Príčiny súčasnej morálnej krízy

Morálka, dobro, zlo, cnosti, neresti – to sú pojmy, s ktorými sa stretol a stretáva azda každý z nás. Niet svedomitého rodiča, ktorý by neviedol svoje deti k cnostiam. Od malička sme boli vychovávaní rozprávkami a príbehmi, kde dobro víťazilo nad zlom, pociťovali sme sympatie ku kladným postavám, ktoré prekypovali cnosťami a záporné postavy v nás zase vzbudzovali odpor k zlu. Škola neskôr prebrala v morálnej výchove štafetu a aj v každom zamestnaní sú formálne vyjadrené základné morálne predpisy, či etické kódexy. Napriek tomu dnes zo všetkých strán počúvame, že zažívame hlbokú morálnu krízu, ona je príčinou globálneho úpadku a prekonáme ho jedine tak, že sa staneme morálnymi ľuďmi. Akosi sa nám to ale nedarí, práve naopak, úpadok sa z roka na rok zväčšuje, kríza sa prehlbuje. A to napriek tomu, že sa s morálnou výchovou stretávame skutočne takmer v každej životnej etape. Zaiste možno ako jednu z príčin určiť nemorálny odpad, ktorým nás kŕmia médiá, enormný vplyv „skazeného západu“, či vo všeobecnosti nemorálnu spoločnosť a okolie. My sa však v tomto článku pokúsime preskúmať inú príčinu, ktorú zároveň považujeme za tú najpodstatnejšiu. Tá pramení z otázky o samotnej povahe modernej morálky, teda či súčasné chápanie morálky neostalo iba nepochopeným výrazom pre niečo, čo kedysi malo plnohodnotný zmysel, ktorý už moderná morálka nemá.

Znepokojujúca hypotéza Alasdaira MacIntyra

Súčasný stav morálky výstižne opisuje škótsky filozof Alasdair MacIntyre, ktorý patrí medzi najvplyvnejších etikov dneška, prostredníctvom „znepokojujúcej hypotézy“ na príklade katastrofy prírodných vied. Konkrétne uvádza imaginárnu situáciu, v ktorej verejnosť začala obviňovať vedcov za rozsiahle prírodné katastrofy. Odporcov vedy to vedie až k fyzickým útokom, pália knihy, ničia laboratóriá a prístroje. Nakoniec po vlne násilností nastupuje „antivedecké“ politické hnutie, ktoré sa zmocňuje vlády, zatvára do väzenia a popravuje všetkých preživších vedcov. Školy a univerzity už vo svojich učebných plánoch nemajú ani len zmienky o akejkoľvek prírodnej vede. Po istom čase sa však začnú ľudia búriť aj proti „antivedeckej“ vláde. Za obnovenie a oživenie vedy nastupuje nová generácia, ktorá však už nemá také vedecké znalosti ako pôvodní vedci, ostali jej len útržky a zlomky predošlých komplexných teórií. Ľudia, ktorí sa snažia vedu obnoviť majú poznatky o pokusoch, ale chýba im teoretický koncept. Zo spálených kníh ostalo pár strán s vedeckými teóriami, avšak bez vzájomnej spojitosti a širších súvislostí. Cez to všetko sa tieto zlomky znovu včleňujú do budovaných vedeckých systémov. V školách sa znovu učia nanovo poskladané teórie. Tie sú ako také koherentné, no súvislosti, ktoré by im dodali plný zmysel a správny význam chýbajú. Následkom toho sa objavuje viacero protichodných smerov, ktoré sa snažia rôznymi spôsobmi zdôvodniť jednotlivé teórie, všetko však ostáva v rovine nekonečných a nič neriešiacich diskusií. Subjektívne názory jednotlivých vykladačov vedeckých teórií ničia ich predošlú objektívnu platnosť.

