Kresťanstvo a My (Slováci)

Kresťanstvo je viera v jediného Boha stelesneného v Otcovi, i Synovi i Duchu Svätom. Táto viera v trojjediného Boha náš národ kultivovala, presne tak ako aj formovala dnešnú tvár Európskych národov. Kresťanstvo zakorenilo morálno-etické piliere v zákonoch ako aj v kultúre jednotlivých národov.

Je samozrejmé, že etnické celky, ktoré si časom uvedomovali, na základe tradícii, svoju príslušnosť k jednotlivému národnému celku, vyrastali na predkresťanskej tradícii. Avšak kresťanstvo, ktoré zvestoval Ježiš Kristus a ktoré priniesli do Ríma jeho učeníci Sv. Peter a Pavol, v epoche, ktorá stála na predkresťanskom myslení, to vôbec nemali ľahké. Napokon aj ich životná cesta naplnená vierou v Corpus Christi – Telo Kristovo, skončila mučeníckou smrťou a môžeme bádať podobnosť so synom Božím, ktorý obetoval svoj život na oltár hriešneho ľudstva, ktoré tvorí rozmanitá pospolitosť národov. Preto kresťanstvo, ktoré formovalo spoločnosť Európskych národov je príkladom syntézy. Napriek tomu, že príchod kresťanstva do Imperia Romana bol pre vtedajšiu societu, ktorá stála na predkresťanskej tradícii, nezlučiteľný. Kresťanstvo si osvojilo celé bohatstvo antickej kultúry a myslenia, ktoré urbanizovalo predkresťanskú Európu. O čom svedčí aj Prof. Ladislav Hanus vo svojej knihe esejí Rozhľadenie: „Pojalo do svojho sveta, pretvorilo svojim zmyslom a na tom budovalo ďalej“ (s. 81). To znamená, že nie len Rím, ktorý po prijatí Milánskeho ediktu v roku 313 zrovnoprávnil kresťanstvo s predkresťanským náboženstvom, ale celá Západná Európa, začali postupne aj po páde Ríma v roku 476 prijímať christianizáciu.

O christianizácii, resp. pokresťančovaní Európy sa dá písať strašne veľa, ale mne ide v tomto článku o to, aby som čitateľom webovej stránky NSS, mohol poukázať na ideove a duchovné myslenie o. z. NSS a zároveň poukázal na to, že predkresťanské viery sú prekonané učením Krista, ktoré prináša do života štátov, národov a jednotlivcov poriadok a lásku. Kresťanstvo neukracuje žiaden národ o jeho tradície, ktoré sú základným pilierom organického celku národa. „Bez tradície by nebola možná ani kultúra, ani história“ (Rozhľadenie, s. 28). Tak aj Slovenský národ stavia na kresťanskej kultúre na Cyrilo-metodskej tradícii. Jeho korene sú v predkresťanskej dobe, ale jeho štátne a kultúrne semiačka sú spojene s christianizáciou. Jej počiatky badáme od kniežaťa Pribinu v starobylej Nitrave. Avšak najväčšia úroda prišla, keď Rastic pochopil potrebu samostatnej cirkevnej správy a žiada Rímskeho pápeža Mikuláša I., ale ten neodpovedá a obracia sa na Byzantského cisára Michala III. so žiadosťou o biskupa a učeníkov, ktorí by učili jeho ľud v rodnom jazyku. Ten mu vyhovel a v roku 863 prichádzajú dvaja bratia, Konštantín a Metod. Títo dvaja svätci sa postarali o to, že presadili medzi trojjazyčníkmi aj staroslovenskú liturgiu a predstihli svoju dobu o niekoľko storočí tým, že hlásali to, aby sa viera šírila v národnom jazyku.

Slovenský duch, ktorého bytostným jadrom je kresťanstvo, je najdôležitejším činiteľom pri tvorení našej tradície. Podľa Prof. Ladislava Hanusa: „Najdôležitejším činiteľom pri tvorení tradície je náboženstvo… I národná viera sa živí len z tohto prameňa. Navzájom sa podmieňujú a nosia“ (Rozhľadenie, s. 30). Toto je základ, na ktorom rástol pospolitý Slovenský ľud. Kresťanská tradícia, ktorá nie je len tradíciou prežívanou, ale aj duchovne žitou, je pilierom Slovenského ducha a aj trvácnej existencie Slovenského národa.

Slovenská história je priamo spätá s kresťanstvom. Samotné národno-emancipačné prúdy, ktoré formovali Slovenský národ od Bernolákovcov, Štúrovcov až po Hlinkovcov, boli jeho dušou. Pre Slovensko a Slovákov je veľmi dôležité, aby si každý z nás uvedomoval, čo je dušou slovenského národa. Pretože ak v dnešnom synkretizujúcom svete nechceme stratiť vlastnú identitu, nemôžeme stavať Slovenskú kultúru na cudzej kultúre, ktorá nechce prijať kresťanstvo, resp. na nekresťanskom myslení. Práve naopak musíme stavať na pilieroch kresťanských, čo znamená, že našimi vzormi sú osobnosti, ktoré žili pre lásku k národu a Bohu. Táto kresťanská láska nás neučí k nenávisti k iným, ale k samotnej láske k vlastnej tradícii, ktorá skrz vieru dáva každému národu to, čo potrebuje. Nie každý si vie vysvetliť čo vlastne kresťanstvo môže dať a preto sa určite pýta čo je to potrebné? To tak prepotrebné, pre človeka je: samotná láska k Bohu, ktorá nás privádza k láske v rodine (ku svojím najbližším), národu (uvedomovaním si svojich koreňov) a ľudom (na ktorého obraz bol človek Bohom stvorený).

Peter