Nové slobodné Slovensko
NSS na FB

Augustin od Sandra Botticelliho (okolo r. 1480)Počúvaním kázní, prednášok a hymien svätého Ambróza sa Augustín pomaly približoval ku kresťanskému presvedčeniu. Pravda, ktorú tak dlho hľadal, sa mu zjavila zaodetá do moci slov, nie však na ňu odkázaná, absolútna pravda mohla postrádať rečnícke ozdoby, nepotrebovala prázdne slová zo „školy rečníctva“, aby naňho urobila dojem. Pravda prejavu mu bola teraz dôležitejšia ako krása prejavu a vo Svätom písme už vycítil tú večnú pravdu, ktorá upokojuje nielen ducha, ale aj srdce, a ktorá jediná môže človeka urobiť šťastným.

Pri čítaní niektorých novoplatónskych spisov sa zrútili posledné intelektuálne prekážky, ktoré viere ešte stáli v ceste. Stal sa presvedčeným kresťanom. Čítal Bibliu a len čo mohol, šiel do kostola. K obráteniu mu chýbal ešte posledný krok do nového života. Čo poznanie pochopilo, toho sa musela zmocniť aj vôľa. Za poznaním musel nasledovať čin.

A opäť to boli vzory žijúcich kresťanov, ktoréAugustínom pohli. Počul, že slávny rímsky učenec Victorinus, ktorého preklad Plotinových Enneád do latinčiny práve čítal, sa stal katolíckym kresťanom a za cisára Juliána sa radšej vzdal profesúry než viery. To, čo Augustín počul o novom živote tohto odvážneho vyznávača, ho nadchlo túžbou napodobniť ho.

     „Avšak tá nová vôľa,“ rozprával neskôr Augustín, „ktorá sa vo mne ozývala, tebe, Bože, kvôli tebe slúžiť, v tebe sa kochať, ty jediná istá slasť, tá vôľa ešte nebola dosť silná, aby premohla starú vôľu, ktorá zmocnela návykom. A tak spolu bojovali dve vôle, stará a nová, telesná a duchovná, a rozpor medzi nimi mi jatril dušu.“

Medzičasom nadobudol istotu, že poznal pravdu, ale ešte bol pripútaný k zemi. Vedel, že je lepšie odovzdať sa Bohu, ako sa oddávať náruživostiam. Počul volanie: „Vstaň, ty spáč, vstaň z mŕtvych a Kristus bude tvojim svetlom!“ No on nepoznal inú odpoveď ako unavené, ospanlivé slová: „Hneď, áno, hneď! Nechaj ma ešte chvíľku.“ Táto chvíľka sa riadne predĺžila.

Ale milosť ho už nepustila. Jedného dňa ho navštívil istý pán z cisárskeho dvora, Afričan menom Ponticianus. Náhodou zbadal na hracom stolíku knihu, otvoril ju a na svoj veľký údiv zistil, že to je vydanie listov sv. Pavla. Ukázalo sa, že Ponticianus bol veriaci kresťan. Keď mu Augustín povedal, že veľmi pozorne študuje sv. Pavla, rozprúdil sa medzi nimi rozhovor, v ktorom sa čoskoro dostali k svätému pustovníkovi Antonoci. Ten vraj v evanjeliu náhodou na miesto, kde Ježiš hovorí bohatému mladíkovi: „Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi, Potom príď a nasleduj ma!“ Anton tie slová vztiahol na seba a ihneď poslúchol. Odišiel do egyptskej púšte a žil tam iba Bohu.

Keď tento Boží muž zomrel, Augustín už bol na svete, udalosti teda neboli veľmi vzdialené. A predsa ani Augustín, ani jeho priateľ Alypius, ktorý pritom tiež bol, nikdy o tom nepočuli. Ponticianus sa tomu zadivil a ešte viac sa o tom rozhovoril. Augustín a jeho priateľ so vzrastajúcim úžasom počúvali rozprávanie o Antonovi a iných rehoľníkoch a kláštoroch. Aj v Miláne je vraj mužský kláštor, ktorý Ambróz podporuje. S napätím počúvali, ako dvaja Ponticiánovi priatelia, cisárski úradníci v Trevíre, po prečítaní životopisu sv. Antona zanechali svoje nevesty i kariéru a stali sa rehoľníkmi. Všetci títo ľudia sa kvôli Bohu zriekli manželstva, majetku a svetskej slávy.