Na čo vlastne slúži tento príklad? MacIntyre pomocou neho mieni vyjadriť svoju hypotézu, totiž že: „v našom súčasnom svete je jazyk morálky v stave rovnako veľkého zmätku, v akom je jazyk prírodných vied v imaginárnom svete“ (MacIntyre, 2004, s. 12). Možno sa zdá byť na prvý pohľad toto prirovnanie odtrhnuté od reality. Ako si však ukážeme nižšie, nie je tomu celkom tak. Dnes, ako sme poznamenali v úvode, sa morálne pojmy bežne používajú. Avšak širšie súvislosti, ktoré by osvetlili ich pôvodný význam ľudia vo veľkej miere nepoznajú, ostali v trende už iba napodobeniny morálky. Napodobeniny morálky tradičnej a pôvodnej. Isteže netreba brať MacIntyrovu hypotézu doslovne. Skutočná morálka pretrváva aj napriek rôznym revolúciám, ktoré sa proti nej viedli, vedú a viesť budú. Faktom však ostáva, že túto morálku pozná a žije podľa nej len veľmi malé percento ľudí, kým drvivá väčšina sa mylne domnieva, že morálkou v pravom zmysle slova je morálka moderná, odtrhnutá od svojich koreňov. Následkom toho, podobne ako v spomínanom imaginárnom príklade, dnes jestvuje množstvo etických smerov, ktoré sa snažia hľadať východiskové princípy kde sa len dá, no tam, kde sa skutočne nachádzajú – v kresťanskej morálke, tam ich nehľadajú. A ako si nižšie ukážeme, vôbec to nie je náhodou. Tento problém má už pomerne dlhú históriu a reflektuje ho aj Jozef Tiso, keď píše: „Hoci ale sústavy tieto (myslí tým sústavy od koreňa odtrhnutých moderných etických systémov) vypožičané sú zo sústav mravouky náboženskej, preto však, že sú len vytrhnutými čiastkami celej sústavy a ako také vytrhnuté z celku falošné sú ďalej vyvinuté, nemôžu sa dožiť schválenia rozumu kritického“ (Tiso, 2002, s. 131). Skutočne tak badať paralely medzi Tisovým konštatovaním a MacIntyrovou hypotézou. Tým sa nám začína črtať predbežná odpoveď na v úvode položenú otázku, teda že moderná morálka, resp. moderné etické koncepcie sú skutočne iba napodobeninami morálky pôvodnej, používajú takmer totožné pojmy, avšak vo východiskových princípoch, motivácii, konečných dôsledkoch morálneho konania a celkového zdôvodnenia morálky stoja v protiklade. Pristúpme teraz k bližšiemu zdôvodneniu tejto tézy.

Tradičná morálka

Každý ľudský tvor ako aj všetko, čo má s človekom dočinenia je možné komplexne poznať jedine s ohľadom na širší kontext, na určitú tradíciu. Tradičná morálka (máme tu na mysli morálku európskej filozoficko-náboženskej klímy) prirodzene podlieha systematickému vývoju v rámci danej tradície. A my, či sa nám to páči alebo nie, sme dedičmi tradície kresťanskej. Kresťanstvo je element, ktorý najvýraznejšie ovplyvnil celú Európu a jeho jazyk je v nás hlboko zakorenený aj napriek rozmáhajúcemu sa ateizmu. Preto aj jazyk dnešnej morálky je len umelo vytrhnutým jazykom zo systému morálky pôvodnej. Počiatky európskej tradičnej morálky však možno nájsť už v antickom Grécku, konkrétne u Aristotela. Predkresťanská antická filozofická tradícia v rámci Božieho plánu dokonale pripravila pôdu pre neskoršie prijatie kresťanstva, kresťanskej filozofie a morálky. Bol to už Aristoteles, ktorý rozpracoval svoju etiku v teleologickom rámci (gr. telos – účel, cieľ ; gr. logos – myšlienka, náuka; teleológia – náuka o cieli), ktorý má veľmi podstatný význam pre celý jej neskorší vývoj. Jestvuje v ňom totiž dôležitá schéma – (1) človek taký, aký práve je, (2) človek v ideálnom stave, akým by sa stal ak by uskutočnil svoju podstatu, teda naplnil svoj telos a (3) prostriedky, ktoré mu umožňujú prejsť z jedného stavu do druhého. Telos, resp. konečný cieľ človeka ako človeka je v Aristotelovej etike všeobecná blaženosť (gr. eudaimonia), ktorou je dokonalé a najvyššie dobro. Blaženosť si podľa Aristotela: „nikto nežiada pre oné hodnoty ani vôbec pre nejaký ďalší cieľ (…) dokonalé dobro si samo sebe stačí“ (Aristoteles, 1979, s. 28) – toto je jeden zo základných atribútov blaženosti. Prostriedky potrebné pre jej dosiahnutie sú cnosti. Tie si ľudia volia rozumovou úvahou ako stred medzi dvoma krajnosťami, majú prirodzenú vlohu nadobudnúť ich zvykom, t. j. opakovaným cnostným konaním.

