Kotlebizmus implodoval. Kto chce sublimovať?

Už sú to temer dva roky, odkedy som medzi „internetových žralokov“ vypustil svoju rozkladnú správu „Kotlebizmus zabijakom prvej ponovembrovej generácie?“.

Jej záver, v ktorom som predpokladal odhnitie HZDS a SNS pri najbližších voľbách (a ktoré som podľa regule datoval na rok 2014), sa predčasne naplnil (musím však sebakriticky priznať, že k tejto „bombastickej“ predpovedi som nepotreboval ani štipku nadania). Bohužiaľ, respektíve Bohu vďaka, s predčasnými voľbami sa zodpovedala aj otázka či sa kotlebizmus ako nástroj ľudu v boji proti chorým fenoménom v spoločnosti osvedčí…? Odpoveď – nie, kotlebizmus ľudí z biedy nevyvedie a Kotleba nie je Mojžišom – ukázalo sa, že okrem brady a kozmetickej úpravy jeho prirodzenia mu totiž chýba i Božie požehnanie…

Nebudem sa púšťať do oneskorenej analýzy toho, prečo kotlebizmus zlyhal vo voľbách – aj tak to už nikoho predsa nezaujíma.

Len skonštatujem, že kotlebizmus ako zlepenec niekoľkých subkultúr implodoval za hlasitého svišťania židových pečiatok na lajstrách s bezúčelnými pôžičkami na predvolebnú kauciu. Predali sa autá, motorky, rozbili šporkasy a o poznanie viac sa na Veľkú noc i vypolievalo. Mrzí ma, že mnohé osobné obete kotlebovcov vyšli takto nazmar.

Čo by sme si mali uvedomiť?

V mojej prvej správe to nebolo zrejme povedané dosť jasne, dosť jednoducho a dosť s odstupom a nadsádzkou (mnohí ma totiž napadli, že používam príliš dlhé a skomolené vety, a že sa hrám na vedátora). Pokúsim sa preto o uvoľnenejší, metaforickejší reparát, prosím, odpusťte prípadné súvetia.

Mali by sme si totiž uvedomiť, že cieľom liberálno-demokratického establišmentu prítomného v parlamentnom demokratizme je, aby sme sa v rámci trieštenia spoločnosti (národa) identifikovali s hocijakou z nespočtu jestvujúcich subkultúr – hoc aj s nacionalizmom.

Zatiaľ čo boľševik trval, aby naši otcovia mávali na prvého mája, dnešní tolerantní menševičkí demoliberáli vám ku dňu práce doprajú voľnú zábavu: či už tento deň strávite nadčasovými hodinami v práci, pri sledovaní pornofilmu, naliati alkoholom, v prírode s detičkami, na rockovom koncerte či na báječných „demáčoch“ anarchistov alebo nacionalistov – na tom im až tak nezáleží, z toho už vyrástli, tieto maniere si pre „dobro veci“ a „vyššie ciele“ odpustili.

(1) Demoliberálovi postmanifestačnej doby záleží totiž iba na tom, aby sa stádo a jeho rôznorodé zložky čo najlepšie odventilovali podľa gusta, proti ktorému on nemá dôvod mať žiaden dišputát. Demoliberál nepotrebuje, aby ste sa identifikovali s jeho režimom, naopak, on tvrdí, že on nemá žiaden režim, iba ten pitný, iba režim väčších občianskych slobôd pre vás… S podpisom: Váš demoliberál, Váš „otec v hlbinách“, respektíve Tvoj Krutodlak a jeho synovec Svrabomil…

Katolícky exorcizmus učí, že zlých duchov je viac a z nenávisti voči Bohu uznávajú medzi sebou isté stupne autority. Zlý duch, ktorému Boh dovolil pokúšať dnešných ľudí, je iný, než tí pred ním – je sofistikovanejší a dokáže zviesť z cesty i takých silných vo viere, na ktorých jeho predchodcovia nemali dosah. Ak iste je to plánom Božej spásy, aby do špiku kostí preveril „tých svojich“ – do toho sa montovať nebudem.

