„Kde sa «čestní zlodeji» rozchádzajú s «bastardmi»“: Gustáv Husák a ostatní „verní komunisti“ slovami Alexandra Solženicyna (bodka za diskusiou k osobe)

Koncom minulého roku (2012), v období výročia smrti Gustáva Husáka – 9. prezidenta kremeľského satelitu, – ktoré pripadá na 18. november, zašumelo v slovenskom národe mnoho oslavného krochkania na adresu tohto komunistu. Dokonca i mládež naša historikov či národovcov, ktorá je na internete „držiteľom slovenského rána“, si hlasito na Husákovej osobe zamľaskla od samej „smačnosti“ tohto prípadu. Nebudem sa však púšťať do menného vyratúvania pomýlených obdivovateľov Gustáva Husáka, pre ktorých je kladným hrdinom (česko-)slovenských dejín hneď za Andrejom Hlinkom, Jozefom Tisom či Madeleine Albrightovou…  – alebo účastnými slovami tohto relativistického pomätenia: nehodno sa dištancovať od dobrých skutkov a rozhodnutí, nech ich robil ktokoľvek, v ktorejkoľvek dobe, alebo politickom zriadení – naozaj?

Radšej sa nad osobou Gustáva Husáka pozastavme teraz, z pohľadu tradicionalistov, i keď oneskorene, ako nikdy – keďže slová, ktoré doteraz odznievali, v nijakom prípade nevyčerpali problematiku jeho morálneho profilu; ak nejaký mal. A to ani nemám na mysli perá tých, ktorí ospevovali Husákovu „opodstatnenú občiansku neposlušnosť“ (sic) voči Slovenskému štátu, ale najmä tých, ktorí sa, tváriac empaticky, bohorovne vžívali do jeho ťažkej životnej situácie a psychologizovali jeho jednotlivé kroky.

Preto miesto seba, nechám na Husákovu adresu prehovoriť nestrannú osobu z pozície našich – či dokonca i tých naforsírovaných – československých socialistických dejín; nech teda hovorí Alexander Solženicyn, Rus, bývalý kapitán Červenej armády a ešte bývalejší „leninský socialista“ svojimi vlastnými odsúdený na nútené práce do GULAGu pre svoj list priateľovi, v ktorom kritizoval Stalina. Nech teda prehovorí o morálnom profile Husáka a jemu podobných „pravoverných komunistov“, ktorých nezlomili (čítaj: ktorým neotvorili oči) tresty od vlastných, človek, ktorý prežil sovietske peklo svetlejších zajtrajškov, a ktorý kajúcne priznáva, na rozdiel od deviatich desatín preživších GULAG-u, že prežil vďaka tomu, že časť trestu si odpykal ako zašivák a nie na spoločných prácach.

Toto svedectvo (aj o Lacovi Novomeskom či Vladimírovi Clementisovi) je potrebné najmä pre tých, ktorý by nebodaj chceli Husáka, tohto diablovho prisluhovača telom i dušou, direktora Zboru národnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti, ľutovať za jeho nespravodlivé uväznenie, alebo dokonca vyzdvihovať tohto „vizionára“, ktorý videl Slovensko ako súčasť Sovietskeho zväzu, za neskoršie chvíľkové vzplanutie svojej pobalamútenej duše pre „lepšie postavenie“ Slovenska v rámci ČSR… Tu tento radikálnejší liberál než Dubček s ním skáče usmiaty do jedného bazéna, tam zas sa bozkáva s chlpatým Brežnevom – a (zrazu) „odmietajúc“ násilie – uvoľňuje prezidentské miesto Havlovi…

Ak už (ne-)prebudené svedomie nie, tak nech tamtie slová umlčia žeravých relativizátorov či akademických objektivizátorov, raz a navždy, vďaka autorovmu majstrovskému preniknutiu do duše verných komunistov cez niekoľko takých životných príbehov z GULAGu, kde charakter „verných, ortodoxných“ zoči-voči smrti, priam do neba prýštil svojou bezcharakternosťou a nepoučiteľnosťou, neschopnosťou oľutovať, priznať svoj podiel na diablovom pláne a ráznym odmietnutím pokoriť seba samého (kým bol ešte čas)… rovnako ako tomu bolo v Husákovom prípade.

