Prechod Slánskymi vrchmi, Zlatá baňa (Slovensko) – Holloháza (Maďarsko), 25. – 27. 1. 2013
Jedným z atribútov kresťansky orientovaného národovectva a vlastenectva je láska ku prírode, spolu so schopnosťou spolunažívania s ňou, nakoľko človek je jej súčasťou a vzhľadom na jeho hierarchicky najvyššiu hodnotu v kontexte s týmto svetom, teda aj prírodou, je za jej ochranu primárne spoluzodpovedný.
Príroda vie byť ako krásna a vyvolávajúca pocit pohody, tak aj drsná a s človekom sa vie riadne zahrať. Zvlášť ak je nepripravený na dané podmienky, ktoré mu aktuálne prirodzene poskytuje. Prechod Slánskymi vrchmi, ktorý sme absolvovali v dňoch 25. – 27. januára bol v prvom rade previerkou pripravenosti a zdatnosti.
Vytýčili sme si cieľ, stanovili odhadovaný čas (odvodený od letných skúseností s trasou), nabalili veci a hor sa do hôr. Čiastka skupiny strávila noc pred výstupom už v lone dubnickej prírody a tá noc predznačovala náročnosť celého projektu. Bola studená a veterná s tým, že počasie sa nezmenilo ani v prvý deň túry.
V stanovený čas ráno vyrazila už celá skupina na vytýčenú cestu s tým, že problémy na seba nenechali dlho čakať. Jeden člen skupiny bol totiž nevyspatý a mal toho naloženého v batohu priveľa, teda na neho bolo potrebné vyčkávať. Cestu všeobecne sťažoval hlboký sneh a vietor. Po dvoch hodinách cesty si terén vyžadoval nasadenie snežníc, niektorí ich nemali, teda sa im šlo značne ťažšie s perspektívou stupňujúcej sa obtiažnosti.
Niekde už v tejto fáze prechodu sme zistili, že časy úsekov prechodu, ktoré boli vyznačené na rázcestníkoch ďaleko nekorešpondujú s tými, za ktoré sme prešli danú časť cesty v lete. Šli sme pomaly. V podstate od začiatku sa naša malá skupina roztrieštila na ešte menšie jednotky, čo sa nakoniec ukázalo ako ďalšou z principiálnych chýb.
Ku koncu prvého dňa jedna skupinka hnala dopredu, z nej polovica, teda jeden člen sa v konečnom dôsledku rozhodujúco vyčerpal, čo sa odrazilo na bilancii nasledujúceho dňa a druhá skupinka zaostávala, nakoľko jeden z jej členov skrz ťažký batoh a následné vyčerpanie z neho, z prebdenej noci, ako aj celkovo horšej kondície nevládal. Chvála Bohu, že predná skupinka bola nakoniec za tmy dostihnutá, nakoľko jej nedostihnutie by bolo ešte viac skomplikovalo stav, únavou postihnutého prvoskupinkového jedinca skrz absencie stanu – núdzového samostatného utáborenia sa prvej skupinky. Všetky dostupné mala druhá.
Prvý deň sme si stanovili, že dôjdeme aspoň po vrch zvaný Makovica a tak zavŕšime najťažší úsek celého prechodu. Nepodarilo sa nám to však a tak sme ostali pod ňou na Menšom vrchu. Utáborenie sťažoval prudký nárazový vietor, ktorý lámal konáre stromov, teda zrejmá bola obava, že nejaký ten nám zletí cez noc na hlavu. Chvála Bohu nestalo sa tak a cca v polovici noci sa vietor utíšil. Ešte pred spánkom sme sa chceli ohriať, nepodarilo sa nám však založiť oheň, ani s použitím pevného liehu. Cez noc teplota ešte viac klesla a nad ránom bolo ozaj riadne zima. Potešujúce však bolo to, ako už bolo spomínané, že prestal fúkať vietor.
