Alexander Mach: O udalostiach, ktoré predchádzali 29. august 1944, ( úryvok z knihy „Z ďalekých ciest“)

Dr. Rašlovi som povedal v Leopoldove na jar  1968: „Za našej éry ste skutočne niečo protizákonné robili a sedeli ste za to iba niekoľko mesiacov. Za vážne veci, za ktoré všade na svete dávajú tresty smrti – bola vojna.  A vo svojom vlastnom režime, o ktorý ste sa zaslúžili viac než ktokoľvek – reč bola o Husákovi, Novomestskom, Clementisovi – , len vo vyšetrovacej väzbe ste sedeli dva, tri i štyri roky proti všetkým zákonom, úplne nevinný a vaši žalárnici sediaci na najvyšších miestach, vaši najbližší priatelia a spolubojovníci, vedeli o vašej nevine! Ako ste to len mohli vydržať pri zdravom rozume?

Stále ma zamestnával problém, ako mohli vydržať tie úžasné beštiality ruzynské, kolodejské, leopoldovské, jáchymovské, valdické a neprísť o zdravie, totiž duševné zdravie, o rozum. Mne bolo ľahšie. Keď som prekonával tie isté „veci“ (aký biedny mám ja slovník), azda i niečo horšie a dlhší čas, rovnako, netýrali ma moji vlastní. A to je rozdiel! V Ruzyni vyše päť rokov a okrem niekoľko málo mesiacov stále v samoväzbe „so sprísneným režimom“, sám a za „neposlušné, nepolepšiteľné“ správanie, pri výsluchoch obyčajne podrobený opatreniam, o ktorých neskoršie v Leopoldove sami boľševici priznávali, že „niečo takéto nedokázali ani nacisti“. Bol som v jednej cele alebo v jednej dielni s Löblom, Londonom, Ivanom Horvátom, Ernestom Ottom, a temer so všetkými prominentmi komunistov, i s Husákom. Odsúdili vás na doživotie, na desiatky rokov a čo s vami robili! Bol som v Ruzyni, viem o všetkých tortúrach z vlastnej skúsenosti, no ja som predsa len protivník, bývalý, ako hovoríte, minister, hlavný veliteľ, podpredseda vlády a všetko „fašistický, nacistický, klérofašistický“ (neviem, ktorý epiteton je horší). Bol som teda nepriateľ, ale vy?“

Ale práve Husáka musím v tejto súvislosti vynechať, lebo i keď sme mávali diškurzy o všetkých možných otázkach, nikdy mi nehovorili o svojich skúsenostiach v Ruzyni a ani neviem, či bol aj v Kolodejoch, v leopoldovskom mlyne, aspoň predo mnou nehovoril. Možno z hanby alebo i z obavy, že sa mu dostane takejto nepríjemnej poznámky: „Za Slovenskej republiky si bol dva-tri razy zatvorený, niekedy na pár dní, niekedy na niekoľko týždňov, nikto sa ťa nedotkol, nemusel si chodiť po väzenskej cele celý deň od piatej rána do desiatej večer, nebudili ťa celú noc vždy, keď si zaspal, nebili ťa, nekŕmili podivnými jedlami a vyhlasoval si náš režim za teroristický, fašistický, tmársky. My sme boli samý zločinec, vrah a tak. A koho sme my popravili? Či sme my popravili vášho generálneho tajomníka, vašich ministrov, vašich najzaslúžilejších ľudí?“

Povieš: „Židia“, povieš: „masové hroby“. Ale my sme Židov nevyvražďovali; len čo sme sa dozvedeli, že ich Nemci vraždia, okamžite sme zastavili vysídľovanie. „Masové hroby?“ Kedy a kto ich robil? Tam, kde bola moc v našich rukách a kým ste vy nezačali svoje akcie, tam a dotiaľ nebolo ani jednej popravy.

Hrdíte sa svojimi ilegálnymi skutkami, za ktoré všade býva šibenica, a ty najlepšie vieš, že my sme boli dobre informovaní o vašej ilegalite. Veď ty si bol sám zatknutý, detektívi vedeli o každom tvojom kroku a čo sa ti stalo u nás? Nie z lásky k boľševizmu, ale preto, že sme ťa pokladali za človeka ako každého, mal si istotu života. A nielen ty, ale všetci vaši, i Novomeský i Bašťovanský, i Osoha i Široký a Ďuriš, i Rašla a Púll, Falľan a Vašečka, Schwarz i Fomferra, i Exnár, Černocký, starý Dubček, Stahl, Okáli, Šoltéz, Ernest, Otto, Hagara, Glaser, Weiss, Szabó a všetci vaši funkcionári ešte z prvej republiky, všetci novší, boli v merku našej polície, o všetkých sme vedeli, veď sme vám zaistili všetky vaše ilegálne ústredné výbory, prvý, druhý, tretí i štvrtý, presne tak a vtedy, keď to uznala naša polícia za potrebné, ale ani jeden z vás nebol za našej éry popravený.

Tí, čo sa neskoršie dostali do povstania a do rúk Nemcov, ti nepadli našou vinou. Ba nejedného z nich sme zachránili, keď sme sa zavčasu dozvedeli, kde je. Dostali sme z rúk Nemcov Bagara, Širokého, Ďuriša, každého na koho nás upozornili. Nech nie je onej povstaleckej akcie vašich ľudí, nikto by nebol odvlečený do Nemecka.