Solženicyn, Alexander: Súostrovie Gulag 1918-1956. Pokus o umeleckú štúdiu. Kniha druhá. Premedia Group: Bratislava, 2012, s. 202-208:

***

Aby bola predstava o verných úplnejšia, preskúmame ich správanie vo všetkých základných rovinách táborového života.

A. Vzťah k táborovému režimu a k zápasu uväznených za ich práva.

Keďže táborový režim sme ustanovili my, sovietska moc, treba ho udržiavať nie len ochotne, ale aj veľmi uvedomelo. Treba dodržiavať vlastného ducha režimu ešte skôr, ako to bude žiadať alebo kázať dozor.

Tá istá J. Ginzburgová uvádza ohromujúce postrehy: ženy ospravedlňujú ostrihanie (strojčekom) vlastnej hlavy (keď to raz režim žiada)! Zo zavretého väzenia ich posielajú umierať na Kolymu. Majú pripravené vlastné vysvetlenie: to znamená, že nám dôverujú, že tam budeme svedomito pracovať!

O akom „zápase“ možno, dočerta, hovoriť? O zápase – proti komu? Proti vlastným! O zápase – v mene čoho? V mene osobného prepustenia? Tak netreba bojovať, ale prosiť podľa zákonného poriadku. V mene zvrhnutia sovietskej moci? Nech vám jazyk odpadne!

Medzi tými obyvateľmi táborov, ktorí chceli zápasiť, ale nemohli; ktorí mohli, ale nechceli, ktorí aj mohli, aj chceli (a zápasili! príde čas, porozprávame aj o nich!), ortodoxní predstavujú štvrtú skupinu: tých, ktorí nechceli, ale ani nemohli, aj keby chceli. Celý predchádzajúci život ich pripravil len na umelé, vopred určené prostredie. Ich „zápas“ na slobode, to bolo prijímanie a odovzdávanie zhora schválených rezolúcií a smerníc pomocou telefónu a elektrického zvončeka. V táborových podmienkach, kde zápas vyžaduje predovšetkým boj zblízka, ísť neozbrojený proti samopalom, pritisnutý sa plaziť pod ostreľovaním, boli to Sidorovia Polikarpovičovia a Kôprovia Paradajkovičovia, nikto sa ich nebál a na nič sa nehodili.

A tým skôr títo principiálni bojovníci za všeľudské šťastie nikdy neprekážali zbojstvu banditov: nenamietali voči panstvu banditov v kuchyniach a medzi zašivákmi (čítajte hoci generála Gorbatova, tam to je) – veď to podľa ich teórie sociálne blízki dostali v tábore takú moc. Nebránili okrádaniu slabých vo svojej prítomnosti a ani sami sa nebránili olúpeniu.

A toto všetko bolo logické, všetko do seba zapadalo a nikto nič nenamietal. Ale tu nadišiel čas písať dejiny, ozvali sa prvé tlmené hlasy o táborovom živote, verní sa obzreli a urazili sa: A to už ako? Oni, takí pokrokoví, takí uvedomelí – a nezápasili! Ba ani nevedeli, že bol kult Stalinovej osobnosti!1 A nepredpokladali, že Lavrentij Pavlovič2 je zarytý nepriateľ ľudu.

A urýchlene bolo treba rozchýriť nejakú hmlistú verziu, že zápasili. Všetci časopiseckí havkáči, ktorým sa neťažilo, vyčítali môjmu Ivanovi Denisovičovi: prečo nezápasil, sukin syn? Moskovská pravda (8. decembra 1962) dokonca hrešila Ivana Denisoviča, že komunisti organizovali v táboroch ilegálne schôdze, ale on na ne nechodil, nepriúčal sa rozumu u mysliacich.