Skúsme sa však zamontovať do toho, prečo „tento režim“ (teda tento zlý duch doby, tento „zeitgeist“) nestrihá dlhovlasých na uliciach v rámci akcie „Vlasáči“ a nezatýka kňazov, rehoľníčky a biskupov v rámci akcií „K“, „R“ a „B“?

(2) Otvorená represia totiž vyvoláva na seba otvorenú reakciu, ktorá pôsobí proti sile, ktorá ju vyvolala. Zlý duch menševického demoliberála nebude na seba zbytočne upozorňovať cez svoje maniere, keď má celkom inú prácu, pričom svetské kradnutie a lož sú iba postrannými produktmi tejto jeho „duchovnej“ lopoty. Demoliberál má „vyšší cieľ“, než všetci zlí duchovia pred ním: on Vás chce spraviť slobodnými, deťmi jeho „otca v hlbinách“, deťmi, ktoré budú spolu s prvým sipieť: „Non serviam!“ – a je mu srdečne jedno, či to budete robiť na rockovom koncerte, v literárnych kluboch a kaviarňach, na katedrách, doma v obývačke, pri Novus ordo detskej gitarovej omši, či na nacionalistickom „demáči“ s pokrikom „Za Boha, za národ“. Hlavné je, že odmietneme slúžiť… Pánu Bohu.

Skutočnosť, že u nás na Slovensku dnes ešte nejaký veliteľ policajného zásahu vyškolený starým boľševikom, spraví takú chybu ako v Šarišských Michaľanoch alebo na „super gorila-demáči“, je anomáliou alebo taktikou zviditeľnenia postihovaných, či skôr starožitnosťou zlých duchov minulosti.

Nový, dominantnejší zlý duch, ktorý k nám prichádza zo západu, má úplné iné, vyberanejšie spôsoby. Ako príklad za všetky uvediem postup britských paramilitantných policajných jednotiek pri zásahu v Severnom Írsku proti aktivistom Írskej republikovej armády (IRA) – poslednej pôvodne katolíckej armády v Európe hromadne odzbrojenej v roku 2005.

11. apríla 2012 na cintoríne Creggan v Derry vyhlásil v kukle zamaskovaný muž na verejnej spomienke na Írske veľkonočné povstanie z roku 1916, pokračovanie činnosti IRA v útokoch na vojenské jednotky Jeho Veličenstva okupujúce Severné Írsko.

Britská polícia celé podujatie v pokoji monitorovala pri kávičke z vrtuľníku. Žiadne násilné rozpúšťanie zhromaždenia. Žiadne vodné delá, korytnačky či obušky. Veď predsa diabol má rád slobodu prejavu, každý máme právo na názor. Po „akcoške“ sa šiestich zakuklených a ozbrojených írskych mužov britský policajný konstábel gentlemansky na policajnej stanici spýtal , čo to malo znamenať, a po vysvetlení boli zbojníci do hodiny zase na slobode. Hovorca polície Severného Írska tento prístup nazval „a low-key operational response to the event“, čo značí „mäkký operačný postup voči akcoške“. O rok ich zavrú za prechovávanie detskej pornografie…

Mali by sme si totiž uvedomiť, že demoliberál si dnes upevňuje svoje panstvo nad svetom skrz posunutie kontextu, kedy Slovo odtrhol od veci, od pojmu, od skutočnosti. Nechá vás vyliať si verejne srdce, ale tým, že proti vám nezakročí, z vás de facto spraví bláznov, dômyselných rytierov Donov Quijotov de la Mancha – a ukáže vám, že vaše slová neberie vážne – a čo je smutnejšie: čím-ďalej, tým-častejšie má vďaka tejto taktike aj pravdu.

