74. Výročie bombardovania Spišskej Novej Vsi a 14. výročie bombardovania Juhoslávie, 23. 3. 2013, Spišská Nová Ves
Je to už zdá sa jubilejný desiaty krát, čo sme si v metropole Spiša pripomenuli bombardovania majúce mnoho spoločného. Na jednej strane obeť napadnutia, brániaca si svoje zvrchované územie, na strane druhej agresor, bažiaci po územných a z nich vyplývajúcich ďalších súvisiacich ziskoch. Tieto prípady boli, ako to už býva, iba opätovným vyvrcholením istých historickejších snáh konkrétnych agresorov, domáhajúcich sa pomocou lži a vybájených argumentov o pripojenie cudzích zemí, vďaka ktorým by si rozšírili svoju moc nad širším územím.
Za každým imperiálnym štátom socialistického, či kapitalistického charakteru šmahnutého pseudonacionalizmom, či iným zdegenerovaným izmom sa schováva istá skupina obchodníkov, ktorá daný štát za pomoci nastrčených politikov, pokútnym spôsobom využíva v svoj osobný prospech. Podmieňujú tomu celú oficiálnu rétoriku, snažiacu sa obvykle zamaskovať za vznešené, či kvázi vznešené ideály, ktoré pomocou propagandy, tak povediac od kolísky až po hrob tískajú do hláv, sŕdc a duší obyvateľom daného štátu. Takto infikovaní, poblúdení, alebo zištní ľudia, alebo ich kombinácia, následne vykonajú presne to, čo sa od nich očakáva. Zúčastnia sa na danom ťažení, neuvedomujúc si, alebo si to slabo uvedomujúc, alebo si to cielene uvedomujúc, že bojujú za záujmy korporácii, rodinných klanov a pod., očakávajúc tak svoju mizernú odrobinku ako odmenu.
V skutočnosti ich zápal vychádza na zmar, aj keď si myslia opak. Veď čo už len za zisk môže doniesť obyčajnému človeku, ktorý sa chtiac-nechtiac stáva obeťou propagandy a chtiac-nechtiac napĺňa korporatívnu agendu manipulátorov, využívajúcich ho pre svoj osobný zisk? Práve naopak, aicky tento prístup prináša danému človeku zaslúžené utrpenie. O konkrétnejších ideových podkladoch “našich“ dvoch bombardovaní, založených na šírení satanskej slobodomurárskej americkej demokracie a veľkomaďarských, tak isto satanských slobodomurárskych pseudo monarchistických paidei a ich škodlivosti na samotných pretlačovateľov tu nebudeme písať. Stačí si len uvedomiť, že ich propagátorom a realizátorom prinášajú logicky nešťastie, nakoľko sú dielom satana.
Zlo iba generuje zlo tým, čo ho nosia. Zlo je ako bumerang, ktorý sa zákonite vracia. Tieto vojny nemajú nič spoločné s označením ako spravodlivé. Práve naopak. Spravodlivú vojnu viedli tí, čo sa bránili, t. j. slovenskí vojaci a srbskí. Práve na fenomén spravodlivej vojny sa musí upierať náš zrak a na situácie, ktoré z nej vyplynuli. Odkaz spravodlivej vojny je totiž nadčasový. Zvlášť teraz, v časoch všeobecného zmäknutia, musí byť jedným z hlavných bodov, vyplývajúcich z kresťanskej morálky a etiky, o ktorú sa správni národovci jedine môžu opierať. Uvedomujúc si, že boj pokračuje, akurát že je v rámci Európskych krajín prevádzaný väčšinou rafinovane.
Na cintoríne zarezonovali v rámci príhovorov už tradične apely v duchu hesla, (aj keď nebolo vyrieknuté) ktoré v boji rozhodujúco ovplyvnilo Konštantína Veľkého:„V tomto znamení zvíťazíš!“. Rečníci z radov NSS si totiž uvedomujú, že jedine skrz túto ideu je možné víťazstvo ako včera, tak dnes aj zajtra. Kto ju zdvihne z prachu a aplikuje, ten bude víťaz, odhliadnuc od toho, že naša generácia sa už pravdepodobne nedostane do analogickej situácie, do akej sa dostali slovenskí vojaci v roku 1939, alebo srbskí v roku 1999, že bude povolaná ku obrane vlasti v rámci armády pod práporom Krista. Armády, ktorá by hájila kresťanské a národné záujmy totiž nieto.
Našou prioritou je obrana tradičnej viery a z nej vyplývajúceho národovectva – obrana ideí. Bez zdravých ideí totiž nie je šanca na faktickú obrodnú akciu, dávajúcu si za úlohu hmatateľné zisky. Obroda navonok vychádza z obrody vnútornej, obrody hlavy, srdca a duše. Ani slovenské vojak by sa nedostal do situácie, do akej sa dostal v marci roku 1939, ak by tomu nepredchádzal celý rad udalostí, vrcholiaci vo vzniku štátu, ktorého integrálnou súčasťou bola armáda slúžiaca kresťanstvu a národu.
Na cintorín v marci nechodíme na to, aby sme tam plakali, bedákali, či vykrikovali nezmysly, nechodíme tam ani preto, aby sme mechanicky položili ku pamätníku veniec a rutinne zapálili zopár sviečok, ale na to, aby sme si opäť raz pripomenuli podstatu – národ bez Boha, je národom pripraveným na odstrel. Ku pamätníku bombardovania chodíme aj preto, aby sme si pripomenuli, že boli časy, keď národ v Boha veril a pomocou neho mal štát a hrdinov a aj kvôli tomu aby sme sa utvrdili v tom, že všetko na zemi do času, iba Boh naveky a naša voľba buď po jeho boku, alebo mimo jeho dosah.
Veríme, že národovecké idei, opierajúce sa o Boha budú aj vďaka našej činnosti na vzostupe a tak sa vytvorí šanca pre obrodu národa pomocou jednotlivca, rodiny, či štátu. Nech myšlienky na našich hrdinských letcov zo Spišskej Novej Vsi a obrancov Juhoslávie nám v tom pomáhajú. My myslíme na nich, ctíme si ich a pamätáme, oni tým, že boli a konali mysleli a pamätali na nás. Rok prejde ako voda a je len na nás, či sa v Spišskej Novej Vsi stretneme s výsledkami znamenajúcimi pokrok, alebo defenzívu a smer úpadok.
Radovan Novotný