Možno sa to tak na prvý pohľad nejaví, no Aristoteles, ktorý žil približne 3-4 storočia pred Kristom, už vo svojom čase dospel svojim filozofovaním k mnohým múdrym a o pár storočí mladšiemu kresťanstvu blízkym záverom. Kým však z Aristotelovej rétoriky známy prvotný hýbateľ, teória hylemorfizmu (človek je substanciálna jednota tela a duše) alebo blaženosť ako konečný cieľ človeka boli len filozofickými konštruktmi, tak Kristus a kresťanstvo tieto pojmy postavili na reálny základ, doplnili ich o zjavené pravdy, čo im dodalo nepominuteľnú platnosť. Niet sa preto čomu čudovať, že teleologický charakter morálky a pojem cnosti zohrávajú dôležitú úlohu aj v kresťanskej etike. Na celý ľudský život, na každý náš skutok možno nahliadať zo širšieho pohľadu, totiž ako sa daný skutok javí v Božích očiach, či je v súlade so zákonom, ktorý nám Boh zjavil, či nás ten-ktorý skutok upevňuje v milosti alebo naopak nás od Boha vzďaľuje. Na toto všetko kresťanská etika odpovedá predovšetkým s ohľadom na konečný cieľ človeka ako človeka, ktorým je prirodzene večná blaženosť, teda spása. „Boh je posledným cieľom človeka i všetkých ostatných vecí“, píše sv. Tomáš Akvinský a dodáva, že: „človek a ostatní tvorovia rozumoví dosahujú posledného cieľa poznaním a láskou k Bohu“ (STh I-II q. 1 a. 8 co). Rozum a poznanie sú dary, ktorými Boh obdaroval zo všetkých pozemských tvorov jedine človeka. Má dispozíciu rozumom poznávať Boha a jeho zákon, aj keď vzhľadom na Božiu nekonečnosť nemožno ho na tomto svete ľudským rozumom plne obsiahnuť. No cez to všetko, čo poznať pre uskutočnenie posledného cieľa človek potrebuje, to poznať môže. V tomto mu napomáha najmä Kristom Pánom ustanovená Cirkev, učiteľka Pravdy, ktorá od svojich začiatkov učí kresťanov pravej viere a dobrým mravom. Práve oná kresťanská mravouka je teda tou tradičnou morálkou. Jej pôvodcom je sám Pán Boh. A človek, na Boží obraz stvorený, má morálne povinnosti voči svojmu všemohúcemu nebeskému Otcovi, ktorý je zároveň najvyššou morálnou autoritou. On nás bude súdiť za každú jednu našu myšlienku, za každé slovo a každý skutok. Ak si človek svoje povinnosti splní, čaká ho odmena nad všetky odmeny v podobe večného života, no v opačnom prípade, ak sa vzbúri proti vôli svojho nebeského Otca, bude za to spravodlivo potrestaný. Motivácia, ktorá svojím v dôsledkoch večným charakterom zohráva veľmi významnú úlohu, tak môže byť pozitívna (túžba po Bohu a večnom živote) alebo negatívna (strach z pekla a večného zatratenia). Ako prostriedky k spáse nám slúžia predovšetkým Desatoro, tri Božské cnosti – viera, nádej, láska – a z nich vyplývajúce všetky ostatné, ktoré nás v rámci teleologickej schémy môžu z prirodzeného stavu, v ktorom je človek podľa svojej prirodzenosti poškvrnenej dedičným hriechom naklonený k zlému, previesť do stavu ideálneho, k uskutočneniu svojej morálnej povinnosti, k životu podľa Božej vôle v Božej milosti a konečne k večnej blaženosti – spáse. Toto zabezpečiť je hlavnou úlohou tradičnej etiky.

