Cyril a Metod
Písané v pravopise roku vydania – 1943!
Každý národ miluje svojich vierozvestov ako najväčších dobrodincov, lebo zapálili mu fakľu pravého učenia, pri ktorom svetle veriaci našli priamu cestu, kade majú kráčať, večnú pravdu, v ktorú majú veriť, a nehynúci život, ktorý má náplň pre večné spasenie. Vierozvesti sú žiariace hviezdy na oblohe duševného a národného života, ideále zbožnosti, mravnosti a statočnosti. Sú hraničné kamene na medzi pohanstva a kresťanstva, tmy a svetla, bludu a čistej viery, tmavej noci a slnečného jasu, smrti a večného života.
Semienka evanjelia Kristovho, ktoré sv. Cyril a Metod siali do úhoru pohanských duší našich predkov, zachytily sa v úrodnej pôde. klíčily, rástly a mohutnely v košatý strom, pod ktorým tento malý , ale duševne silný národ našiel uľahčenie v ťažkej borbe života, potešenie v zármutku duševného vlnobitia, posilnenie v slabostiach a osviežujúcu posilu v službách národného sebavedomia.
Dobrotivý otec nebeský včas pozrel milosrdným okom na slovenský národ, aby ho povolal medzi vyvolených. Večnou prozreteľnosťou dobre vedel, že Slováci budú mu verní po všetky časy.
Príslovečná zbožnosť našich predkov vyviera z tohto večného prameňa lásky, z ktorého sa posilňovali cez tisícročie, aby žili v Kristu, pracovali s Kristom a zomierali s jeho menom na perách. Najsvätejší znak svojho vykúpenia, kríž, s radosťou vzali na otužilé ramená, statočne ho niesli a keď pod jeho ťarchou klesli, dôverujúc v nebeskú pomoc, opäť vstali.
Túto spásonosnú vieru hlásali slovenskému národu sv. Cyril a Metod a tak sa stali našimi apoštolmi.
Je našou sv. povinnosťou, aby sme poznali život našich vierozvestov a ich pamiatku si zachovali ako najdrahší klenot. Vďačnosť je čnosť, ozdobujúca každého človeka, najmä zbožného Slováka.
*
Sv. Cyril, predtým Konštantín, narodil sa r. 827 v Solune. Bol najmladším medzi početnými bratmi. Ich otec bol popredným úradníkom. Nadaný Konštantín navštevoval školy na cisárskom dvore v Carihrade. Po skončení štúdií vyučoval filozofiu na cisárskej škole, ale onedlho utiahol sa do kláštora.
Sv. Metod, Cyrilov brat, narodil sa r. 815. V Carihrade navštevoval vojenskú školu a chystal sa na štátnickú dráhu. Kedže bol bystrého umu, čoskoro zaujal vysoké hodnostárske miesto v štátnej službe. Ale onedlho, nasýtený svetskou slávou, vstúpil aj on do kláštora.
Pod zvláštnou ochranou nebeskou obidvaja zahoreli hlbokou túžbou, aby venovali svoj mladý život Bohu. Chceli hlásať evanjelium pohanským národom, aby ich získali pre kresťanskú vieru.
Príležitosť na túto misionársku prácu naskytla sa im čoskoro, keď od Kozarov (pri Čiernom mori) prišlo posolstvo a prosilo cisára Michala III., aby im poslal kňazov, lebo chcú sa stať kresťanmi. Cisár touto úlohou poveril Konštantína a Metoda. Ich apoštolskú prácu korunovalo božie požehnanie.
Keď sa vracali domov, vzali so sebou i pozostatky pápeža sv. Klimenta, ktorý r. 101 mučeníckou smrťou zomrel v tomto kraji.
Medzitým prišlo nové posolstvo do Carihradu, a to od Rastislava, kniežaťa a vladára Veľkomoravskej ríše. Žiadali cisára, aby im tiež poslal vierozvestov, ktorí by vedeli hovoriť rečou ich ľudu. Konštantín a Metod na žiadosť cisárovu podujali sa i na túto veľavýznamnú apoštolskú prácu.
Kedže slovansky vedeli dobre, lebo v Solune bolo mnoho Slovanov, ba hádam aj oni boli Slovani, s veľkou láskou a nezlomnou energiou pripravovali sa na nastávajúcu spásonosnú prácu.
Konštantín mal veľké nadanie pre reči, preto vynašiel slovanské písmo, takzvané hlaholské, aby z gréčtiny mohol preložiť sv. čítania a evanjeliá na nedele a sviatky. Okrem tejto veľavýznamnej práce poslovančil i viaceré bohoslužobné knihy.
Medzitým zastavili sa u susedných Bulharov, kde ich misionárska práca pokračovala pomaly, lebo kráľ Boris odporoval novému učeniu, kým pohľad na hrôzyplný obraz o poslednom súde nezatriasol mu telom i dušou. Obraz namaľoval Metod, ktorý bol i znamenitým maliarom.
Keď sv. bratia prišli na slovenskú zem, naši otcovia vítali ich s nekonečnou radosťou, lebo zaraz porozumeli ich slovám.
