1907 – pravda vyplavená na povrch sveta – o národnostnom útlaku v Uhorsku

Rokom 1867 začína definitívny obrat vo vývoji a charaktere monarchie. Štátoprávne vyrovnanie nastoľuje obdobie dualizmu dvoch politických táborov – uhorsko-maďarského a rakúsko-nemeckého.

Politika maďarskej vlády sa charakterizovala malými ústupkami voči národnostiam. V apríli 1868 sa vytvoril 30-členný národnostný výbor snemu, v ktorom boli zastúpení Srbi, Rumuni i Rusíni (Slováci svojho poslanca v sneme nemali), ktorý mal pripravovať návrh národnostného zákona.

Snem 6. decembra 1868 zákon aj schválil, ale poslanci národností hlasovali proti nemu. Za úradný jazyk v štáte sa vyhlasovala maďarčina; pripúšťalo sa aj používanie jazyka národností na súdoch a v cirkevných školách, na rokovaniach župných výborov, v obciach a cirkvách. V štátnych školách malo vyučovací jazyk vyhlasovať ministerstvo školstva. Malo sa taktiež zabezpečiť aj pestovanie národných jazykov a na univerzite v Budapešti sa mali zriadiť katedry jazykov a literatúr uhorských národností. Národnostiam sa povoľovalo zriadiť si spoločnosti a spolky slúžiace rozvoju jazyka, umenia, vedy, hospodárstva, obchodu a priemyslu. Tento zákon však do praxe nikdy nevošiel.

Po roku 1867 sa stáva maďarizácia dôležitou zložkou štátnej politiky a ideológie. Tu by bolo vhodné spomenúť aj spolok, ktorý vznikol v roku 1882 a založili ho Maďari – Hornouhorský vzdelávací spolok, známy pod skratkou FEMKE. Ten si vytýčil za cieľ urobiť v Uhorsku každého Maďarom. Jeho činnosť sa zameriavala hlavne na mládež, ktorú mal podchytiť už útlom detskom veku.

Z tejto politiky vyplývalo, že každý národný pohyb Slovákov, maďarské vládne úrady označili za panslavizmus a nakladali s ním, ako s protištátnym a protivlasteneckým hnutím.

Slovenské národné hnutie sa začalo diferencovať. V hlavných mestách monarchie – Prahe, Viedni a Budapešti vyrástla nová generácia slovenskej inteligencie, ktorá chcela zasiahnuť do politického života a dať mu novú tvár. Tu sa objavuje nová osobnosť Andrej Hlinka – farár v Sliačoch na Liptove, neskôr pôsobiaci v Ružomberku. Prihlásil sa do Zičiho strany, mal však styky aj s Národnou stranou. Do slovenského národného hnutia sa zapojil drobnou prácou, ktorou sa snažil získať si slovenský ľud, a čo najviac mu materiálne pomôcť. Úspešný bol najme v boji so židovskými úžerníkmi a krčmármi, ktorí ovládli mnohé dediny. Zakladal ľudové družstvá a ľudové pohostinstvá, ktoré mali vytlačiť nesvedomitých podnikavcov zo slovenských dedín. Nevytváral len úverové spolky a potravinové družstvá, ale aj spolky miernosti, čitateľské krúžky a podobne.

Svoje názory uverejňoval v Národných novinách, Katolíckych novinách a Ľudových novinách. Periodikum vzniklo koncom roku 1897 a spoluredigoval ho s Antonom Bielikom. Prihlásil sa aj k myšlienke česko-slovenskej vzájomnosti, pravda, pod zástavou katolicizmu, ku ktorému sa hlásila väčšina slovenského národa. Tak sa stáva Andrej Hlinka na konci 19. storočia osobnosťou slovenského politického katolicizmu.
V roku 1907 sa ukázalo aká to vlastne národnostná politika panuje v Uhorsku. Už v januári toho roku gróf Albert Apponyi, minister školstvá a hlavný predstaviteľ národnostnej politiky, vyhlásil na Uhorskom sneme v Budapešti: „ Tí učitelia, ktorí nevychovávajú deti tak, aby z nich boli dobrí Maďari, nebudú môcť učiť. Každý náš občan sa musí skloniť pred zásadou, že v tomto štáte sú pánmi Maďari.“[1] Tomuto účelu mali slúžiť aj kostoly.

Na tieto všetky aspekty nám nadväzuje udalosť ktorá sa stala v nedeľu 27. októbra 1907 v obci Černová pri Ružomberku, kde si dedinský ľud vybudoval vlastný kostolík. Vysvätiť ho mal kto iní ako nie ich rodák, kňaz a ten čo priložil ruku k dielu – Andrej Hlinka. Ten bol však kvôli svojím pronárodným aktivitám a pre čistú lásku k svojeti suspendovaný. K odňatiu všetkých kňazských práv biskupom Alexandrom Párvym došlo, pretože vo voľbách roku 1906 agitoval za Vavra Šrobára.

Biskup proti vôli občanov nariadil, aby kostol vysvätil likavský farár. Veriaci z Černovej sa snažili zabrániť vstupu žandárom a delegácií na kočoch do dediny. Na popud toho dal ružomberský slúžny príkaz strieľať. Žandári zastrelili 15 veriacich, 10 ťažko a 60 ľahšie zranili. Súdy uväznili 38 veriacich. Táto udalosť patrila medzi najväčšie krviprelievanie v Uhorsku v čase dualizmu a vyvolala značný odpor európskej verejnosti. O tejto udalosti sa pekne zmieňuje v Slovenských pohľadoch Egil Lejon: „Po tomto októbrovom dni bolo každému jasné, že ak národ má zostať pevným a bojovať za slovenskú vec, bude musieť za to platiť. Vyslovenie jednoduchej vety: „Som Slovák a domáham sa svojho práva konať a žiť ako Slovák!“ sa rovnalo ohrozeniu vlastného života… Od tejto chvíle už bolo nad slnko jasnejšie, čo človek osobne riskoval, ak otvorene požadoval právo Slovákov na sebaurčenie.“ [1]

O tri dni sa prípad Černová dostal na program uhorského snemu do Budapešti. Sfalšovanú úradnú správu čítal maďarón Chudovský, predseda stoličného súdu.