Čo sú to za táraniny? – Aké ilegálne schôdze? A načo? – Aby vo vrecku zatínali päste? A voči komu ich zatínať, keď od pomocného dozorcu po Stalina bola všetko samá sovietska moc? A kedy, a akými metódami zápasili?

To nevie povedať nikto.

A rozmýšľali o niečom? Ak si to aj dovolili, len opakovali: je všetka skutočnosť rozumná? O čom rozmýšľali, keď ich modlitbou bolo: nebi ma, cársky korbáč?

B. Vzájomné vzťahy s táborovým vedením.

Akýže iný vzťah môžu mať verní k táborovému vedeniu ako ten najúctivejší a najpriaznivejší? Veď táboroví náčelníci sú všetci členmi strany a plnia stranícky rozkaz, nie je to ich vina, že „ja“ (= jediný nevinný) som sem poslaný s rozsudkom. Ortodoxní si veľmi dobre uvedomujú, keby sa oni zrazu ocitli na mieste táborových náčelníkov, že aj oni by konali rovnako.

Todorskij, okolo ktorého teraz celá naša tlač narobila rozruch ako o táborovom hrdinovi (novinár zo seminaristu, všimol si ho Lenin a ktovie prečo sa v tridsiatych rokoch stal náčelníkom vojenskej leteckej akadémie), podľa Ďjakovovho textu sa dokonca aj s náčelníkom zásobovania, okolo ktorého robotník prejde bez obzretia, rozpráva takto:

Čím môžem poslúžiť, občan náčelník?

A náčelníkovi zdravotného oddelenia zasa Todorskij zostavuje konspekt zo Stručného náčrtu.3 Ak čo len v niečom rozmýšľa ináč, ako je to v Stručnom náčrte, potom kde je jeho principiálnosť, ako môže robiť konspekt presne podľa Stalina?4 Čiže myslí presne tak.

Lenže milovať vedenie nestačí! – Aj vedenie musí milovať teba. Treba predsa vedeniu vysvetliť, že my sme takí istí, z rovnakého cesta, nejako nás už len prichýľte. Preto hrdinovia Serebriakovovej, Šelesta, Ďjakova, Aldan-Semionova pri každej príležitosti, či treba či nie, či sa to hodí alebo nie, pri prijímaní transportu, pri previerke podľa osobných listov, vyhlasujú sa za komunistov. A to je prihláška na teplé miestečko.

Šelest dokonca vymyslel takú scénu. V kotlaskom distribučnom väzení vyvolávajú podľa osobných listov. „Politická príslušnosť?“ spýtal sa náčelník. (Pre akých hlupákov sa to píše? Kde vo väzenských osobných listoch je rubrika politickej príslušnosti?) „Člen VKS(b),“ odpovedá Šelest na podstrčenú otázku.

A treba uznať náčelníkom, dzeržincom i berijovcom, že počujú. A umiestňujú. Veď či nebola písomná alebo aspoň ústna smernica: komunistov umiestňovať slušnejšie? Pretože aj v obdobiach najprudšieho prenasledovania päťdesiatosmičkárov, keď ich odstraňovali z funkcií zašivákov, bývalí veľkí komunisti sa akosi udržali. (Napríklad v Kreslagu. Bývalý člen vojenskej rady Severokaukazského vojenského okruhu Aralov sa držal ako vedúci záhradníckej brigády, bývalý brigádny veliteľ ako vedúci brigády rodinných domčekov, bývalý tajomník moskovského výboru Dedkov – tiež mal sinekúru.) Ale aj bez akejkoľvek smernice obyčajná solidarita a jednoduchý výpočet: dnes ty, zajtra ja – museli vnútrakov nabádať, aby sa poriadne starali o pravoverných.

A stávalo sa, že ortodoxní sa u vedenia dobre zapísali, tvorili v tábore stálu privilegovanú vrstvu. (Na radových tichých, ktorí nechodili k vedeniu omieľať slová o svojej viere, sa to nevzťahovalo.)

