Spomienka na 73. výročie vzniku 1. Slovenského štátu, 18. 3. 2012, Prešov

Vznik 1. Slovenského štátu sa radí medzi najvýznamnejšie udalosti v dejinách Slovenov. Položenie jeho základného kameňa z marca roku 1939 si preto každoročne s úctou pripomíname. Bolo tomu tak aj tohto marca, kedy sme sa už po X-tý krát stretli v Nižnej Šebastovej pred bustou otca národa Andreja Hlinku.

Tento štát bol prvým v novodobých dejinách Slovenov a zanechal kopec inšpirácií a odkazov pre nasledujúce generácie. Kontinuálne však od jeho násilnej likvidácie už niekoľko generácii Slovenov  žije v nevedomosti o jeho kvalitách. Samozrejme nie náhodne, ale tiež kontinuálne zámerne. O tom však inde.

Poďme teda ku samotnej akcii. Stretli sme sa symbolicky pred konkatedrálou Svätého Mikuláša, tam, kde tesne pred marcovými udalosťami vyhlásenia nezávislosti prvého Slovenského štátu tiekla slovenská krv, aby sme vykročili smerom k mestskému cintorínu, ku pokloneniu sa bojovníkom proti boľševizmu – slovenským a nemeckým vojakom.

Na hroboch odzneli slová chvály týchto vojakov, ako aj uvedomenia si, že boli poslednými, ktorí umreli za národné ideály. Oni sú inšpiráciou pre generácie Slovenov vo vojenskej časti boja za národ dnes aj zajtra. Národ bez obrany je odsúdený na krušné chvíle, pohybujúce sa na hrane poroby a zániku. Aj preto je nutné v súčasnosti nahradiť stratenú armádu, armádou novou, založenou na starých ideách, vernou Slovenskej pravde.

Na mieste odpočinku zosnulých sme záverom prosili pána Boha v modlitbe, aby dal týmto bojovníkom večný život. Ku krížom boli položené vence vďaky a zapálené sviece pokoja.

Následne sa prítomní presunuli do Nižnej Šebastovej, na viac než symbolické miesto, kde svojho času taktiež tiekla slovenská krv za slobodu národa, pred bustu otca národa Andreja Hlinku.

Tu už sa prítomní rečníci venovali konkrétnejšie odkazu 1. Slovenského štátu. Všetci svorne vyzdvihli jeho význam a ocenili nebojácnosť tých, ktorí boli pri jeho vzniku. Práve nebojácnosť a ochota biť sa za národ je to, čo u súčasných politických špičiek absolútne absentuje a je v príkrom a rozhodujúcom protiklade s tým, čo robili hentí naši veľkí muži 14. marca.

Celú túto časť doprevádzal na svojom čarovnom nástroji muzikant Janko, ktorého prítomnosť dodávala celej akcii kultúrnosť. V súvislosti s kultúrnosťou je dobré spomenúť aj jej opak. Už tradične nekultúrne sa správali príslušníci VB, ktorí svojim folklórnym „obsmrdovaním“ a smrdením negatívne vplývali na priebeh akcie. Kiež by im Pán Boh dal rozum a cit a aspoň v časti z nich prebudil uvedomenie si seba, svojich koreňov a národných perspektív, ktoré sú aj ich slúžtičkovskou zásluhou viac ako čierne.

V tejto súvislosti je dobré spomenúť, že na margo spoločenského vývoja a jeho perspektív odznelo z úst rečníkov toho taktiež dosť. Aj títo príslušníci v tom chtiac-nechtiac mali prsty. Nuž veď ani oni sa neschovajú za nejaký 10 metrový plot, tak ako aj my, keď sa zásluhou vyháňania Božských vecí zo životov slovenskej spoločnosti a zvlášť Slovenského národa dajú  tie čertovské radikálne do pohybu.

Nepomôžu si oni kamerkovaním fiktívnych nepriateľov štátu a turovaniami služobných KIÍ, či preventívnym oxidovaním, za účelom pôsobenia na city fiktívnym zločincom.

Ale nechajme slepých slepými, modlime sa za nich a Pán Boh im možno pomôže.

Záverom sme ku buste otca národa položili veniec vďaky a sviece, ktoré nám prírodný živel znemožnil zažať. To isté sa opakovalo aj pri pamätnej tabuli venovanej, tam českým žandárstvom zavraždenému roľníkovi Huľovi, ktorému sme venovali modlitbu.

Na záver už len toľko: Je na nás, aby sme ideu 14. marca si nielen raz za rok pripomínali, ale aby sme ju každodenným životom napĺňali. V ňom totiž tkvie prameň slovenského života. Ďakujeme za 14. marec politickému a duchovnému vodcovi národa Dr. Tisovi, ktorý položil svoj život po vzore Krista za svoj ľud a jeho štát.

Na stráž!

Radovan Novotný

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.