Pred oslavami vzniku 1. Slovenského štátu
Podľa mučeníka a prezidenta Jozefa Tisu je národovectvo cnosťou a prirodzeným vývodom z Božieho prikázania – Cti otca svojho i matku svoju. Tým je dané a nakázané, že sa má stať aj prirodzenou súčasťou života každého jednotlivca, ktorý si ctí Boha. Štát má v katolíckom tradičnom učení svoj význam a hierarchicky za Bohom, človečenskými prirodzenými štruktúrami (národ, rodina) a samotným človekom je hneď na ďalšom mieste.
Štát založený na kresťanských hodnotách človeku pomáhal spolunažívať na tomto svete s inými ľuďmi svojho rodu, ako aj mimo neho. Napomáhal usmerňovať prirodzené protivy, vznikajúce zo spoločenského spolunažívania ľuďom rôznych stavov, denominácii, ako aj vytváral človeku podmienky na to, aby sa dôkladne pripravil na posmrtný život. Takýto štát si dával za prioritu aj preventívne, či represívne potlačenie zhubných ideológii, narúšajúcich zdravý vývoj človeka.
Toto bol ideový podklad, z ktorého sa zrodila a vyrástla slovenská štátnosť minulosti, so všetkými svojimi dobrami, ako aj nedostatkami, vyplývajúcimi z hriechu, v rokoch 1939 až 1945. Vďaka Bohu za ňu. Tento republikánsky štát bol istým prechodným konštruktom, smerujúcim za ideálnejších podmienok prirodzene ku monarchii, kde by vládol duch Krista Kráľa, ako odrazu Božieho kráľovstva na nebi. Doktor Jozef Tiso vo
svojich filozofických rozpravách a náukách o národe a štáte nikoho súdneho nenecháva na pochybách, že štát je len prostriedkom, uľahčujúcim život človeka, a aby toho človeka povzbudil k životu vedenému na obraz Boží.
Je však dostatočne zrejmá táto postupnosť všetkým, ktorí sa v súčasnosti hlásia ku 1. Slovenskej republike a ktorá je istým ideálom pri kvalitatívnom nazeraní sa a posudzovaní tej druhej – súčasnej, i každej inej?
Dovolím si tvrdiť, že nie je zrejmá a naopak, drvivej väčšine uniká. Buď už z nevedomosti, či neuvedomelosti, založenej zvlášť na istej forme mentálneho bloku, alebo cielenom ideovom odmietnutí Pána Boha, ako ho interpretuje kresťanstvo, zvlášť katolicizmus, ako najvyššieho hierarchu, od ktorého je odvodené všetko na tejto zemi a naopak, k vedomému, či nevedomému priľnutiu sa ku revolucionárskemu vývodu, hovoriaceho o všetkej moci, pochádzajúcej od človeka a náväzných bludov.
Kľúčovosť správneho uchopenia tohto bodu je rozhodujúca pre celé následné pochopenie problematiky.
Nie je žiadnou anomáliou, aj keď vyplývajúc z logiky veci to sama o sebe anomália je, že ku prvej Slovenskej štátnosti sa hlásia ľudia charakteristickí odmietaním Pána Boha, ako ho interpretuje kresťanstvo, zvlášť katolicizmus. Hlásia sa k celej sérii hodnôt, odvodených a vyplývajúcich z kresťanskej morálky a etiky bez toho, aby si uvedomovali ich pôvod. Propagujú taktiež stavovstvo, ako ideál vládnuci v pracovných vzťahov a vyplývajúci z Pápežskych encyklík, inšpirovaných cechmi fungujúcimi v stredovekej katolíckej monarchii, samozrejme bez toho, aby si uvedomovali pôvod a náväznosť tohto faktu.
Pre takýchto ľudí je charakteristické aj kladné posúdenie persón zaslúživších sa o samostatnosť, zvlášť prezidenta republiky Jozefa Tisu, či otca národa Andreja Hlinku. Prebieha však zhruba v takej rovine, čo je hlavným kameňom úrazu – ich národovectvo áno, to je bomba, ich katolicizmus nie, to je niečo neprijateľné. Z hesla „Za Boha – za národ!“ berú len to „za národ“, ten Boh im tam neštimuje a ak Boh, tak Perún (jeden z mnohých) a podobne. Takto by sa dalo pokračovať aj ďalej. Meritum veci spočíva v upriamení pozornosti na fenomén toho, že takíto ľudia nepochopili, že úspech národovectva, ako aj Slovenskej republiky spočíva a spočíval v pochopení hierarchie hodnôt a ich logickej náväznosti, ktorá je nasledovná:
Boh, národ, štát – kresťanstvo, národovectvo, štátnosť.
Pre nich sa zdá, je štátnosť prázdnym fetišom, v lepšom prípade zle pochopeným symbolom a nástrojom, vyplývajúcim z ich pokrútenej logiky. Žiadúca podstata jeho funkcie, ako aj význam idei v ňom panujúca im uniká. O pochopení nejakej funkcii štátu, ktorá má človeka povzbudiť v príprave človeka na večný život (či smrť) škoda hovoriť. Väčšinou nevidia štátnosť ako prostriedok, vidia ju ako cieľ pre uskutočňovanie politiky, ktorá je však od základu zdeformovaná. Jozef Tiso jasne zdôrazňuje na čo má štát slúžiť a že je iba prostriedkom, slúžiacim človeku pre zušľachťovanie veci dočasných, ako aj snaženia sa o večné. (O tom, aký duch by naplnil štát, v ktorom by títo ľudia mali moc sa tu nebude radšej rozširovať, ale Boh nás ochraňuj od neho, ako aj od toho v ktorom žijeme v súčasnosti.)
Z tohto nepochopenia vyplýva celý rad problémov, ktoré následne vytvárajú a nabaľujú ďalšie. Pokiaľ zástancovia štátu nepochopia pravú logiku veci, súvisiacu so slovenským národovectvom a Slovenským štátom, do vtedy budú blúdiť a hlásať revolučné heslá a mútiť hlavu mládeži, neuvedomujúc si, že v podstate slúžia tým, proti ktorým kvázi vystupujú a viac všeobecne škodia, ako pomáhajú (slobodomurári, sionisti, ilumináti
atď.). Nehovoriac o tom, že dokým vo vedúcich funkciách politických, treťosektorových a neformálnych skupín, označujúcich sa ako národovecké budú figurovať takto poblúdení ľudia, ku žiadnemu skutočnému spojeniu mýtických Svätoplukových prútov nemôže dôjsť a ak dôjde, tak iba na čas, kým sa opätovný pád do ešte hlbšieho bahna opäť nestane skutočnosťou.
Francovo Španielsko, Salazarovo Portugalsko, či 1. Slovenský štát – Slovenská republika boli produktmi národne uvedomelých pravoverných katolíkov, nie pagansko synkretických, či neveriacich permanentných revolucionárov, naopak, ich sa stránili a proti nim bojovali!
Radovan Novotný