaté podrobné poučenie, im dalo do ruky prostriedok k správnemu porozumeniu sv. kníh.

Tradícia je kľúč k porozumeniu Písma svätého. Každý nepredpojatý človek musí uznať, že tie obce, ktoré žili v ovzduší apoštolmi stvorenom a ktoré kresťanstvo s telom-dušou vyznávali, mohli lepšie vedieť, ako ktokoľvek iný, čo je pravý obsah sv. kníh. Toto je príčina toho, že jeden sv. Ireneus, Tertulián, Lerinský sv. Vincent, voči kacírom so zbraňou tradície vystupovali a že snemy cirkevné vždycky s kľúčom tradície sa usilovali dostať do pokladničnej bane Písma svätého.

Sväté knihy nie sú novoty, ktoré vynašli po storočiach, ktorých zmysel by bola nejaká posiaľ neznáma pravda. Duch písmena tam žil od počiatku v duši Cirkvi. A preto vierovyznania Cirkvi, starý zvyk spisy apoštolských a cirkevných sv. Otcov, atď., slovom: stará tradícia je hodnoverným vysvetlením Písma sv. Bez tradície ani najmodernejšie kritické skúmanie nám nemôže pravý zmysel Písma svätého vyložiť.

Sväté knihy naznačili najväčšiu čiastku pokladu viery Kristovej (depositum fidei), ale o tom, čo apoštolovia nenapísali, i po napísaní sv. kníh ústne podané učenie a apoštolmi zavedený zvyk ostal smerodajným.

Aj Písmo sv. učí, že je tradícia celkom tak prameňom viery ako Písmo sväté. „Bratia, buďte stáli a zachovajte podania, ktoré ste sa naučili či rečou a či z písma nášho.“ (Tes. 2, 14.) Sv. Ján, ktorý posledný napísal svoje evanjelium, týmito slovami zakončil svoju knihu: „Je ešte mnoho iného, čo činil Ježiš, čo keby sa po jednom všetko popísalo, ani svet by nebol dostatočný pre knihy, ktoré by sa mali popísať.“ (Ján, 21, 25.) (Jedna pergamenová stužka mala dakedy aj 100 m.)

Jedine z tradície vieme, že sa majú aj nemluvniatka krstiť, že je sedem Sviatostí, že zelenoštvrtkové umývanie nôh je nie sviatosťou, že nedeľu a nie sobotu máme zasvätiť.

Z Písma sv. by sme skorej to mohli nasledovať, že sa len dospelí majú krstiť, ktorí už vedia veriť: „Kto uverí a pokrstený bude, spasený bude!“ Nemluvniatka nevedia veriť, a predsa: aj protestanti ich krstia. Jedine tradícia nás poučuje, že tieto slová Pána sa majú len na dospelých vzťahovať. Proti anabaptistom musel aj sám Luther so zbraňou tradície bojovať.

Pomer Písma sv. a tradíciu jedného ku druhého môžeme takto vyjadriť: Tradícia je základom, na ktorom spočíva Písmo sv. a zároveň kľúčom k pokladnici Písma sv. Bez tradície by Písmo sv. ostalo pre nás zatvorenou knihou, ktorá ani neobsahuje celé zjavenie Kristovo.

Dajme tomu, že by nebolo Písma sv.! Či by táto okolnosť zničila kresťanskú vieru? Ani zďaleka! V tomto páde boli by sme v tom istom položení, v ktorom bola Cirkev v prvých desaťročiach, alebo: tradícia, a to večne žijúca a už dávno na písmo vzatá by bola prameňom viery našej. Už aj sv. Ireneus nadhodil túto otázku (Adv. Haeres. 3., 4.) a takto odpovedal na ňu: „A keby nám apoštoli žiadneho písma neboli nechali, či by sme vtedy nemuseli tradíciu za mieru našej viery prijať, ktorú tradíciu apoštoli na pastierov Cirkvi zverili? Na nich počúva mnoho národov, uprostred barbarov, ktorí veria v Krista a do ktorých sŕdc bez atramentu a papieru skrz Ducha svätého napísané učenie Spasiteľove, ktorí sa totižto verne pridŕžajú starých tradícií.“

(Anton SZUSZAI – Apológia, čili sústavná obrana základných právd katolíckej viery. Ružomberok: LEV, 1924)