Aldan-Semionov to v prostoduchosti aj tak píše: komunisti náčelníci sa usilujú preložiť komunistov väzňov na ľahšiu prácu. Ani Ďjakov netají: nováčik Rom vyhlásil náčelníkovi nemocnice, že je starý boľševik. A hneď ho nechali ako dozorného na zdravotnom oddelení – veľmi závideniahodná funkcia! Aj náčelník tábora dáva pokyn nepresunúť Todorského od zdravotníkov.

Ale najpozoruhodnejší prípad rozpráva G. Šelest v Kolymských zápiskoch5: prišiel nový vysoký vnútrak a v uväznenom Zaborskom spoznal svojho bývalého veliteľa zboru v občianskej vojne. Zaslzili od dojatia. No, pýtaj si pol kráľovstva! A Zaborskij: súhlasí, že „sa bude osobitne stravovať v kuchyni a brať si chleba, koľko treba“ (čiže ukracovať robotníkov, pretože nové normy stravovania mu nikto nenapíše) a prosí, aby mu dali iba šesťzväzkového Lenina, aby ho mohol aj po večeroch čítať pri petrolejke!

Tak sa aj všetko zariadilo: cez deň sa živí ukradnutým prídelom, večer číta Lenina. Tak sa otvorene a s pôžitkom oslavuje podlosť.

U Šelesta tiež akési mýtické „ilegálne politbyro“ brigády (trochu veľa pre brigádu?) v nezvyčajnom čase získava peceň chleba z miestnosti na krájanie a misku ovsenej kaše. Čiže –  všade sú vlastní zašiváci? A teda – kradneme, spoľahliví?

Ten istý Šelest nám prináša definitívny záver:

„Jedni prežili silou ducha (títohľa ortodoxní, kradnúci kašu a chlieb – A. S.), druhí – miskou kaše navyše“ (to je Ivan Denisovič).6

Nuž, nech je teda tak. Ivan Denisovič nemá známych zašivákov. Len povedzte, a čo kamene? Kamene na stenu kto ukladal, há? Vy, zadubenci?

C. Vzťah k práci.

Celkove sú ortodoxní oddaní práci (námestník Ejche sa aj v týfusovom blúznení upokojil až vtedy, keď ho sestra presvedčila, že áno, telegramy o zásobovaní obilím odoslali.) Celkove schvaľujú aj táborovú prácu: je potrebná pre vybudovanie komunizmu a bez nej by bolo nezaslúžené dávať celému kŕdľu väzňov žbrndu. Preto pokladajú za celkom rozumné, že tých, čo sa odťahujú, treba biť, zatvárať do barakov so sprísneným režimom (BSR), ba vo vojnových časoch aj strieľať. Pokladajú tiež za celkom normálne byť dozorcom, vedúcim brigády, hocijakým poháňacom a naháňačom (tu sa rozchádzajú s „čestnými zlodejmi“ a zhodujú sa s „bastardmi“).

Tak napríklad vedúcou brigády drevorubačov bola Jeleňa Nikitinová, bývalá sekretárka kyjevského výboru Komsomolu. Hovorí sa o nej, že okrádala o výkony vlastnú brigádu (paragraf 58), vymieňala s banditmi. Od roboty sa u nej vykupovala Ľusia Džaparidzeová (dcéra bakuského komisára) čokoládou z balíkov. Zato anarchistku Taťjanu Garasiovovú nepustila z lesa tri dni, kým neomrzia.

Prochorov-Pustover, tiež boľševik, hoci nestraník, odhaľoval väzňov, že náročky neplnia normy (a hlásil to vedeniu, väzňov potrestali). Na výčitky väzňov, že je to predsa pochopiteľné, ich práca je otrocká, Prochorov odpovedal: „Čudná filozofia! V kapitalistických krajinách robotníci bojujú proti otrockej práci, ale my, aj keď sme otroci, pracujeme predsa na socialistický štát, nie pre súkromné osoby. Títo úradníci sú (iba dočasne?) pri moci, jedno hnutie ľudu – a spadnú, no ľudový štát zostane.“

Vedomie ortodoxného, to je džungľa. Živý človek sa s ním nemôže dohodnúť.