Konštantín a Metod s pomocou božou dali sa do húževnatej, ale požehnanej apoštolskej práce. Najprv zavítali do Devína, Nitry a iných väčších-menších miest našich predkov. Chodili z dediny do dediny, všade hlásali slovo božie a rozsievali semeno viery Kristovej. Ktorí prijali ich učenie, tých hneď pokrstili. Hojné požehnanie božie sprevádzalo každý ich krok. Ľud vo veľkom počte zanechával pohanstvo, zavrhoval obete Perúnove a iné pohanské zvyky, aby mohol byť účastný nekonečných darov krvavej obete Ježiša Krista. Časom našli i horlivých mládencov, ktorí zahoreli láskou, aby sa stali kňazmi a hlásali slovo božie.
Takto prekvitala kresťanská Cirkev medzi našimi otcami a rozširovalo sa sv. učenie evanjelia, keď nepriateľská závisť obžalovala Konštantína a Metoda v Ríme, že hlásajú bludárstvo. Naši apoštoli sa povolanie sv. Otca Hadriána II. zaraz sa vydali na cestu do Ríma, aby sa tam ospravedlnili. Išli radostne v čistom povedomí, že ani najmenej sa neprevinili proti skalopevnej vernosti a oddanosti k rímskej sv. Stolici.
Keď sa pápež Hadrián II. dozvedel, že sa približujú a nesú so sebou pozostatky martýra-pápeža sv. Klimenta, išiel im v ústrety s veľkým a slávnostným sprievodom kňazov a veriacich.
Hadrián II. sa hneď aj presvedčil o ich vernosti ku Kristovi a horlivosti v hlásaní slova božieho, preto ich nielen oslobodil od žaloby, ale schválil i slovanský preklad posvätných kníh a slovanské bohoslužby. Stalo sa to r. 869. Potom ich vysvätil za biskupov, čo bolo najväčším zadosťučinením pre našich pohanených a falošne obžalovaných sv. apoštolov. Zároveň bolo vysvätených niekoľko Slovákov-diakonov za kňazov.
Ale dni ich vzornej a požehnanej spolupráce boly spočítané, lebo veľký duch Konštantína prebýval v slabom tele. Už nemohol nazpäť k svojim milovaným Slovákom, ostal v Ríme a vstúpil do kláštora, kde dostal rehoľné meno Cyril. Zákernej nemoci neodolal a opätovne posilnený sviatosťami, tíško vypustil svoju šľachetnú dušu 14. februára 859. Pochovali ho v kostole sv. Klimenta v Ríme.
Metod horko zaplakal nad predčasným odchodom svojho drahého brata Cyrila, potom sa s požehnením sv. Otca vrátil do Veľkomoravskej ríše ako arcibiskup a hlava slovanského kresťanstva, kde patrilo dnešné Slovensko, Morava, Česko a Panónia v Zadunajsku.
Sv. Metod v príkladnej pobožnosti a vo vzornom nažívaní našich predkov nachodil nehynúcu odmenu za svoju horlivú apoštolskú prácu. Pod svojou arcipastierskou berlou spojoval tri slovenské kniežatstvá, a to: v Nitre Svätoplukovo, na Devíne Rastislavovo a pri Blatnom jazere Koceľovo.
Keď sv. Metod skoro štvrť storočia strávil medzi našimi predkami a u západných Slovanov, telesne a duševne vyčerpaný cítiac, že sú spočítané jeho dni, povolal k sebe na Devín svojich kňazov a najpoprednejších veľmožov. Tu im ukázal na slovenského kňaza Gorazda so slovami: >>Tento je vašej krajiny slobodný muž, dobre učený v latinských knihách a pravoverný. To buď božia vôľa a vaša láska, ako i moja!<< Týmito slovami ustanovil Gorazda za svojho nástupcu na arcipastierskom stolci. Keď sa so všetkými rozlúčil, odporúčajúc ich pod ochranu božiu, onedlho, 6. apríla r. 885, tíško zomrel medzi vrúcnou modlidbou všetkých prítomných.
Pred troma dňami, na Kvetnú nedeľu, slúžil ešte sv. omšu. Bola posledná v jeho živote.
Celý národ zaplakal nad smrťou svojho milovaného a dobrotivého arcipastiera. Mnoho tisíc ľudí odprevadilo ho v modlitbe a so spevom na poslednú cestu. Pochovaný je asi na Devíne.
Keďže naši sv. apoštolovia Cyril a Metod celý svoj život obetovali na hlásanie evanjelia Kristovho, najmä Slovákom a príbuzným západným Slovanom, a priviedli ich do Kristovho ovčinca, neminula ich večná odplata, lebo pápež Ján X. roku 914 vyhlásil ich za svätých, aby sme si ich mohli voliť za nebeských patrónov a ich sochy a obrazy stavať na oltáre.
Sv. Otec Lev XIII. roku 1880 učinil ich sviatok na 5. júla.
Vyobrazujú sa spolu: Sv. Metod má v jednej ruke biskupskú palicu, v druhej tabuľu s obrazom posledného súdu, kým sv. Cyril v pravici drží kríž a v ľavici knihu evanjelia.
Sv. Cyril a Metod, orodujte za slovenský národ, aby ho Všemohúci žehnal a zachoval vernosti, pobožnosti a láske k vlasti pre ďalšie blažené tisícročie!