Zatiaľ čo u nás vás zastaraný, ale nanešťastie už odchádzajúci zlý duch zlynčuje na námestí za jedno račkujúce „Na stráž!“, od sedemdesiatych rokov prichádzajúci nový zeitgeist zo západu vás nechá pokojne strieľať čestné salvy na pohrebe zabitého írskeho „teroristu-osloboditeľa“ v samom srdci britskej kráľovskej dŕžavy Severného Írska…

Zhrňme si to teda. Menševický demoliberál nechá prezieravo z hrnca vypúšťať paru, aby mu vystrelená pokrievka nerozbila čelo. Doslova vás nechá, aby ste vypustili vašu dušu pri čomkoľvek, hoc aj pri homosexuálnej súloži v registrovanom partnerstve či pri vašom promiskuitnom a nezriadenom heterosexuálnom živote, alebo pri vzývaní staroslovanských démonov, dôležité pre neho je, aby ste dušu vôbec vypustili, aby para z hrnca pekne unikala a aby vody, ktorá by mohla zvrieť, bolo stále menej a menej. Demoliberálovi je jedno, či na svojej duchovnej ceste hlasito implodujete na ulici, ako sa to stalo s kotlebizmom, alebo vaša duša z pevnej zložky vášho charakteru potichučky sublimuje v prehrách každodennosti.

Demokratickému systému parlamentarizmu je proste jedno, koho budeš voliť, dôležité pre systém je, aby si vôbec voliť šiel. Preto systém vždy pred voľbami stupňuje napätie a vášne, preto zatracuje staré a kreuje nové strany, aby udržiaval voličov vzrušených, aby mužnosť zredukoval na vopchanie hlasu do urny… Pretože systém má vďaka kontrole médií prostredníctvom svojho kapitálu svojich tátošov, ktorí budú vládnuť, avšak od vás, ľudí, potrebuje pre svoje kone štempeľ do ich zdravotného preukazu, ktorý ich dodatočne oprávňuje poberať za svoju výhru vo voľbách sladkú, ale už dávno predtým predvarenú, odmenu. Zároveň, nech už by voľby vyhral ktokoľvek, systém má tiež svoje mechanizmy, ako z víťaza volieb spraviť „svojho človeka“.

Kým toto nepochopíme, nič nezmeníme.

Čo chce zlý duch dnešnej doby?

Zámerom zlého ducha je nechať človeka zakúsiť si falošnú slobodu, a tak si ho získať len a len pre seba. Alebo ako kontruje autor v článku „Je liberalizmom ponúkaná sloboda skutočnou slobodou?“:

Pravá sloboda nám umožňuje vybrať si dobro alebo zlo a nie neobmedzené možnosti typu „robiť to, čo sa mi zachce“. Nezabúdajme teda prečo sme dostali dar slobody a snažme sa ho využiť v tom pravom zmysle, teda vo voľbe a nasledovaní Dobra. Nedajme sa zlákať lákavou svojvôľou a neupadnime do bezbrehých liberálnych pohnútok, ktorým už naletelo tak mnoho duší. Karl Jaspers svojho času napísal, že „čím viac je človek autenticky slobodný, o to viac si je istý Bohom“

Krutodlak a jeho synovec Svrabomil chcú, aby ste sa vnútorne identifikovali s nejakou z jestvujúcich subkultúr, aby ste do subkultúry patrili svojím vedomím a najmä svojou dušou – a aby ste následne v rámci tejto svojej milovanej subkultúry, teda v rámci jej pomýlených morálnych mantinelov, zažili falošnú, ale pritom takú „supiš-pupiš“ bombastickú slobodu.

Ale čo je vlastne akákoľvek subkultúra a jej subštandard, dnešný nacionalizmus nevynímajúc? Subkultúry totiž vznikli ako prívesky, machy, plesne a lišajníky parazitujúce na štruktúre kresťanskej kultúry. Čokoľvek, čo bolo nekonformné a nekompatibilné s katechizmom, heretické, proste sektárske či bludárske, je dnes reprezentované subkultúrou a jej subštandardom pa- a pseudo-hodnôt: rôzne dress-kódy, výrazové subštandardy, modly, svetonázory a politické presvedčenia. Môžeme povedať, že slobodomurárske hnutie so svojím smiešnym zásterovým dress-kódom bolo prvou väčšou subkultúrou, ktorá vyrástla pod katolíckou Cirkvou, opičiac sa svojimi „sväteniami“ a rituálmi po pravej viere.