Spoľahliví si pre seba vybavujú len jedinú výnimku: bolo by nesprávne využívať ich na spoločných táborových prácach, lebo potom by sa ťažko uchovali pre budúce plodné vedenie sovietskeho ľudu, a aj počas rokov v tábore by sa im ťažko myslelo, čiže, zhromažďovalo v krúžkoch a dookola opakovalo, že pravdu má súdruh Stalin, súdruh Molotov, súdruh Berija a celá strana.

A preto sa zo všetkých síl, pod patronátom táborových náčelníkov a s tichou vzájomnou pomocou, usilujú dostať za zašivákov – na tie miesta, ktoré si nevyžadujú vedomosti (povolanie nemá nikto z nich) a ktoré sú pokojnejšie, ďalej od hlavného táborového boja. Tak sa aj uchytí Zacharov (učiteľ Malenkova) – v sklade osobných vecí; vyššie spomínaný Zaborskij (sám Šelest?) –  v oddelení materiálneho zásobovania; smutne preslávený Todorskij – v zdravotnom oddelení; Konokotin sa stáva felčiarom (hoci nijaký felčiar nie je); Serebriakovová – zdravotnou sestrou (hoci ňou vôbec nie je). Aj Aldan-Semionov bol zašivákom.

Táborový životopis Ďjakova, najkrikľúnskejšieho z verných, je vykreslený jeho vlastným perom a zaslúži si obdiv. Za päť rokov trestu sa mu podarilo jeden raz vyjsť za zónu, aj to na pol dňa, za tohto pol dňa si popracoval pol hodiny, rúbal haluze, a aj to mu dozorca povedal: si uťahaný, oddýchni si. Pol hodiny za päť rokov – to sa každému nepodarí! Nejaký čas margíroval pruh, potom fistulu od pruhu – ale, počúvajte, veď vari nie päť rokov! Aby dostával také vzácne miesta ako zdravotný štatistik, knihovník KVO a skladník osobných vecí, a držal sa na nich počas celého trestu, za to nestačí zaplatiť niekomu slaninou, určite treba kmotrovi upísať aj dušu, to nech posúdia starí obyvatelia táborov. Okrem toho Ďjakov nie je obyčajný zašivák, ale zašivák bojovný: v prvom variante svojej novely,7 kým ho verejne nezahanbili,8 uhladene zdôvodňoval, prečo sa rozumný človek musí vyhnúť hrubému ľudovému údelu („šachová kombinácia,“ „rošáda“, čiže namiesto seba podstrčiť pod palicu druhého). A tento človek chce byť teraz hlavným vykladačom táborového života!

G. Serebriakovová opisuje svoj táborový životopis opatrnou prerušovanou čiarou. Vraj sú proti nej dôležité svedkyne. Nemal som možnosť si to preveriť.

No nielen autorov komunistov, ale aj všetkých ostatných verných, opísaných týmto zborom autorov, ukázali mimo práce – buď v nemocnici alebo medzi zašivákmi, kde aj vedú svoje tmárske (a trochu zaktualizované) rozhovory. Tu spisovatelia neklamú: jednoducho nemali dosť fantázie zobraziť týchto zadubencov pri práci, užitočnej pre všetkých. (Ako to zobrazíš, keď si sám nikdy nepracoval?)

D. Vzťah k útekom.

Sami zadubenci nikdy neutekajú: veď to by bol akt zápasu s režimom, dezorganizácia ministerstva vnútra, a teda podkopávanie sovietskej moci. Okrem toho ortodoxnému vždy na najvyšších inštanciách blúdia dve-tri žiadosti o omilostenie, no útek by si tam hore mohli vysvetliť ako netrpezlivosť, dokonca ako nedôveru k najvyšším inštanciám.