Zaiste tu budú namietať prívrženci slovanských predkresťanským tradícií, že nerešpektujeme našich pohanských predkov, ich zvyky a morálku. Treba na to však povedať, že (1) pohanské zvyky, ktoré dnes rôzne neopohanské krúžky nazývajú pohanskou morálkou boli v tých časoch iba bezprostredne žitými zvykmi, ktoré sa zakladali na zákonoch prírody. V tejto rovine sa nedá hovoriť o slovanskej pohanskej etike v rovnakom zmysle ako to bolo trebárs u Aristotela, ktorý skúmal podstatu morálky rozumom, teda sprostredkovane, nedá sa preto hovoriť ani o tom, že by vtedy nejaká etika u pohanských Slovanov existovala. Možno nanajvýš dnes eticky skúmať vtedajšie jednotlivé zažité pravidlá, nemožno však hovoriť o vtedajšej etike. (2) Pohanské zvyky boli relatívne, vzťahujúce sa na ten-ktorý kmeň, na tú-ktorú kultúru. Prirodzene je to tým, že vychádzali z falošných ľudských náboženstiev ako výplod ľudí upadnutých od dedičného hriechu. Dnešok túto relatívnosť len potvrdzuje, keď existuje veľké množstvo často aj protichodných výkladov pohanskej morálky, keď sa ani samotní neopohania nevedia dohodnúť na jej základných princípoch. Človek má však jeden pôvod, jedného Stvoriteľa a jednu prirodzenosť, preto existuje jedna univerzálna a objektívne platná morálka a tá pramení z absolútnych právd Božieho zákona, z náboženstva historického a zjaveného – kresťanstva. (3) Zakončíme toto krátke apologetické odbočenie rečníckou otázkou, totiž: Ak zakladá pohanská morálka na zákonoch „matky prírody“, z ktorých najpopulárnejším je zákon prežitia silnejšieho, zdatnejšieho a úmrtia slabšieho, tak prečo neopohania nechcú prijať a rešpektovať fakt, že pravé náboženstvo od Boha je silnejšie a tým pádom aj prežilo a zvíťazilo nad slabšími ľudskými pohanskými náboženstvami?

Dôvodov, prečo zástanca tradičnej morálky pod touto morálkou myslí morálku kresťanskú a nie predkresťanskú alebo akúkoľvek inú je omnoho viac (nie každá tradícia je totiž hodná uchovávania, akékoľvek prvenstvo má vždy tradícia Bohom zjavenej Pravdy). My sme ich však uviedli len veľmi stručne a schematicky, pretože ide o skutočne vyčerpávajúcu a rozsiahlu tému, hodnú niekoľkých kníh, nie jedného článku a našim hlavným cieľom je v prvom rade ukázať smer a vzbudiť záujem o hlbšie hľadanie pravdy, na čo postačia aj schematicky zapísané argumenty. Zdôrazniť však treba na záver tejto časti tie najkľúčovejšie atribúty tradičnej morálky, ktoré sme dosiaľ spomenuli a to sú: teleologická schéma, cnosti ako prostriedky k uskutočneniu konečného cieľa, silná pozitívna aj negatívna motivácia, pôvod morálky u Boha, ktorý je zároveň najvyššou morálnou autoritou, univerzálnosť a objektívna platnosť. „Boh totižto od večnosti nosil v sebe ideu sveta; v idei tejto obsažený bol nielen úmysel, že stvorí svet kedysi v časnosti, lež i vzor celého sveta; v idei tej zahrnutý bol už i zákon života celého sveta, zákon prírody, zákon spoločnosti ľudskej“ (Tiso, 2002, s. 130), píše Dr. Tiso, čím dokonale potvrdzuje to, čo tu bolo doteraz povedané. Objasnením pojmu tradičnej morálky sa dostávame k tej, časti článku, kde preskúmame počiatky a príčiny morálnej krízy, zároveň konfrontujeme modernú napodobeninu morálky vo všeobecnosti s morálkou tradičnou.