To na Augustína zapôsobilo. Už dávno mal ako živý kresťanský ideál pred očami Moniku, svoju ovdovelú matku, a Ambróza, ktorý nebol ženatý. Ale doteraz sa mu zrejme zdali byť niečím jedinečným, svojou výnimočnosťou ojedinelým a nenapodobiteľným. Až teraz si uvedomil, že je mnoho tých, čo na ceste kresťanskej dokonalosti pokročili až k nasledovaniu evanjeliových rád bezženstva, chudoby, a že tento cieľ nemôže byť nedosiahnuteľný.

Ideál bezženstva kvôli nebeskému kráľovstvu, ktoré Ježisš prisľúbil svojim učeníkom, sa už osemnásťročnému Augustínovi zdal hodný úsilia. Vtedy sa modlieval: „Daj mi cudnosť a zdržanlivosť, ale nie hneď!“ Teraz sa ako tridsaťjeden ročný hanbil za to, že sa celé tie roky nedokázal odpútať od vášní. Hanbil sa tým viac, čím viac sa porovnával s tými mnohými, ktorí sa vzdali slávy, bohatstva a zmyslových pôžitkov.

On sám podrobne opísal boj, ktorý vtedy, po Ponticianovej návšteve, v milánskej záhrade zúril v jeho duši. Zároveň cítil, ako ho jeho najväčšie neresti, ktoré si za dlhotrvajúceho návyku obľúbil, ukradomky poťahujú za odev jeho tela a šepkajú: „Chceš nás opustiť? Odteraz už nikdy nebudeme s tebou? Od tejto chvíle už nikdy nebudeš smieť to a to robiť. Myslíš, že to bez nás vydržíš?“

Potom mu však vyvstali pred očami zástupy zdržanlivých dievčat, chlapcov, panien, vdov a rehoľníkov. Nechceš dokázať to, čo dokázali títo muži a ženy? Dokázali to z vlastnej sily? Či v nich nepôsobí Boh? Prečo sa spoliehaš iba na seba, keď nemáš pevnú vôľu? Hoď sa Bohu do náručia a neboj sa, on neuhne a nenechá ťa padnúť, vrhni sa bezstarostne, on ťa zachytí a uzdraví.“

Jednotvárny spev detského hlasu zo susedného pozemku („Vezmi a čítaj! Vezmi a čítaj!) mu vnukol myšlienku, aby otvoril Pavlove listy a podľa vzoru svätého Antona prijal za svoje životné pravidlo prvé slová, na ktoré mu padne pohľad. Čítal: „Žime počestne ako vo dne, nie v hýrení a opilstve, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí.“

Búrka v jeho duši sa ihneď utíšila. S pokojom a istotou človeka, ktorý po dlhom hľadaní našiel cieľ svojho života, oznámil Alypiovi a Monike svoje rozhodnutie. Jeho obrátenie bolo radikálne. Celkom sa odpútal od všetkého, čo mu doposiaľ tak veľmi napĺňalo srdce, že sa mu stalo prekážkou v láske k Bohu: od lásky k svetskej sláve a moci, a od lásky k žene. Pravdaže vedel, že aj v svetských úradoch a v manželstve možno viesť kresťanský život a mal na to aj vzory v Ponticianovi, Monike a iných. On však, a práve v tom videl Božiu vôľu, mohol urobiť iba jedno: zložiť profesúru, vzdať sa svetskej kariéry, prepustiť svoju konkubínu, zrušiť zasnúbenie, v spoločenstve rovnako zmýšľajúcich priateľov sa utiahnuť zo sveta  k nábožnému životu a na najbližšiu Veľkú noc prijať krst…

…Keby sa bolo všetko vyvíjalo podľa jeho želania, bol by až do svojho konca pokračoval v tomto tichom a rozjímavom živote. Ale pokojný život v ústraní mu bol dopriaty len tri roky. Bolo mu určené niečo iného: vzrušujúce zápasy vo svete proti rozličným protivníkom. Tieto vonkajšie zápasy spôsobia, že druhá polovica jeho života bude rovnako dramatická, ako bola prvá s jej duševnými bojmi.

(Gisbert Kranz, vydavateľstvo lúč rok 1996)

Pridané: 06. 02. 2013 Rubrika: Osobnosti
Darčekové predmety NSS Jozef Tiso Dielňa sv. Jozefa Sacrum Imperium REX! Krása liturgie Te Deum Vendée Monarchia Integrální katolíci