Jedna Cirkev Kristova
Človek i najsvätejšie a najdôležitejšie veci života vie prevrátiť, byť k nim ľahostajný, proti nim zaujatý. Kristus založil jednu spoločnosť, jednu Cirkev, ktorá má pokračovať v jeho diele, a predsa našli sa ľudia, čo roztrhali alebo trhajú nezošívanú Kristovu tuniku. A je zrejmé, že vôľa Krista Pána nemôže byť všetko, čo si človek takto vymyslel.
Kristus založil len jednu, jednu jedinú Cirkev, ktorá podľa jeho vôle má spojiť všetkých ľudí v jednote viery a lásky a takto pomôcť im dosiahnuť večný cieľ.
Kristus Pán pred sv. Petrom, ktorého ustanovil za viditeľnú hlavu svojej Cirkvi a za svojho nástupcu povedal: Ty si Peter, a na túto skalu vystavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. (Mat. 16,18) A keď sa Kristus nazval dobrým pastierom, povedal: Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tejto ovčiarne; i tie mám priviesť, a budú počúvať môj hlas; a bude jedna ovčiareň a jeden pastier. (Ján, 10,10) Kristovou snahou bolo všetko zjednotiť, lebo sám povedal: Každé kráľovstvo proti sebe rozdelené spustne, a dom na dom padne. (Luk. 11,17) Preto jeho posledná prosba bola: No, neprosím len za nich, ale aj za tých, ktorí skrze ich slovo uveria vo mňa: aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni v nás jedno boli, aby svet uveril, že ty si ma poslal. (Ján, 17, 20-21)
Čo Kristus týmto chcel povedať? Nehovorí o svojich cirkvách, ale o svojej Cirkvi. Nepovedal Petrovi: Ty si Peter, a na tejto skale vystavím Cirkvi svoje, ale: Na tejto skale postavím Cirkev jednu. Jednu! Túto jednu Cirkev prirovnáva k ovčiarni, čo nám pekne znázorňuje jednotu. Každá ovca mimo ovčiarne je nespokojná a usiluje sa dostať späť medzi ostatné ovce. Všetky chodia po tých istých cestách, na tú istú pašu, poslúchajú jeden hlas svojho pastiera. Tak má byť i v Cirkvi. Jednota vo viere, jednota vo sviatostiach, jednota vo všetkom. Keď Kristus na inom mieste prirovnáva Cirkev svoju k vínnej réve, ktorej všetky konáre, aj keď veľmi ďaleko siahajú, sú spojené pňom, z ktorého prijímajú silu, chcel toľko naznačiť, že chce mať svojich prívržencov, i keby ako ďaleko boli, spojených s Cirkvou, ktorá jediná im dá život.
Z toho, čo Kristus hovorí o svojej Cirkvi, vidíme, že vylučuje akúkoľvek inú možnú Cirkev, ako aj to, že Boh nemôže byť pôvodca viacerých náboženstiev. Lebo ak je len jeden Boh, tak je len jedna pravda. A nemôžeme povedať, že by Boh mohol v jednom náboženstve tvrdiť, že Kristus je Boh a človek, iným systémom náboženským zasa, že Kristus je iba človek, že sú večné tresty za hriechy, inde zas, že nie sú.
Kristus založil len jednu Cirkev, a takto bola Cirkev chápaná aj od apoštolov a cirkevných učiteľov. Sv. Pavol Cirkev nazýva Telom Kristovým. (Efez. 1,23) My sme údmi jeho tela, z jeho mäsa a z jeho kostí. (Efez. 5,10) Každý, kedykoľvek bol alebo bude pokrstený, stane sa údom Kristovým. Toto telo Kristovo, ktorého sme údmi, má rásť až do posledného dňa, kedy Kristus má sa stať všetko všetkým. Ako človek nemá dve telá, ale len jedno, jedným duchom oživované, tak je len jedna Cirkev Kristova. Preto inde sv. Pavol hovorí: Jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nado všetkých a skrze všetkých a vo všetkých nás. On dal niektorých síce za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov, iných zasa za pastierov a učiteľov, zdokonaľovať svätých, vykonávať služby, budovať Telo Kristovo, až by sme dospeli všetci na jednotu viery a poznania Syna Božieho. (Efez. 4, 5-6, 11-13)
S podobným oduševnením hovorí o jednote Cirkvi Kristovej sv. Cyprián: Ako je mnoho slnečných lúčov, ale len jedno slnko a svetlo, ako sú mnohé konáre na strome a iba jeden kmeň, ako z jedného prameňa je viac bystrín, ktorý sa takto zdá rozdelený, a predsa je len jeden. Odtrhni lúč od slnka, jednota svetla neutrpí rozdelením, ulom konár na strome, úlomok nebude pučať, oddeľ potok od prameňa, vyschne. Tak i Cirkev vysiela lúče na svet. Je len jedno svetlo, ktoré sa všade rozlieva. Rozkladá svoje veľmi plodné konáre po celej zemi. Jedna je však hlava, jeden pôvod, jedna matka. My sme jej plod, jej mliekom dojčení, jej duchom živení. (De unitate Ecclesiae, V.)
