Výročie vzniku prvého Slovenského štátu, 17. marca 2013, Prešov
14. marec – vznik Slovenského štátu vnímame v rámci združenia NSS ako prirodzený a najrealistickejší konštrukt z vtedy možných, hodný nasledovania. Zriadenie tohto štátu plynulo z lásky k národu slovenskému, venovanej mu zo strany vtedajších slovenských, zodpovedných reprezentantov spoločenského života. Ich viera, pretavená v lásku a z nej vyplývajúcu zodpovednosť až do krajností, dala život štátu, ktorý svojím obsahom nebol doteraz prekonaný. Na jeho kresťansko – národno – sociálny odkaz z rôznych dôvodov nenadviazali nasledujúce generácie, ba ani nebol opätovne naplnený aspoň z minimálnej časti v dnešnej 2. Slovenskej republike, čo je fatálnou chybou, ktorú nie náhodne s veľkými ranami odráža realita každodenná, každokroková.
1. Slovenský štát, napriek všetkým jeho chybám, vyplývajúcim z hriešnosti človeka, je paládiom slovenského národa, ktorý zvlášť v čase vojnovom mu bol štítom a mečom proti vnútornému a vonkajšiemu prenikaniu a uplatneniu sa satanských idei vo vysokej podobe. Pretože sme národne uvedomelí katolíci, je naším vzorom, ktorý mal síce ku dokonalosti ďaleko, bol malý a závislý na geopolitickej situácii, trval krátko, bol vnútorne nahlodávaný bezbožnými ideami, ale bol náš a Bohom požehnaný! Jeho vnútorná sila vyvierala z jeho kontrarevolučného profilu, kedy sa oproti Československu postupne dávali veci z hlavy na nohy. Jeho perspektíva tkvela v približovaní sa Božiemu kráľovstvu – aj napriek tomu, že od skutočnej monarchie mala táto republika ešte riadne ďaleko.
Práve pre jeho ducha a z neho vyplývajúcu prax sme si zaumienili oprášiť toho ducha a obnoviť jeho prax do tej miery, do ktorej to bude možné, samozrejme, s prihliadnutím na chyby, ktoré sa vtedy porobili. Stalo sa tak aj na spomienke konanej z príležitosti 74. výročia vzniku nášho 1. Slovenského štátu.
Stretli sme sa na vojenskom cintoríne v Prešove, kde sme ale oproti minulým rokom odbavili spomienku komplexne – nepresúvali sme sa do Nižnej Šebastovej, nakoľko medzi časom z nej zmizol jediný artefakt (busta otca národa – Andreja Hlinku), nachádzajúci sa na východnom Slovensku, pripomínajúci snahy Ľudáckeho hnutia – hnutia, ktoré sa primárne zaslúžilo o vznik Slovenského štátu.
Čo je dôležité, spomienke predchádzala účasť organizátorov na Svätej omši venovanej ochrancovi Cirkvi Svätej, patrónovi mesta Prešov – Svätému Jozefovi, kde načerpali duchovné sily pred stretnutím sa na cintoríne.
V príhovoroch sa rečníci venovali hlavne vnútornej podstate Slovenskej republiky – jej kontrarevolučnému charakteru v kontexte protív s republikami revolučnými – aj súčasnou, Slovenskou. Ako príklady boli prednesené reči jej významných predstaviteľov – Dr. Jozefa Tisu, či Doc. Štefana Polakoviča, demonštrujúce jej oddanosť Kristovi skrz katolicizmus, nakoľko bez neho by tá republika nikdy nevznikla.
V rečiach zarezonoval aj význam veci obrany vlasti, ako integrálnej súčasti zoskupenia s konkrétnym obsahom. Zvlášť hrobmi slovenských a nemeckých vojakov to bolo, že dostala táto časť patričnú vyššiu formu citlivosti. Tu si uvedomil človek viac než kdekoľvek inde, že súčasná forma štátu nemá vytvorené základné fundamenty na to, aby sa dalo vôbec rozprávať o nejakom hájení záujmov vlasti, či obrane vlasti pred nepriateľom, zo strany vojakov, označených vlajkou Slovenskej republiky, pobehujúcich po Afganistane, či po posádkovom dome trebárs v Prešove.
Z príhovorov vyplynul aj apel na súčasníkov, aby nezanedbávali modlitbu, naopak, aby na nej stavali svoju vieru a prácu, nakoľko to je prirodzenosťou samou o sebe, s odvolaním sa na velikána mučeníka Jozef Tisu, ktorý a priori práve na modlitbu upriamuje svoju pozornosť v poslednej reči, venovanej slovenskému národu: „Ako si ja prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomínali na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť vševládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe za Boha a národ žehnal, aby slovenský národ bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.“
Prítomní boli vyzvaní, aby rozmýšľali a nenaskočili hoci komu na navyják, bárs by vyzeral ako veľmi lákavo a zaobaľoval sa do pokrútených ideí, propagujúcich napríklad zvodný proti kresťanský revolučný nacionalizmus. Mimochodom, dalo by sa to prirovnať ku logike veci plynúcej z očakávania antikrista, ktorý keď príde na zem, nebude nejakým strašným čudákom s rohami, ale fešákom a džentlmenom, snažiacim sa svojou rétorikou prilákať čo najväčší počet duší s vidinou ich uvrhnutia do osídiel diabla.
Po modlitbe na účel blahorečenia mučeníka Jozefa Tisu, zapálení sviec a položení venca sa časť prítomných presunula ku pamätníku venovanému vojakom wehrmachtu, po ktorých boku bojovali slovenskí vojaci proti boľševizmu. Zosnulým bol venovaný krátky komentár spolu s modlitbou. Na záver sme im zapálili sviečky.
Veríme, že modlitby a slová vyrieknuté, zapália oheň v srdci aspoň jedného prítomného, ktorý do vtedy nebol presvedčený o správnosti slovenskej, národno-kresťanskej ceste, ktorá je jedinou možnou vo veci obrody slovenského národa.
Na tejto ceste nám Pán Boh pomáhaj! Christus Vincit, Christus Regnat, Christus Imperat!
Radovan Novotný