Sfalšovaná správa sa telegraficky dostala do všetkých priateľsky naklonených novín Európy. V správe sa hovorí, že obyvateľov Černovej zavádzali a podnecovali panslavistickí agitátori. Podľa toho to bola obyčajná vzbura proti zákonu a poriadku. Žandári museli strieľať na ochranu svojich životov. Je to doslova smiešne, keď žandári sú tí, čo sú vycvičení a ozbrojení, kdežto protestujúca časť sa skladá zo všetkých kategórii občanov, ktorí nie sú nijak ozbrojení ani zvláštne organizovaní. Túto správu predložil pred snem aj gróf Andrássy, minister vnútra. Slovenský poslanec Milan Hodža trval na tom, aby predložil svoju verziu udalostí, k tomu žiadal odvolanie žandárov z dediny, prepustenie vinných za masaker a postavenie ich pred súd. Vzápätí dostal slovo gróf Andrássy. Zopakoval to, čo bolo v oficiálnej správe, ktorú mal k dispozícií, a vyhlásil, že skutočnými vrahmi boli Andrej Hlinka a Milan Hodža. „Je to poslanec Hodža, kto zavádza ľudí, vedie ich k tomu, aby zišli zo správnej cesty,“ povedal minister. Výsledok je potom že sa stávajú takéto veci… a to dokonca i vtedy, keď sa o ľudí staráme s láskou…“ Schôdza jednoznačne ukázala dvojakú tvár maďarskej vládnej moci. Na túto politiku vyššie uvedený autor upozorňuje a dokladá pre príklad prejav baróna Dezsö Bánffyho, známeho reakcionárskeho poslanca, ktorý povedal k národnostiam: „Národnosti treba rozpučiť. Rozpučiť národnosti podľa zákona, a keď to nebude možné, proti zákonu.“ [2] Toto vyjadrenie už nikto do sveta netelegrafoval…

Ohavný čin odsúdili aj také osobnosti, ako francúzsky slavista E. Denis, anglický novinár R. W. Seton-Wetson (Scotus Viator), nositelia nobelovej ceny B. Björnson a L. N. Tolstoj.

Európska tlač dospela k záverom o udalosti v Černovej:

Volksbatt vo Viedni: „Nórsky spisovateľ Björnson nedávno pozdvihol svoj hlas proti vládnucej kaste v Uhorsku pre veľké násilie páchané na nemaďaroch. Gróf Apponyi sa usiluje odvrátiť obvinenia, ale ako vinníci, ktorí všetko úmyselne spôsobili, pred Európou stoja on a gróf Andrássy.“

Frankfurter Zeitung dodali: „V Budapešti obviňujú Björnsona, že má nesprávne informácie – teraz sa jeho slová potvrdili takým spôsobom, že to musí otriasť aj tým najzaťatejším maďarským nacionalistom.“

Deutsche Zeitung písali: „ Výkriky rozhorčenia sa ozývajú po celom civilizovanom svete. Krv nevinných sa vyliala na slovenskú zem. Maďari sa v parlamente stále ponosujú, že ich vláda nevystupuje dostatočne tvrdo proti národnostiam. Vraj Björnson je zle informovaný! Dôkaz o tom, že bol mimoriadne dobre informovaný, vidíme v černovskom masakre.“ [3] Podobné názory boli aj v novinách iných krajín.

Černovská tragédia dala svetu do povedomia klamlivý obraz národnostnej politiky, vedený voči národnostiam v Uhorsku zo strany Maďarov a zároveň poukázala na problém spolužitia Slovákov a iných národností s nimi. Avšak takéto protesty neboli nijako výnimočné. Národnosti, ktoré tvorili väčšinu v uhorskom “Žalári národov“ sa už dlhé roky vzpierali maďarizácii. V “Žalári národov“, kde sa maďarská oligarchia snažila pomaly zmaďarizovať celú časť nemaďarskej spoločnosti sa bohužiaľ našlo aj dosť takých, ktorí zabudli na svoju vlasť, matku a dali sa do služieb maďarizácie. Takým sa ušlo pomenovanie maďaróni. Pri všetkých negatívach, z Černovskej masakry vyplývajúcich, je však nutné dodať, že udalosť ukázala aj druhú stranu mince – akými cestami sa má poberať slovenské národné hnutie. Čas ukázal, že cesty obety a odporu boli vďaka Bohu tými správnymi.Poznámkový aparát:

[1]: Slovenské pohľady 2007, roč. 124, č. 10, s. 32.

[2]: Slovenské pohľady 2007, roč. 124, č. 10, s. 37.

[3]: Slovenské pohľady 2007, roč. 124, č. 10, s. 41.

Použitá literatúra:

ĎURICA, M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Bratislava: Lúč, 2003.

ŠKVARNA, D. – KOL.: Lexikón Slovenských dejín. Bratislava: SPN, 2006.

SPIEZ, A.: Dejiny Slovenska – na ceste k sebauvedomeniu. Bratislava: Perfekt, 1992.

Autor: Peter Sliacky