Keď Kristus založil len jednu Cirkev, ktorá spomedzi všelijakých cirkví je pravá Cirkev Kristova? Keď túto medzi nimi hľadáme, vidíme, že známku jednoty má iba Cirkev katolícka. V nej je jednota viery, jednota života, sviatostí a kultu, jednota vedenia autority, ktorá spravuje celú Cirkev.
Na poli vierovyznaní katolícka Cirkev je jediná náboženská spoločnosť, ktorá po celom svete učí to isté bez akejkoľvek zmeny. Už táto skutočnosť svedčí o tom, že nemôže byť ľudského pôvodu a že táto jednota je jej nadprirodzený dar. Kristus nikdy nepripustil nejakú možnú zmenu svojej náuky, lebo pravdu nemožno meniť. Preto povedal, že kto neuverí, bude zatratený. Cirkev túto jednotu prísne háji, a vždy našla prostriedky, ako ju udržať. Jednako na dennom poriadku je nejednotnosť a rozbíjanie iných náboženstiev, iných náboženských spoločností, ktoré sa odtrhli od pravej Cirkvi Kristovej. Tam je náboženstvo predmetom ľudského ducha. Vodcom nie je Duch Svätý, ale duch človeka, a preto koľko hláv, toľko myšlienok, toľko cirkvičiek. A naopak, Harnack, najväčší protestantský náboženský mysliteľ takto píše: „Rímska Cirkev je najrozsiahlejšia, najmohutnejšia, najkombinovanejšia, a jednako najjednotnejšia stavba, akú dejiny, nakoľko ich poznáme, len uskutočnili.“
Z jednoty jej viery vyviera život v jednote modlitby, bohoslužby, sviatostí a sviatkov. Pritom nepotlačuje individualitu, neničí ducha jednotlivých národov, ale dáva právo každému podľa jeho charakteru. Preto môže byť v Cirkvi obrad latinský, grécky, arménsky, rozličné rehole a náboženské spolky, rozličné formy bohoslužby a oslavy sviatkov. Ale nad touto rozličnosťou je jeden cirkevný život, ktorý je ako jedno slnko na nebi, ktoré všade rozlieva v tisícich lúčoch svoje svetlo všade a dáva zafarbenie všetkému podľa toho, na čo sa rozleje.
Táto jednota viery a života je výsledok jednej autority. Pápež je stredisko, základný kameň jednoty. Keď všetci majú žiť z jednej pravdy a keď majú byť privedení k jedinému Bohu, tu treba jednej hlavy a jedného vedenia, ktoré by bedlilo nad tým, aby sa naozaj táto jediná pravda Božia dostala každej duši, všetkým, ktorým Kristus tú pravdu priniesol. Preto i rozsievači tej pravdy – celá hierarchia – musia byť podrobení najvyššej autorite, vodcovi, pápežovi.
A hoci je veľká rozličnosť hierarchická, kultu a prejavov života podľa viery, ako to v Cirkvi pozorujeme, predsa z hľadiska rozumového, citového a praktického nijako nie je naštrbená jednota náuky, hierarchie a bohoslužieb. To preto, že rozličnosť nie je prekážka jednoty, ale známka dokonalosti. Táto mnohosť je redukovaná na jednotu podstatnou formou. Ako napríklad ľudská duša je formou každej časti tela a dáva jej vlastnú činnosť. (STh: I., ot 76, čl. 8) Podobne, hoci je veľká rozličnosť, predsa všetko môže byť preniknuté a zjednotené katolíctvom.
Tá istá viera ovláda rozličné teologické školy v katolíckej Cirkvi, celá hierarchia je podrobená najvyššej autorite, náboženský život vo svojich rozličných prejavoch nenaštrbuje jej jednotu a podstatu. A keď je v Cirkvi jednota dogmatická, hierarchická a bohoslužobná, neznamená to jednotu šablónovitú, ale veľkú znášanlivosť partikularizmu alebo osobnú a národnú znášanlivosť, pokiaľ to všetko neničí jej celistvosť a jednotu, či už dogmatickú, hierarchickú alebo bohoslužobnú.
Len jedna Cirkev je Kristova, a známky tejto jednej Cirkvi nájdeme len v Cirkvi katolíckej. To treba mať na mysli i dnes, keď celý svet, ako hovorí Sertillanges, je nezladený nástroj, ktorého jednotlivé zvuky sú silné a pekné, ale hudba zlá; len Cirkev Kristova, verná zásadám spravodlivosti a lásky, môže ľudstvo zjednotiť, lebo má všetko, čo treba k príprave príchodu šťastnej ľudskej spoločnosti, lebo iba ona je Cirkev Spasiteľova.
P. Vojtech Müller OP.
(Vyšlo v časopise Smer – Revue pre duchovný život; 1941, roč. I, č. 6)