Boli ste upozornení, čo hrozí, ak sa dá dôvod pre príchod nemeckých jednotiek na Slovensko. Gestapácke zločiny, odvážanie slovenských vojakov, povstalcov, ilegálnych pracovníkov, masové hroby – to sú príšerné neľudské následky práve tých udalostí, ktorým sme chceli zabrániť. No vy ste si z našej snahy zachrániť Slovensko a ľudí – i vašich – robili a robíte posmech. Vraj sme boli mäkkí, bezradní…

Naša zodpovednosť je najmä v tom, že sme neprekazili, čo prekaziť bolo našou povinnosťou a v našej moci. Osobne ja som sa opieral o predpoklad, že naši domáci protivníci majú zdraví rozum, že sa ho budú držať vo svojom vlastnom záujme i v záujme celého Slovenska. Predpokladal som, a v tom predpoklade som bol zajedno s prezidentom, že sa nezačnú nijaké akcie, ktoré by donútili Nemcov, alebo aj nás, zasiahnuť.

Nemecký vyslanec Ludin už v júli 1944 zakročoval, varoval, prosil, aby sme dali súhlas k príchodu nemeckých jednotiek. Odmietal som to bez ťažkostí. Mali sme výhodu a využíval som ju: v Nemecku spáchali atentát na Hitlera, vyslanec musel uznať, že nejaký ten výstrel, nejaký ten atentát ešte nemusí byť dôkazom toho, že je u nás všetko proti Nemcom. „Atentát na Hitlera nebol spáchaný u nás; neznamená, že celé Nemecko je proti vám, proti Hitlerovi, ako nemusí byť ani celé Slovensko proti vám, ak sa nejakému študentovi, ktorý prepadol, nechce domov a odíde do hôr. Áno, sú u nás zlé nálady, sú aj u vás. Keby ste nenastupovali na frontoch, nebude tu ani reči o nejakom nebezpečenstve, ale ak sem príde front, potom je všetko márne, i keby sme popravili desiatky svojich protivníkov, nič nezachránime ani pre vás a už tým menej pre nás.“

Ludin uznal. Bol to inteligentný nacista, ktorý už práve preto pomaly prestával byť nacistom, bola s ním reč. Ustúpil. Keď druhý a tretí raz zakročoval a prosil a navrhoval poukazovaním na niektoré veľmi vážne pohyby v horách na východe, v Liptove, ba aj na Turci, vymanévroval som zákrok žiadosťou, aby mi vymohol zbrane pre gardu. Vedel som, aká bude odpoveď. Zasa sme získali čas. Po ďalšej návšteve, pri ktorej mi Ludin nepovedal nič, čo by sme my už nevedeli od našich županov, okresných náčelníkov a policajných a žandárskych miest, odpovedal som, že „podnikneme energické kroky“ a vyhlásil som štatárium.

Bol z toho poplach, ale ani prezident ani vláda nepredpokladali, že štatárium bude aj na niečo inšie, než na uspokojenie Nemcov a na varovanie našich domácich protivníkov. Hovoril som s Novomeským, s generálom Malárom, s Ursínym, s plukovníkom Talským, s generálom Jurechom, s veliteľmi posádok v Žiline, Nitre, Martine, Zvolene, bol som v dobrom styku s väčšinou nám na život a na smrť oddaných dôstojníkov.

Vedeli sme takmer o každom kroku – vravím – i o krokoch Husáka. Nebolo teda tak, ako on píše a po ňom, prirodzene, všetci súčasní režimisti, totiž, že aparát Slovenskej republiky sa rozpadol, že štátna bezpečnosť bola bezmocná, že celý národ bol proti svojmu štátu, vláde, prezidentovi, že vojsko žandárstvo, polícia, ba aj garda, prestali byť oporou vlády.

Ešte bude reč o menách, skutočnostiach, konkrétach , teraz iba toľko: Zostaňme pri spomenutom predpoklade, pri zdravom rozume vlastnom i našich protivníkov. To bola moja „tajná zbraň“ pro domo sua. A zasa predpoklad, že Roosevelt, Churchill, ale i Wehrmacht tiež majú zdravý rozum a budú sa ho držať v záujme svojich národov, bola „tajná zbraň“, s ktorou som mohol narábať vo všetkých úvahách a manévroch zameraných do širších a ďalších perspektív. Išlo o zdravý rozum, o logický úsudok.

Čo tu píšem, nie sú konštrukcie dodatočné. Ja viem, „po rákoši páni múdri“, všeličo ináč vidím dnes a inak sa mi javili veci, ľudia, možnosti pred štvrťstoročím. Ale môžem sa odvolať na svoje rozhovory s politickými odporcami, ktoré ako som pri súde tak aj po súde videl, zostali zachované. Môžem sa odvolať na svoje zápisničné výsluchy, ktoré trvali temer celý rok v mojej vlastnej veci, ako obvineného, alebo vo veciach iných ako svedka. Sú tu moje odpovede na otázky obžalobcov a predsedu i členov senátu Národného súdu. Napokon sa môžem odvolať aj na niektoré svoje verejné prejavy, povedal by som v hodine dvanástej, ktoré sa, bohužiaľ, ukázali správnymi proroctvami.