„Do videnia, naši padlí!“ – tohtoročná Spišská Nová Ves sa niesla v duchu spytovania si svedomia
V sobotu, 24. marca 2012, už tradične usporiadalo Nové slobodné Slovensko v Spišskej Novej Vsi pietnu spomienku na bombardovanie mesta veľkomaďarskými oportunistami z roku 1939 spojenú so sviečkovým sprievodom. Okrem toho, v tento deň si účastníci spomienky pripomínali tiež smutné výročia bombardovania Juhoslávie (r. 1999) zločineckými hordami NATO a vytvorenia európskeho drogového kalifátu svinstva, slovanskej krvi a mudžahedínskej neprávosti – albánskeho Kosova (r. 2008).
Takisto – „už tradične“ – sa táto spomienka konala „na dvakrát“, keď 6. marca Slotova národná strana odhaľovala spolu s funkcionármi mesta pred kostolom novú pamätnú tabuľu venovanú obetiam maďarského bombardovania, ktoré bolo prelúdiom a vďaka statočnosti letcov mladuškého Slovenského štátu zároveň i počiatkom epilógu Malej vojny.
V duchu slov primátora mesta, i tento rok tak mohla mnohým víriť hlavou otázka: „Prečo sa nespojiť v prospech veci?“ Prečo si na obete nášho národa nezaspomínať v duchu rozkolníka Svätopluka a jeho troch nepodarených prútoch v blahosklonnom pocite zmieru v kruhoch „náhodného blitia“, či „násobného hnitia“, respektíve pomyselného „národného hnutia“?
Zaiste nie je naším cieľom ani účelom hľadať v už bez tak rozbitom národe silou-mocou pohnútky či kriesiť vášne, ktoré nás budú rozdeľovať. V každom prípade musia byť pre budúcnosť artikulované z našej strany minimálne tieto súvislosti, na základe ktorých sa nemôžu členovia NSS stotožniť s predstaviteľmi súčasného „potulného hnutia“ ani v tak pietnej veci ako je spomienka na našich mŕtvych:
Maďarské bombardovanie Spišskej Novej Vsi i spojenecké bombardovanie Juhoslávie bolo prejavom zlyhania zmluvných garantov mieru z radov(i zradou) mocností, ukážkou bezcennosti zdrapov papiera medzinárodného práva a poťažmo prejavom neopodstatnenosti existencie ako Spoločnosti národov, tak i dnešnej OSN, respektíve Augiášovho chlievu dnes talmudisticky a domodra obrezaného ženskou obriezkou na Európsku múmiu.
Vyhlásenie albánskej samostatnosti drogového kalifátu Kosova s podporou Európskej múmie deklasovalo túto spoločnosť národov na tak hlboké morálne dno, na ktorom leží v našom hodnotovom rebríčku už iba KDH, Vasiľ Biľak a vierozvestci SNP, a ktorého sme súčasťou aj vďaka Slotovej národnej strane. SNS totiž svojho času podporovala vstup Slovenska nielen do ovínadiel múmie európskej, ale aj do hnisom prešpikovaných ovínadiel múmie menovej, s diablovým platidlom jednoznačne odlievaným v nemeckých zlievarniach zo zrazenej krvi srbských detí.
Ak niekto z vrcholnej politiky nášho štátu tvrdí, že v roku 2004 o spojitosti strojcov meny a únie nového svetového poriadku s bombardovaním Juhoslávie, z ktorého neskôr vyplynulo aj protektorátstvo albánskeho Kosova, nevedel, bol buď vtedy chudobný duchom, alebo dnes dementný – čo je v našom chápaní synonymickým znamením naprieč dobou. A Ján Slota to ešte 2. marca 2012 tvrdil v rozhovore pre Nový čas …
V týchto intenciách môže byť vskutku zaujímavé pomyslenie na svorný rad vystúpení predstaviteľov SNS, Matice slovenskej, funkcionárov mesta, ktorého námestie stále zdobí socha kapitána, od roku 2004 brigádneho generála in memoriam, hrdinu Sovietskeho zväzu na základe výnosu Prezídia najvyššieho Sovietu z 2. mája 1945 – Jána Nálepku – a členov NSS zdraviacich sa pozdravmi „Na stráž!“, „Smrť únii!“ a „Bandera i Šuchevič, geroji Ukrajiny!“. Ekumenické amen-cma!
Toho roku bola nižšia účasť na sprievode oproti vlaňajšku zapríčinená demonštratívnou neprítomnosťou sympatizantov Ľudovej strany Naše Slovensko, ktorí sa minulý rok prišli pozrieť na vystúpenie Mariána Mišúna o cigánskych parazitoch a ich bombardovaní nášho sociálneho systému, ktoré pred voľbami burácalo večer na cintoríne nad hrobmi obetí úplne iného, nemožno však poprieť, že rovnako smutného bombardovania.
Už minuloročné záverečné slová Radovana Novotného, prepožičajúceho si Tisovu metaforu na margo bezhlavých radikálov, s horiacou fakľou, ktorá sa rýchlo vznieti, ale rovnako rýchlo i zotlie na popol, poznamenalo i predznamenalo tríbiaceho sa kolektívneho ducha NSS ďalších dní, ktorý sa nadobro usadil v Memorande združujúceho sa Slovena prijatého účastníkmi koncoročného Snemu NSS z 25. decembra 2011.