Ráno sme sa vydali ako-tak odpočinutí ďalej na pochod. Hneď od začiatku sme stratili cestu, teda nám trvalo nejakú dobu, kým sme ju objavili. Po pol hodine sme opäť poblúdili, teda výstup na Makovicu sa opäť neúmerne predlžil. To už ale jeden člen zo skupiny deklaroval svoje rozhodnutie predčasne ukončiť cestu, nakoľko bol vyčerpaný. Tým, že sme vyšli do vyššej nadmorskej výšky, pribudlo aj snehu, teda tí, čo nemali snežnice sa tým väčšmi zabárali do sypkého snehu. Po dosiahnutí Makovice sme sa spustili smerom dolu do Herlianskeho sedla, kde skupinu bezpečnou cestou opustil spomenutý člen. Ostatní pokračovali smerom cez horu na Dargovský priesmyk. Výstup do kopca bol dosť namáhavý, avšak horšie bolo to, že sme vďaka značkám na rázcestníkoch zistili, že ideme ešte pomalšie, ako sme predpokladali. Sen prejdenia celej trasy za tri dni sa nám vzďaľoval. Na sklonku dňa sme mysleli, že už – už sme na Dargovskom priesmyku, avšak zistili sme, že je vzdialený ešte hodinu a pol cesty, naším tempom teda minimálne tri. Po dlhšom hľadaní vhodného táboriska sme sa zložili na relatívne rovnom mieste, avšak bolo tam veľa sypkého snehu, ktorý sa prepadával. Museli sme upraviť terén, aby sme ako – tak spali na rovnom. Ako deň, tak aj noc boli bez vetra, za čo sme boli patrične vďační. Ani ruky až tak neomŕzali pri prácach, ako v prvý deň. Práve omŕzanie rúk, popri zamŕzaní vody a vetre sťažovalo najviac pobyt v prírode. Časom sme prišli na to, že voda sa v takomto počasí oplatí brať iba ak v termoske, lebo ináč zamrzne. Varili sme na plynovom variči a pili z vody zo snehu a potokov.
Na ďalší deň sme mali budíček o hodinu skôr, nakoľko v predchádzajúce ráno sme neúmerne dlho strávili s balení vecí, raňajkami, ako aj celkovou prípravou na pokračovanie prechodu a samotným vyrazením na cestu. Perspektíva ďalšieho rána nebola iná. Aj napriek skoršiemu stávaniu sme s miernym úsmevom a sarkastickými poznámkami zistili pri ďalšom rázcestníku, že už po nami zdanlivo dlhšom putovaní sme v skutočnosti prešli doslova prd a že priesmyk je stále ďaleko. Teraz, keď sa zistilo, že na tretí deň predpoludním sme dosiahli ešte len bod, kde sme cez leto spali po prvom dni prechodu (celú trasu sme prešli za 2 dni), sme už definitívne vedeli, že cieľ cesty v takom časovom horizonte, aký sme si vytýčili a za takých podmienok aké boli zdolá ak, tak iba Čak Noris
Vzhľadom na to, že ďalší deň prechodu vzhľadom na povinnosti už neprichádzal do úvahy, zhodli sme sa, že konečnou nám bude Dargovský priesmyk a že ešte časť cesty smerom na Košice pôjdeme popri ceste, a ak budeme vládať a budeme mať čas, tak dôjdeme až do Košíc. V záverečnej fáze sa opäť odtrhol jeden člen od skupiny (jeden z tých dvoch, čo aj v prvý deň) a zvyšok ho nevidel ani po hodinovou pátraní do konca túry, nevediac, kde sa zamotal, či už je na ceste domov, či zomrel. Po prekonaní cca 11 km po asfaltke sme sa zhodli, že vzhľadom na čas, sily a diaľku sa do Košíc dopravíme autobusom. Odtiaľ sme sa za šera rozpŕchli do svojich domovov.
Aj keď sme prešli niečo iba viac ako polovicu trasy, skúsenosti, ktoré z toho vyplývajú sú neoceniteľné, čo sa týka budúceho dôrazného zamerania sa na disciplínu odpočinku pred cestou, zbalenia si iba toho, čo je potrebné, dbania na zbalenie toho, čo je potrebné, nevyhnutnosti zdržiavania sa pokope a v neposlednom rade vytýčenia si mét, ktoré sú dosiahnuteľné v rámci stanoveného časového obmedzenia. Na to všetko musí byť nutne kladený dôraz už pred cestou, nakoľko každá maličkosť sa zákonite vypomstí. Môže sa tak stať v najmenej vhodnom okamihu, čo môže mať ďalekosiahle následky, keďže tým, že je človek ďalej od civilizácie, v snehu a zime pod mínus desať, zaváhanie sa môže stať rozhodujúcim.
Radovan Novotný