A tieto subkultúry, to je, prosím pekne, model občianskej spoločnosti. To je tá „učesaná“ občianska spoločnosť, o ktorej budovanie tak snaživo usilujú všetci naši politici. Cieľom je, aby mater kresťanskej kultúry mohlo slobodne vycicivať čo najviac subkultúr, až kým ju nevycicajú úplne a nedorazia sa následne v sporoch navzájom.

Kým je na čom, parazitom sa darí. Akonáhle však vycucajú svoju mater, začnú sa žrať navzájom.

Vždy, keď mater tej-ktorej civilizácie dodýchava vycicaná, vládne boj každého s každým, kde homo homini lupus. Vzhľadom na to, čo dnes pozorujem v našej spoločnosti, dovolím si tieto príznaky interpretovať a konštatujem, že naša mater dodýchava. Zlý duch demoliberála temer vyhral po vzore svojho víťazstva na Kosovom poli, alebo slovami Martina Košťála, autora publikácie Globalisté útočí. Od „humanitárního“ bombardování po samostatný narkostát Kosovo  (Kontingent Press: Praha, 2008):

„Kosovo bolo stratené z jediného dôvodu: v dôsledku demografie. Srbské rodiny už neboli tým, čím kedysi. Ženy sa prestali riadiť kresťanskými zákonmi, na prvé miesto v rebríčku hodnôt postavili kariéru a štúdium, rodina s početnými deťmi sa stala výnimkou. Do spoločnosti prenikol jed liberalizmu a takzvaného „západného spôsobu života“, nadiktovaného globalistami. Potraty sa stali „bežným lekárskym zákrokom“, srbskí muži zženštili, manželky a dcéry už prestali mať viac pod kontrolou a svojim odvekým protivníkom začali ustupovať. Postavili im viac než tisíc škôl, dokonalé moderné nemocnice či vlastnú univerzitu, ktorá bola najväčšia v krajine. V roku 1998, keď už Albánci vyhadzovali do vzduchu srbské kaviarne a denne strieľali juhoslovenských policajtov, altruistickí Srbi dokonca uskutočnili plošné očkovanie malých Albáncov proti detskej obrne. Neustále svojich susedov zvýhodňovali pred sebou samými, doslova si sami odtrhávali od úst a financiami podporovali ich veľké rodiny i prichádzajúcich emigrantov z Albánska. Napriek tomu, že následky pre srbský národ z demografického vývoja museli byť každému rozumnému človeku jasné už na začiatku 80. rokov, všetci radšej zavreli oči a užívali si život a nakupovanie. Skôr či neskôr by preto Srbi o svoje územie tak či tak prišli. Ateizmus, multikulturalizmus, plánované rodičovstvo, falošná tolerancia, pozitívna diskriminácia, feminizmus a ženská emancipácia, to boli zbrane rozvracačov Európy 20. storočia. Srbi uverili, že sa môžu beztrestne postaviť Bohu i prírode a museli za to zaplatiť.“

Jestvuje exil?

Mnohí sa pýtajú: „Jestvuje na tomto svete nejaký exil, kam sa môžeme pred víťazstvom zlého ducha utiekať?“ Zodpovednou odpoveďou je: „Nie, nejestvuje.“ Nech by ste sa už vyexpedovali kdekoľvek, do ktorejkoľvek krajiny, pred Bohom, zlými duchmi a svojím svedomím neujdete.

Koniec-koncov príklady slovenského exilu z minulosti smutne svedčia o tom, že z dlhodobého hľadiska má diaspóra pre neobrezaných ničivé účinky – obzrime sa len po slovenskom exile ľudákov v SŠA – kde je ten majestát, ktorý spoza oceánu kedysi burácal za slovenskú pravdu? Deti tohto majestátu sa asimilovali s diablom tamojšieho konzumu. A to si ešte pred pár desiatkami rokov ich otcovia mysleli, že utekajú pred boľševikom do slobodného sveta, kde na nich už nebude číhať žiadne nebezpečenstvo. Opak bol pravdou a ukázalo sa, že modrí verzus červení je bratrícky povedané „prašť jak uhoď“.