Tento rok smerovali preslovy nad hrobmi viac k duchovným sféram až k nabádaniu k spytovaniu si vlastného svedomia. Jeden z rečníkov upozornil na skutočnosť, že priečelie vstupného portálu cintorínu v Spišskej Novej Vsi zdobí nápis „Do videnia!“, teda pozdrav, ktorým sa naši padlí a mŕtvi tu ležiaci zdravia všetkým, ktorí za nimi prichádzajú. „Do videnia“ na onom svete – i tak sa nám prihovárajú naši predkovia, aby sme nezabudli, že po živote tomto, ktorý máme prežiť najstatočnejšie ako len vieme, staneme pred ich tvárou a v neposlednom rade pred tvárou konečnej Spravodlivosti, ktorá nás bude súdiť za našu angažovanosť v obrane vecí posvätných ako je národ či Boh.
Roman Škorna sa nad mohylami našich otcov so smútkom v duši už iba básnicky pýtal, či by sa dnes našli vôbec nejakí obrancovia našej suverenity, tak ako sa našli v roku 1939, ktorých krvou bol pokrstený vznik nášho štátu. Napriek tomu, že Roman ďakoval Pánu Bohu za dnešné mierové časy, vyslovil predpoklad, že vznik každého samostatného štátu, ktorý mal pretrvať, bol v dejinách pokrstený krvou jeho obrancov, a preto s pokojom v hlase volal po takomto krste ohňom a krvou našej druhej republiky.
Maroš Ambróz naopak Romanovi oponoval, keď poukázal na fakt, že nežijeme v mierových časoch, že vojna je napriek našim zdaniam už v našich obývačkách, že je proti národu vedená omnoho sofistikovanejšie ako voľakedy, prostredníctvom cudzích médií či nepriateľskej politiky voči slovenským tradíciám.
Radovan Novotný rozvinul túto myšlienku, keď vravel o boji, ktorý musíme vyhrať najskôr sami nad sebou. Vravel o boji s lenivosťou, povrchnosťou, zlozvykmi, slabosťou, nerešpektovaním odkazu našich predkov či nevierou, na frontoch ktorých krváca v súčasnosti Sloven najväčšmi a len a len vďaka ktorým môže nad nami víťaziť náš nepriateľ. Rado zároveň odsúdil prázdne a slepé krikľúnstvo silou-mocou schovávajúce vlastnú neschopnosť za úklady nepriateľa a v tomto duchu citoval už po niekoľkýkrát slová Martina Košťála, autora publikácie Globalisté útočí. Od „humanitárního“ bombardování po samostatný narkostát Kosovo (Kontingent Press: Praha, 2008):
„Kosovo bolo stratené z jediného dôvodu: v dôsledku demografie. Srbské rodiny už neboli tým, čím kedysi. Ženy sa prestali riadiť kresťanskými zákonmi, na prvé miesto v rebríčku hodnôt postavili kariéru a štúdium, rodina s početnými deťmi sa stala výnimkou. Do spoločnosti prenikol jed liberalizmu a takzvaného „západného spôsobu života“, nadiktovaného globalistami. Potraty sa stali „bežným lekárskym zákrokom“, srbskí muži zženštili, manželky a dcéry už prestali mať viac pod kontrolou a svojim odvekým protivníkom začali ustupovať. Postavili im viac než tisíc škôl, dokonalé moderné nemocnice či vlastnú univerzitu, ktorá bola najväčšia v krajine. V roku 1998, keď už Albánci vyhadzovali do vzduchu srbské kaviarne a denne strieľali juhoslovenských policajtov, altruistickí Srbi dokonca uskutočnili plošné očkovanie malých Albáncov proti detskej obrne. Neustále svojich susedov zvýhodňovali pred sebou samými, doslova si sami odtrhávali od úst a financiami podporovali ich veľké rodiny i prichádzajúcich emigrantov z Albánska. Napriek tomu, že následky pre srbský národ z demografického vývoja museli byť každému rozumnému človeku jasné už na začiatku 80. rokov, všetci radšej zavreli oči a užívali si život a nakupovanie. Skôr či neskôr by preto Srbi o svoje územie tak či tak prišli. Ateizmus, multikulturalizmus, plánované rodičovstvo, falošná tolerancia, pozitívna diskriminácia, feminizmus a ženská emancipácia, to boli zbrane rozvracačov Európy 20. Storočia. Srbi uverili, že sa môžu beztrestne postaviť Bohu i prírode a museli za to zaplatiť.“
Nad mohylami našich padlých mŕtvych odznela okrem klasických skladieb pesničkára Mira Vranského aj jeho nová skladba venovaná prezidentovi prvej Slovenskej republiky s názvom „Od kolísky po hrob“.
Pri odchode z miesta posledného odpočinku, vzkriesenia a života večného našich predkov sa nám v ušiach mohol ozývať ich mrazivý pozdrav k nášmu svedomiu – „Do videnia!“ – umocnený tmou a doznievajúcou Mirovou modlitbou za našich súčasných i budúcich synov: „Ty, mocný Bože, ustráž, nech nebude zlosyn, nech nie je ako Judáš, nech nezradí Krista a dušu nedá zlému, nech Tvoja láska čistá v srdci vyrastie mu…“.
Veď ako už tisíc ráz odznelo, je len a len na nás, aby sme vlastnou sebadisciplínou a pevnou rukou nad svojím potomstvom odvrátili záhubu, aká si počkala na liberalizované, viery v Boha zbavené srbské Kosovo…
Christus Vincit! Christus Regnat! Christus Imperat!
Igor Cagáň