Diablova ofenzíva

Ak sme si definovali Pána Boha, ako pôvodcu morálky, tak v širšom zmysle slova bude prvotnou príčinou akejkoľvek morálnej krízy spôsobenej útokmi rôzneho druhu vždy diabol. V užšom zmysle slova možno potom hovoriť o diablom vedených tajných spoločnostiach, indivíduách, falošných náboženstvách, filozofiách a iných deštrukčných smeroch. V stručnom historickom priereze siahajú prvé počiatky modernej morálnej krízy do 14. storočia, kedy naturalizmus, ako produkt humanizmu a renesancie, započal sériu útokov na pôvodný spoločenský poriadok a morálku. Naturalisti, popierali nadprirodzeno, stavali v duchu snahy o návrat k pohanskej kultúre do popredia človeka, prírodu a prírodné sily. Zabúdali popri tom na duchovné horizonty a na konečný cieľ človeka, ktorý má nadprirodzený ráz. Oveľa zdrvujúcejší charakter však mal neskôr Martin Luther a jeho herézy, ktoré zapríčinili veľmi tragický rozkol v Cirkvi, čo sa prirodzene dotklo aj vtedajšej (v širšom zmysle slova prirodzene aj dnešnej) morálky, nakoľko jedným z kľúčových protestantských princípov je nepotrebnosť dobrých skutkov k dosiahnutiu spásy. (Z protestantizmu vzišlo množstvo novodobých siekt, založených na nenávisti voči Kristovej katolíckej Cirkvi, nositeľke zjavených vieroučných a mravoučných právd, ktoré dnes vo veľkej miere ako vlci v ovčom rúchu zvádzajú mnohých, neomodernizmom oslabených katolíkov z cesty.) Postupne začali pribúdať aj iné revolučné smery myšlienkovo späté s naturalizmom, ktorým dostatočne pripravil pôdu Lutherov rozkol. Či už naturalizmus, racionalizmus alebo liberalizmus, všetky tieto prúdy majú radikálny revolučný antidogmatický charakter, zhodujú sa v nepriateľstve voči prirodzenému poriadku, tradičnej kresťanskej morálke, spoločenskému usporiadaniu a všetkému, čo je od Boha a skrze Boha. V tomto hesle sa niesla aj francúzska revolúcia, v tomto hesle vykonávajú dodnes podvratnú činnosť slobodomurári a ilumináti. V tomto hesle úraduje aj moderná liberálna morálka proti morálke tradičnej.

Alasdair MacIntyre viní z morálneho úpadku predovšetkým osvietenský morálny projekt, ako produkt liberalizmu, ktorý možno započítať k vyššie uvedeným smerom. Prvotným závažným nedostatkom osvietencov v rámci definície a zdôvodnenia morálky je, vrátane vyššie spomenutých, chýbajúca teleologická schéma: „Prevzali nesúvislé fragmenty kedysi súvislého systému myslenia a jednania“ (MacIntyre, 2004, s. 73). V otázkach zdôvodnenia základných noriem, ktoré v pôvodnom morálnom systéme pramenili z večného Božieho zákona, nahradili tento zdroj nesprávne vyloženou ľudskou prirodzenosťou. Toto bolo jednou z príčin vzniku desiatok protichodných etických koncepcií, ktoré síce operovali s rovnakými pojmami vytrhnutými z tradičnej morálky, ich snahy rozumového zdôvodnenia jednotných východiskových morálnych princípov však boli márne. Dr. Tiso nazýva modernú zdegenerovanú morálku laickou morálkou a v duchu vyššie uvedeného o nej píše nasledovné: „Laická morálka nie je jednotným systémom morálnym, lež pod názvom laickej morálky zahrňuje sa celé množstvo svetových názorov, z ktorých každý ináč a ináč odôvodňuje rozdiel dobrého a zlého, odvolávajúc sa na iné a iné ohľady“ (Tiso, 2002, s. 128). Kým totiž napríklad morálni naturalisti sa snažia odvodzovať definíciu pojmov „dobrý“ a „zlý“ z naturálnych vlastností a pre utilitaristov je dobro to, čo je príjemné, pre hedonistov zase to, čo je slastné, tak intuitivisti naturalistickú reduktívnu definíciu dobra popierajú, nahliadame podľa nich na to, čo je dobré len skrz našu intuíciu. Morálni emotivisti, odmietajúc akúkoľvek reč o objektívne platných morálnych normách, vysvetľujú povahu morálky na základe ľudských emócií a univerzálni preskriptivisti, ktorí prijímajú niečo od emotivistov, niečo od intuitivistov, zase hovoria v rámci morálneho diskurzu o deduktívnom postupe zo zvolených východiskových premís. Oproti tomu by logickí pozitivisti z Viedenského krúžku celú etiku najradšej zrušili, lebo morálne pojmy, ako tvrdia, vraj nemožno empiricky verifikovať a konzekvencionalistickí kantovci a novokantovci nám podávajú rovnako neuskutočniteľné a nereálne etické teórie. Mohli by sme pokračovať, ale to zrejme nebude treba, lebo aj z uvedených smerov a ich jednotlivých koncepcií možno dedukovať totálnu absurdnosť a pomýlenosť modernej etiky. Výsledkom etických diskusií sú tým pádom, samozrejme, nekonečné spory a nič neriešiace debaty, čo v konečnom dôsledku dláždi cestu zhubnému relativizmu a subjektivizmu. Dnes už skutočne len málokto pripustí jestvovanie absolútnej Pravdy a z nej vyplývajúcej objektívnej a univerzálne platnej morálky. Po dosadení človeka na miesto Boha už nieto ani odpovede na otázku zmyslu ľudského života alebo rovno možno podľa niektorých moderných názorov povedať, že je, ako tvrdia existencialisti, absurdný, ničotný a nezmyselný, tým pádom nemá zmysel podľa nich ani riešiť nejakú morálku. So stratou vízie konečného ľudského cieľa – spásy – sa automaticky stratila aj motivácia a snaha ísť za týmto cieľom aj napriek rôznym ťažkostiam alebo aj bez nich. Tu vidno, aké márne je hovoriť o morálke, ak ju chápeme pokrivene, ovplyvnení modernými prúdmi, aké márne je hovoriť o cnostiach, ktoré už neslúžia k prechodu z prirodzeného stavu do stavu ideálneho, ktoré nám nesprostredkuvávajú večnú blaženosť.