Spoľahliví ani nepotrebovali „slobodu všeobecne“ – ľudskú, vtáčiu slobodu. Každá pravda je konkrétna – a slobodu potrebovali iba z rúk štátu, zákonnú, s pečiatkou, s navrátením ich predchádzajúceho postavenia a predností, veď bez toho načo aj je sloboda?

Nuž a keďže sa sami na útek nedávali, o to väčšmi odsudzovali aj všetky cudzie úteky ako čisté podkopávanie systému MV a budovania národného hospodárstva.

A keďže sú úteky také škodlivé, potom je určite občianskou povinnosťou verného komunistu, keď sa dozvedel, doniesť súdruhovi splnomocnencovi, logické, však?

Ale boli medzi nimi aj voľakedajší ilegálni pracovníci, aj smelí ľudia z občianskej vojny. No dogma z nich urobila – politickú háveď…

E. Vzťah k ostatným odsúdeným podľa paragrafu 58.

S bratmi v nešťastí sa nikdy nedávali dohromady, to by bolo nestranícke. Neraz tajne medzi sebou, no neraz aj celkom otvorene (nič neriskovali) kládli seba do protikladu s týmito špinavými päťdesiatosmičkármi, usilovali sa od nich očistiť separovaním. Na slobode stáli práve na čele tejto naivnej masy – ani tam jej nedovoľovali povedať slobodné slovo. Teraz, keď sa s ňou ocitli v spoločných celách íl ako rovný s rovným, neboli ňou tlmení a kričali na ňu, koľko sa im chcelo: „Tak vám treba, ničomníci! Všetci ste sa na slobode pretvarovali! Všetci ste nepriatelia a právom vás zavreli! Všetko je zákonité! Všetko speje k veľkému víťazstvu!“ (Iba mňa zavreli neoprávnene.)

Nehatenosť svojich väzenských monológov (administratíva bola vždy za ortodoxných, kontráci sa neopovážia nič namietnuť, bude druhý trest) vážne pripisovali sile víťazného učenia. (Býval v tábore, pravda, aj iný pomer síl. Istý prokurátor, ktorý sedel v Unžlagu, sa musel celé roky tváriť ako pomätený. Iba tým sa zachránil pred krutým zúčtovaním: sedeli s ním jeho „krstniatka“.) Ortodoxní sa na všetkých odsúdených podľa paragrafu 58 okrem seba pozerá s otvoreným pohŕdaním, so zarytou triednou nenávisťou. Ďjakov: „S hrôzou som si pomyslel, s kým to tu sme?“ Konokotin nechce dať injekciu chorému vlasovovcovi (hoci ako felčiar je povinný!), ale obetavo dá krv chorému strážnemu. (Ako aj ich slobodný lekár Barinov vraví: „Predovšetkým som čekista, až potom lekár.“ To je medicína!) Teraz je teda jasné, prečo sú v nemocniciach potrební čestní ľudia“ (Ďjakov): aby vedeli, komu dať injekcie a komu nie.

A túto nenávisť premieňali na činy. Veď akože sa dá a prečo tajiť triednu nenávisť v sebe? Keď Šelestovi Kaukazania nechcú ísť do práce, Samuil Gendaľ, profesor (asi komunistického práva) hneď hádže návnadu: podozrievať mullu zo sabotáže.

F. Vzťah k donášačstvu.

Ako všetky cesty vedú do Ríma, tak aj predošlé body nás všetky doviedli k tomu, že skalní nemôžu nespolupracovať s najlepšími a najúprimnejšími z táborových náčelníkov – s operatívnymi splnomocnencami. V ich situácii je to najsprávnejší spôsob, ako pomôcť NKVD, štátu a strane.

Okrem toho je to výhodné, je to najlepšie spojenie s vedením. Služby kmotrovi nezostanú bez odmeny. Len pod kmotrovou ochranou sa dá roky udržať na dobrých zašiváckych miestach v zóne.

