Reč Andreja Hlinku pri príležitosti vysviacky prvých troch slovenských biskupov, 13. februára 1921, Nitra

Mnohý závidí ich postavenie, ale o mesiac, rok iste nebude závidenia hodný ich úrad. Idú nápady na školu, chrám i rodinu, ktoré oni svojim vlastným životom musia odbíjať. Rozpútané vášne ešte neutíchli, pozostatky války sa javia. 360 chrámov zneuctených a znesvätených, tisíce sôch pováľaných, pokaličených. Disciplína a samokázeň popúšťa u kňazov i svetských… Toto bude vyžadovať mnoho obetí a od pastiera mnoho ostražitostí a starostí… Sú v katolicizme doby radosti, sú doby zármutku a plaču. A dnes je táto poslednia, poneváč vymrela úcta k zákonu, vrchnosti a poriadku. Z jednej strany sa na cirkev nadáva, z druhej ale ide na svojej víťaznej ceste… Sme bojujúca a nie spiaca cirkev, sme v plačlivom údolí a nie raji. Preto i našich otcov očakáva ťažká úloha, ale nech im bude útechou, že my stojíme po ich boku. Keď budú klesať ich ramená, my im prikročíme ku pomoci ako našim Mojžišom. Keď sme stáli vedľa nich, ako obyčajných bojovníkov, neopustíme ich ani ako kniežatá… a sľubujeme, že skorej uschne pravica naša, a zomre hlas v hrdle našom, akoby sme sa im stali nevernými.