Toto sú odpovede na problém, ktorý sme stanovili na začiatku, totiž že s morálnymi pojmami sa stretávame, obrazne povedané, od kolísky až po hrob a cez to všetko sa morálna kríza prehlbuje. Ak sa niekto snaží reflektovať príčiny tejto krízy tak vidí iba nemravné médiá, nemravný vplyv západu, nemravné okolie atď. – to sú ale až sekundárne príčiny. Primárnou príčinou je skutočnosť, že sa ani nevieme poriadne zhodnúť na definícii a zdôvodnení toho, čo je vlastne mravné, že sme v absolútnej väčšine podľahli modernému výkladu morálky ako umelému konštruktu nepriateľov Boha, tradície a prirodzeného poriadku. Pokiaľ by sme v čo najväčšej miere dokázali kontrarevolučne túto prvotnú príčinu vyriešiť, tak by sme boli voči sekundárnej a ostatným príčinám imúnni a nerobili by nám taký problém aký robia. Napriek tomu, že je situácia veľmi kritická, nie je až taká kritická ako v MacIntyrovej hypotéze, kde bol pôvodný význam vedeckých teórií nadobro stratený. Tradičná morálka je stále prístupná a bude až do konca časov, lebo jej garantom je samotný Ježiš Kristus a Jeho Cirkev, ktorú síce brány pekelné nepremôžu, ale útočia na ňu v každom čase. Jedine odtiaľ pramení potenciál morálnej obnovy aj keď v súčasnosti zažíva historickú vnútornú krízu. No v individuálnej rovine treba začať s obnovou už teraz – to nie je len odkaz tohto článku, je to odkaz dejín, odkaz našich velikánov, z ktorých nech má posledné slovo večný náš vodca Andrej Hlinka: „Taký hlboký úpadok verejnej mravnosti, ako sa javí v dnešných časoch, také rozkošníctvo, tancuchtivosť, pohlavné choroby, nám pripomínajú časy a pomery v Sodome. Prejavuje sa taká lakomosť a taký úžernícky duch, že to kričí do neba o pomstu. Príde, ale odkiaľ príde ozdravenie a pomoc? Poskytne nám pomoc osveta alebo vychvaľovaná demokracia? Toto nám otvára brány, ukazuje smery egoizmu a individualizmu, ale choroby nezahojí. Tu sa nám treba inde o liek obrátiť. Tu je len jeden „faro“, jeden maják, jeden medzník, a to je viera. K nej sa musíme obrátiť, Musíme ísť naspäť ku krížu a kresťanstvu“ (Hlinka, 1991, s. 88).

M. Ž.

Zoznam bibliografických odkazov

AKVINSKÝ, Tomáš: Suma teologická I-II. Olomouc: Profesoři Bohovědného učilište Řádu Dominikánského, 1937

ARISTOTELES: Etika Nikomachova, Bratislava: Pravda, 1979 ISBN 75-067-79

HLINKA, Andrej: Zápisky z Mírova. Bratislava: Spoločnosť Andreja Hlinku a Konferencia politických väzňov Slovenska, 1991 ISBN 80-85485-00-1

MacINTYRE, Alasdair: Ztráta cnosti. Praha: OIKOYMENH, 2004 ISBN 80-7298-082-3

TISO, Jozef: Laická morálka. In Tiso, Jozef: Prejavy a články (1913-1938). Bratislava: AEP, 2002 ISBN 80-88880-45-9