„Problémik“, o ktorom tu hovoríme, nás počká všade na tomto svete, až kým sa mu skutočne nepostavíme.

Máme ešte šancu zvíťaziť?

Jedine Ježiš Kristus je precedensom víťazstva. Stačí nám ho len nasledovať a vyvarovať sa onoho povestného „pokrokového zmýšľania“, pred ktorým nás vystríhal i náš mučeník Jozef:

„Boj sa vedie proti Kristovi i dnes. Boj je ostrý a otvorený, náruživý a mnohými vítaný, však sa vedie i dnes pod menom národa! Národ povzniesť, národ vzpružiť hmotne i duševne nosia na ústoch vodcovia boja tohto, čo sa ale nemôže stať spolu s Kristom, poneváč učenie jeho udržuje ľud v temnosti, mravouka jeho vychováva k netečnosti, mäkkosť, zbabelosť, utekanie zo sveta, zanedbávanie hmotných podmienok života, hľadenie do neba na miesto pozorovania reálneho života, je ovocím učenia Kristovho. Preto preč s ním, lebo viac škodí, ako osoží, národ by zaostal, zhynul by v životnom zápase s inými národmi.“

K našej motivácii v boji musí jednoducho stačiť fakt, že Kristus vstal z mŕtvych – Kristus zmŕtvychvstal, a tým po všetky veky vekov zvíťazil nad duchom doby tohto sveta; nad všetkými tými Krutodlakmi a Svrabomilmi.

Áno, súhlasím s mojím priateľom, – s vedomím tohto, poďme robiť ťažké veci. Ale rovnako si nezabudnime povedať, čo tie ťažké veci sú.

Zoberiem si pôžičku a peniaze vložím do predvolebnej kaucie – a Krutodlak sa chechtá, že som mu na pár rokov upísal svoju dušu, kým sa z dlhu nevylížem. Budem vykrikovať na námestí proti tomuto systému a Svrabomil uplatniac „mäkký operačný postup voči akcoške“ nezasiahne, spraví zo mňa blázna, až mu brušisko praskne od smiechu. Budem sa pchať do politiky, v ktorej hrajú Krutodlakove a Svrabomilove figúrky nastoknuté na ich prstoch? Alebo začnem behať po horách so svojím airsoftovým tímom, vo svojej vygľancovanej uniformičke s odznačíkmi, ktoré som si sám vyrobil? „To je dobré,“ satanáš si mädlí ruky: „Len nech ich duša z pevnej súčasti ich charakteru sublimuje v týchto malichernostiach! Veď koľkože je takých telovýchovných jednôt a survivalových nadšencov v Amerike? A koľkože nám škody narobili? Pche, ani za mak!“ A tak, sklamaný z osobných prehier s diablom, budem inšpirovaný dokumentom druhého Vatikánskeho koncilu „Nostra aetate“ hľadať oslobodenie od úzkosti svojej existencie asketickým spôsobom života či hlbokým rozjímaním alebo sa s láskou a dôverou budem utiekať k Bohu modlitbou. Diabli sa váľajú smiechom v prachu, veď takých je plná India!

Skutočne ťažkou vecou, ako nás učí mučeník Jozef, je fenomén Kristov, to „ustrnutie strážnikov pri hrobe, zdesenie Farizejov, keď počuli správu o hrobe otvorenom, pomätené ich hopkanie, čo robiť teraz, zúfalé rady a podplácanie strážnikov, aby rozširovali vymysleninu o ukradnutí tela Kristovho učeníkmi…“.

To, čo Svrabomila s Krutodlakom jedine zaskočí, bude naplnenie Slova. Keď to, čo vyhlásime v manifeste, dodržíme.

Keď nám uniformičky a odznačíky nebudú na parádu. Keď miesto predvolebných kaucií budeme šetriť na kanonádu, keď budeme mať zbraň na to, aby sme ju použili na obranu viery v Pravdu, Dobro a Spásu večnú.

Až vtedy uvidíme to prekvapené ustrnutie strážnikov nad našimi hrobmi.

Igor Cagáň