V jednej knižke o tábore z toho istého ortodoxného prúdu9 autorov obľúbený najkladnejší komunista Kratov sa v tábore riadi takýmto systémom názorov: 1. prežiť za každú cenu, prispôsobiac sa všetkému; 2. nech sa stanú donášačmi poriadni ľudia, je to lepšie, ako keď sa nimi stanú naničhodníci.

No aj keby sa ortodoxný zaťal a nechcel slúžiť kmotrovi – ťažko sa tým dverám vyhne. Splnomocnenec si nenechá ujsť príležitosť každého pravoverného, hlasno vyjadrujúceho svoju vieru, láskavo zavolať a otcovsky sa spýtať; „Ste sovietsky človek?“ A verný nemôže povedať „nie“. Čiže, „áno“.

No ak áno, tak poďme spolupracovať, súdruh. Nič vám v tom nemôže brániť.10

Ibaže teraz, pri prekrúcaní celých dejín táborov, je hanebné priznať, že spolupracovali. Nie vždy ich prichytili otvorene, ako Lizu Kotikovú, ktorá stratila písomné udanie. Ale, povedzme, prerieknu sa, že splnomocnenec Sokovikov priateľsky posielal Ďjakovove listy bez táborovej cenzúry, ale nepovedia: A za čo posielal? Kde sa vzalo také priateľstvo? Vymyslia si, že splnomocnenec Jakovlev radil Todorskému, aby sa otvorene neoznačoval za komunistu, no nevysvetlia: Prečo sa o to staral?

Ale to je len do času. Už sú pred dverami tie slávne časy, keď budú môcť zdvihnúť hlavu a nahlas sa priznať.

– Áno! My sme donášali a sme na to hrdí!11

No mimochodom – načo je celá táto kapitola? Celý tento dlhý prehľad a rozbor verných? Namiesto toho napíšeme metrovými písmenami:

JÁNOS KÁDÁR, WŁADYSLAW GOMUŁKA, GUSTÁV HUSÁK.

Absolvovali aj nespravodlivé zatknutie, aj vyšetrovanie s mučením, aj si niekoľko rokov odsedeli.

Celý svet vidí, či si toho dosť osvojili. Celý svet spoznal ich hodnotu.

***

1    V roku 1957 sa ma vedúca kádrovníčka oblastného odboru školstva a osvety spýtala: „A za čo vás roku 1945 zavreli?“ –  „Za výroky proti kultu osobnosti,“ odpovedal som. „Ako to?“ začudovala sa. „Vari bol vtedy kult osobnosti?“ (Úprimne si myslela, že kult osobnosti vyhlásili roku 1956, kde by sa teda nabral roku 1945?)
2    L. P. Berija (pozn. prekl.).
3    Dejiny VKS(b), spracované podľa Stalinových pokynov (pozn. prekl.).
4    Niekto namietne: principiálnosť je pekná vec, ale niekedy musí byť človek pružný. Veď bolo obdobie, keď Ulbricht a Dimitrov inštruovali svoje komunistické strany o mieri s fašistami a dokonca o ich podpore. Nuž, tu nevieme, kam z konopí, dialektika!
5    Georgij Šelest: Kolymské zápisky, časopis Znamia, č. 9/1964
6    Zabajkalskij rabočij, Čita 27.8.1964
7    B. Ďjakov: Prežité, časopis Zvezda, č. 3/1963
8    V. Lakšin: Ivan Denisovič: Jeho priatelia i nepriatelia, s. 244 – 245
9    Viktor Viatkin: Človek sa rodí dvakrát, vyd. Knižnoje izdateľstvo, Magadan 1963 -1964.
10    Ivanov-Razumnik spomína, že v ich butyrskej cele odhalili troch donášačov – a ukázalo sa, že všetci traja sú komunisti.
11    Napísal som to začiatkom roku 1966 a ku koncu toho istého roku som si prečítal v časopise Okt’abr č. 9 repliku K. Bukovského (Odpoveď na schodisku). Je to tak – už sa otvorene pýšia.